Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Režisér Jaro Vojtek: Cez filmy riešim svoj život

apríl 11, 2016 - 15:36
Dokumentarista a v súčasnosti aj režisér hraného filmu porozprával o jeho posledných dvoch filmoch, ktoré sú nominované v niekoľkých kategóriach národných filmových cien Slnko v sieti. Minulý rok sa do slovenských kín dostal jeho dokument Tak ďaleko, tak blízko o živote autistov a hraný film Deti, ktorý rozoberá rodinné vzťahy.

Film Deti je vaša prvotina v rámci hraného filmu. Aké prednosti má hraný film pred dokumentom a naopak?

Pri nakrúcaní dokumentárnych filmov som sa stretol s hranicou, pokiaľ ísť a odhaľovať intímne veci u človeka. Mám zásadu, že keď človek, ktorého nakrúcam, si to nepraje, alebo mu to začne byť nepríjemné, tak to stopnem... Hraný film poskytuje možnosť mnoho dopísať, natočiť a prekročiť intimitu, lebo máte zaplatených hercov, ktorí hrajú. Môžete si dovoliť ísť aj cez hranicu etiky, modelovať pred kamerou situácie. Natočíte, čo chcete, po čom túžite, pričom v dokumente musíte niekedy aj týždeň, dva, či rok, rok a pol čakať na veci, ktoré sú pre vás vzácne a zaujímavé. Dokumentárny film stále považujem za „šľachtu“ vo filme. Nakrúcanie dokumentu je omnoho ťažšie, pracujete so svojou postavou – nehercom, človekom, ktorému vstupujete do života. Musíte byť voči nemu veľmi citlivý a pokorný. Hraný film má prednosti v tom, že môžete situácie pred kamerou zopakovať. U dokumentu to nie je možné. Aj preto má dokument veľkú hodnotu pravdy, autenticity a uveriteľnosti.

jaroslav_vojtek_001.jpg

Foto: 
filmdeti.sk
 

Sú ľudia vystupujúci v dokumente vždy stopercentne úprimní?

To je to umenie režiséra dokumentárneho filmu – zbaviť človeka umelosti. Je dôležité si s ním vytvoriť vzťah. Keď som nakrúcal dokument Tak ďaleko, tak blízko, tak som rok a pol chodil za mojimi postavami, aby sme si vytvorili vzťah, aby ma poznali, aby som poznal ja ich a aby som ich zbavil stresu. Keď som potom prišiel aj s kamerou, identifikovali ma. Samozrejme, že autentický dokument neexistuje, lebo vždy, keď niekam prídete s kamerou, narušíte intimitu.

Čo vás inšpirovalo zvoliť pri Deťoch práve tému vzťahov medzi rodičmi a deťmi?

Pre mňa základným motívom vo filmoch sú vzťahy, v tomto filme práve vzťahy rodičia – deti. Sprevádzajú nás celý život, sme nimi modelovaní. A je už len na nás, či tie vzťahy budeme zveľaďovať, zušľachťovať, alebo prehlbovať do krízy. V živote človeka nastane moment, kedy sa chce do určitej miery tých vzťahov zbaviť a oslobodiť sa, žiť vlastný život. Toto sa deje každému z nás, preto bola pre mňa téma zaujímavá. Točím filmy, lebo si v živote niečo riešim, chcem pochopiť. Mám syna a chcel som vedieť, či to, čo mu dávam je dobré. Čiže tá téma bola aj súkromná.

jaroslav_vojtek_004.jpg

Foto: 
filmdeti.sk
 

Čo bolo najťažšie pri nakrúcaní?

Asi spojenie hercov a nehercov, toho som sa najviac obával. Nakoniec sa to ukázalo ako zaujímavý ťah. Neherec dával hercovi priestor, ako môže skúšať hrať a zase herec učil neherca, ako sa pozrieť, vyjadriť emóciu. A potom ťažké bolo aj spojiť dve veci – tému a formu. Téma je vo filme pre mňa dôležitá, ale podlieha aj forme. Rozhodol som sa robiť civilnú kameru s dlhými zábermi. Čím menej sa strihá, tým viac sa približuje realita. Nechcel som však robiť úplne dokumentačnú kameru. Chcel som estetizovať realitu. Vo filme sú použité výtvarné zábery, ale tak, aby neboli rušivé. Nechcel som, aby kamera bola dôležitejšia ako téma.

jaroslav_vojtek_006.jpg

Foto: 
filmdeti.sk
 

Vo filme Deti sa objavuje vo vedľajšej rovine aj téma autizmu, v dokumente Tak ďaleko, tak blízko je hlavnou témou. Oba filmy ste nakrútili v jednom roku. Pracovali ste na nich súčasne?

Začal som najprv točiť dokument o ľuďoch s autizmom. Nakrúcal som ho sedem rokov a do toho mi prišiel hraný film Deti, ktorý som aj skôr skončil. V dokumente nebolo možné dostatočne odhaliť psychológiu rodičov detí s autizmom. Lepšie to bolo stvárniť v hranom filme. Na jednej strane som si prepožičal tému, na druhej strane to bol taký môj režijný experiment. Situáciu, ktorú som natočil v dokumente, som sa snažil preniesť do hraného filmu. Je tam scéna, kedy autistické dieťa ide k zubárovi. Použil som tú istú miestnosť, tých istých lekárov, akurát chlapec bol herec.

Komunikácia s autistami je náročná. Vy ste sa odhodlali s nimi pracovať na filme. Ako ste sa im dostali „pod kožu“?

Dôležité bolo, aby si na mňa zvykli a zaregistrovali ma vo svojom živote. Trávil som predtým s nimi čas, a to bol kľúč k tomu, aby sme jednotlivé situácie vedeli nahrať autenticky a možno išli aj ďalej. Napríklad je tam scéna, kde Milan, postava autistu, chodieva s otcom na lanovku. Išli sme s nimi, akurát som jeho otcovi povedal, nech sa tam opýta svojho syna na vzťah muža a ženy, na rodinu, na lásku. Otec sa ho na takéto veci nikdy predtým nepýtal, ale skúsili sme. Chlapec odpovedal veľmi pôsobivo a po nakrúcaní mi jeho otec povedal, že ani nevedel, že to v synovi je. Vtedy bol pre mňa ten film zaujímavý. Spolu s rodičmi sme odhalili svet autistov.

jaroslav_vojtek_016.jpg

Foto: 
takdalekotakblizko.sk

Čo vás najviac prekvapilo?

Chcel som nabúrať mýty o autizme, že všetky deti sú geniálne, sú matematici alebo kreslia, maľujú... Chcel som poprieť aj to, že autisti nevedia vytvoriť vzťahy, nevedia objať, že nemajú svoj emočný svet. V tom filme sa ukázalo, že majú, len im treba nechať priestor, viac im veriť.

To bol ten hlavný odkaz filmu?

Jeden z odkazov. Chcel som natočiť film o pochopení inakosti, o súcite k inakosti, o vnímaní inakosti. O tom, že človek v spoločnosti sa nemá pozerať len dopredu, ale aj doprava a doľava. V našej spoločnosti sa vytratil súcit, tolerancia, snaha pomôcť a poznať inakosť. A je úplne jedno, či ide o autizmus, inú národnosť či kultúru. Odcudzujeme, bránime sa tomu, postavíme si sklo. Skrytá téma je aj v tom, že máme prekonať strach z inakosti cez poznanie. Keď inakosť spoznáme, strach sa zmenší, alebo úplne zmizne.

Na oboch filmoch ste spolupracovali so scenáristom Marekom Leščákom. Je to vaša zásada, že si vyberáte rovnaký tím ľudí?

S Marekom už spolupracujem od skončenia školy. Je to človek, ktorý mi dal nové myslenie, pohľad a uchopenie filmu. Doteraz je to pre mňa veľmi vzácne... S Marekom máme podobné pohľady aj na život, riešime podobné témy, a tým je práca s ním veľmi zaujímavá. Spoločne zdokonaľujeme a obohacujeme tému, ktorú robíme. Nemám potrebu hľadať niekoho iného, lebo som v našom tvorivom vzťahu spokojný.

jaroslav_vojtek_013.jpg

Foto: 
takdalekotakblizko.sk

Na čom momentálne pracujete?

Nakrúcam dokumentárny film Sedem dní. Je to o slovenských ľuďoch, ktorí v ťažkej finančnej situácii chcú svojim rodinám pomôcť, odchádzajú za prácou do zahraničia a rodina sa im rozpadá. Potom pripravujem film o Andrejovi Bánovi a cez neho chcem ukázať aj portrét súčasnej Európy. A momentálne ideme písať hraný film Anestéza.

Nevadí vám robiť na viacerých témach naraz?

Mám veľmi rád, keď mám hlavu zavalenú témami. Bol by som nervózny, keby som robil len jeden film...

Text: NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
Foto: filmdeti.sk, takdalekotakblizko.sk

- - Inzercia - -