Dnes je pondelok, 17.december 2018, meniny má: Kornélia
Čas čítania
1 minute
Zatiaľ prečítané

Astrálny taxík

marec 28, 2015 - 18:16
Každý rok na Vianoce chodím z Čaradíc do Zlatých Moraviec na polnočnú omšu pešo. Je to pre mňa istá forma meditácie. Rozmýšľam o Bohu, o narodení Ježiša Krista a tých deväť kilometrov prejdem, ani neviem ako.
Nebolo to inak ani minuloročné Vianoce. Kráčala som po obvyklej trase, pod nohami mi vŕzgal sneh a moju pozornosť priťahovali kríže pri krajniciach, na miestach, kde vyhasli ľudské životy. Tých krížov je pri Zlatých Moravciach naozaj veľa. Ani neviem, prečo mi zrazu skrsla v hlave myšlienka: „Bože, čo keby si mi poslal niektorého z tých šoférov, čo si k sebe povolal, že by ma zviezol aspoň na kúsku.“
Tú myšlienku som ihneď zahnala z hlavy a pokračovala v ceste. Zrazu, ani neviem ako, zastalo predo mnou auto. Muselo ísť celkom bezhlučne, lebo som ho vôbec nepočula prichádzať. Vystúpil z neho mladý šofér, milo sa na mňa usmial, otvoril dvere a ponúkol mi, že ma zvezie. Vôbec som nepocítila strach ani obavy. Bez najmenšieho zaváhania som nastúpila a nechala sa doviezť až do Zlatých Moraviec.
 
 
Prekvapenie
 
Po polnočnej som zostala u príbuzných a na druhý deň, na sviatok Božieho narodenia, sme sa po spoločnej bohoslužbe rozlúčili a ja som sa vydala opäť pešo späť do Čaradíc. Namáhavá cesta ma už aj unavila, no do cieľa mi ešte stále pár kilometrov chýbalo. Zrazu, akoby z ničoho nič, zabrzdilo vedľa mňa známe auto. Ten istý mladý šofér ako včera mi otvára dvere a pozýva na sedadlo spolujazdca. Cestou domov som sa ho vypytovala, kto je, čo je, nech aspoň viem, komu sa poďakovať, no on celou cestou len mlčal a z tváre mu neschádzal taký divný, záhadný úsmev.
Prešla zima, schyľovalo sa k jari a čudná príhoda z Vianoc mi už celkom vyšumela z hlavy. Jedného dňa ma pracovné povinnosti zaviedli do domu kúsok od našej dediny. Po zaklopaní mi otvorila staršia žena. Pozvala ma dnu a ponúkla čajom. Sadla som si na gauč a v tom môj pohľad upútala fotografia mladého muža v rámčeku na stene. Fascinovane som sa na tú tvár dívala a ani som si nevšimla, kedy dnu vošla domáca pani. Zachytila môj pohľad a smutným hlasom povedala: „To bol môj jediný syn. Zahynul pri autonehode neďaleko Moraviec pred siedmimi rokmi. Poznali ste ho?“ Namiesto odpovede som len naprázdno prehltla. Nedokázala som jej povedať, že sme sa pred pár týždňami stretli za veľmi podivných okolností.
 
Anka, Čaradice
 
Viac príbehov zo života našich čitateľov nájdete v Slovenke!

- - Inzercia - -