Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Zuzana Krónerová: Vždy niečo príde, keď nič nečakám!

máj 13, 2016 - 15:09
„Žijeme v šialenej dobe a aj keď zúria neďaleko od nás vojny, tak my Slováci sa máme ešte celkom dobre, hoci o tom často ani nevieme,“ povedala nám populárna slovenská herečka ZUZANA KRONEROVÁ a hneď si zaklopala na dosku dreveného stola v divadle Astorka, ktoré je jej domovskou scénou už vyše 25 rokov. Zhovárať sa s ňou je podobným zážitkom, ako keby ste boli jediným divákom na nejakom exkluzívnom predstavení či koncerte.

Zuzana Krónerová

Niekoľko posledných týždňov ste neustále pendlovali medzi Bratislavou a Prahou, čo bolo jasným dôkazom, že ste ako herečka stále vyťažená v oboch krajinách. Na čom momentálne pracujete?

Pravda je taká, že tento rok som najviac času strávila nakrúcaním filmu Bába z ledu, takže som divadlo trochu zanedbávala, aj keď som samozrejme do Astorky chodila hrávať niektoré predstavenia. A dokonca som na čas požiadala o voľno aj na Vysokej škole múzických umení, kde učím herectvo študentov prvého a piateho ročníka. Mimochodom, nakrúcanie spomínaného filmu s mojím obľúbeným českým režisérom Bohdanom Slámom vôbec nebolo jednoduché, najmä preto, že si to odo mňa vyžadovalo aj určitý športový výkon, musela som sa začať venovať zimnému plávaniu.

Ako ste na to išli?

Postupne som si musela privyknúť na studenú vodu, začala som otužovať. Mne robilo kedysi problém vliezť do mora, ktoré je relatívne teplé. Ostatní už veselo plávali a ja som stále stála vo vode len po členky. Najskôr som sa teda poradila s lekármi, aby som sa ubezpečila, že mi to neuškodí, a potom som vďaka opernému spevákovi Martinovi Babjakovi nadviazala kontakt s klubom Ľadových medveďov, kde ma jeho členovia tiež usmernili. Začala som pomaly a opatrne. Pri sprchovaní som si púšťala čoraz studenšiu vodu a na jeseň som začala s pravidelným plávaním na Zlatých pieskoch, kde boli v tom čase už len rybári. Okúpala som sa napríklad aj v Liptovskej Mare alebo bagrovisku pri Batizovciach, odkiaľ bol krásny výhľad na Vysoké Tatry, a v januári som sa napokon ponorila aj do vody, ktorá mala teplotu okolo nuly. Aspoň vidíte, čo všetko je človek schopný urobiť pre umenie.

Diváci vás mohli vidieť v mnohých filmoch, napríklad v nezabudnuteľnej českej komédii Pupendo, kde hrali aj Bolek Polívka, Jaroslav Dušek, Eva Holubová alebo Boris Hybner. Je filmovanie po boku takýchto skvelých hercov a zábavných ľudí nezabudnuteľným zážitkom aj pre vás, bolo vám s nimi veselo?

Aj filmovanie je predovšetkým práca, ale ak nie sú pred nami nejaké náročné monológy či dialógy, ktoré si vyžadujú maximálnu mieru sústredenia, tak kto chce, vie sa medzitým aj zasmiať. Napríklad Bolek Polívka je zábavný, aj keď práve nechce a podobne aj Eva Holubová. Na druhej strane, herci by mali ukazovať svoj komediálny talent najmä vtedy, keď sa zapnú kamery alebo sa začne divadelné predstavenie. Môj otec mal jednu kolegyňu, ktorá mimo javiska doslova sršala žartíkmi, ale potom na javisku ju smiech akosi prešiel, na čo on zvykol hovorievať, že netreba byť komikom len do trištvrte na sedem.

Aj v Astorke máte viacero vtipných kolegov, ktorí sa priznali, že občas sa snažia dostať neplánovaný humor aj do niektorých vašich predstavení...

Áno, a najradšej by ste ich v tej chvíli zabili. Ak je občas v divadle nevyhnutná improvizácia, tak by mala vždy smerovať k téme, ktorá sa v deji práve odohráva. Ten, kto nevie improvizáciu robiť, by ju robiť nemal. Lebo je to veľké umenie, ktoré najlepšie ovládajú najmä autorskí herci, akým je napríklad Milan Lasica. V legendárnom predstavení Cyrano z Bergeracu mu raz vypadol text, ale on okamžite z partesu zaimprovizoval krásnymi a múdrymi vetami, ktoré sa navyše aj dokonale rýmovali. Občas som aj ja nútená pomôcť zábudlivejším kolegom s textom, ale väčšinou sa to snažím urobiť tak, aby divák ani len netušil, že ten dialóg na javisku mal pôvodne prebehnúť trochu inak.

Verejnosť vníma vaše povolanie ako veľmi atraktívne. Myslíte si, že ľudia majú hercom čo závidieť?

Keby sme my herci svoje povolanie nemali radi, tak by sme ho za tie platy asi nerobili. Pre mňa je priamy kontakt s divákom veľmi dôležitý. Nezabudnem, ako som raz v roku 2004 mala premiéru jednej veselej monodrámy v Café Teatr Černá labuť, kde som pozvala pár svojich kamarátov, vrátane filmového producenta Fera Feniča. Ten mi na druhý deň telefonoval a vravel, že som bola úžasná a predviedla všetky nuansy herectva, takže sa pri mojom výkone smial, aj si poplakal a na záver smutne dodal, ako mu je ľúto, že som toto všetko odovzdala len tým päťdesiatim ľuďom, ktorí sa do kaviarne zmestili. Tak som mu vysvetlila, že hrať pre divákov, ktorí boli doslova meter odo mňa, bol pre mňa pocit na nezaplatenie. Keby som nemala možnosť zažívať tento magnetický kontakt s obecenstvom a venovala sa napríklad len filmu, tak by mi v hereckom živote asi niečo veľmi chýbalo.

Čo je vašou doménou?

Milujem tragikomédiu. Niekedy sú ľudia až takí zúfalí, že im nezostáva nič iné, len sa smiať. Na tom je založená aj absurdná dráma. Tragédie by asi divákov nudili. Milujem však aj čisté komédie, ak sú dobre napísané. Najradšej hrám postavy, kde balansujem medzi tragickým a komickým.

Tento rok si pripomíname 50. výročie od zisku Oscara pre film Obchod na Korze, v ktorom hral hlavnú úlohu váš otec Jozef Kroner. Považoval to aj on za svoj životný úspech?
Stalo sa to presne 18. apríla 1966 a otec výskal od radosti, keď sa to dozvedel. Naozaj sa tomu úprimne potešil, ale bral to predovšetkým ako úspech všetkých tvorcov. Ja som mala to šťastie, že som sa mohla ako dvanásťročná zúčastniť na nakrúcaní tohto filmu v Sabinove. Veľmi som túžila po tom, aby ma zobrali do komparzu, ale nahlas som toto svoje prianie radšej ani nevyslovila. Poznali sme sa ako rodina aj so scenáristom Obchodu na korze Ladislavom Grossmanom a jeho manželkou Editou. Keď raz bol otec u nich na návšteve, tak zahlásil, že cíti v kostiach, že to bude veľký film. A mal pravdu, veď ho napokon zaradili aj do zlatého fondu svetovej kinematografie. Mimochodom, s pani Grossmanovou som sa stretla pred desiatimi rokmi, keď sa v Sabinove konali tzv. oscarovské dni a pri tej príležitosti aj beseda s tvorcami. Ona bola priam až dojatá, ako živo sa mladí ľudia zaujímali o tému holokaustu. Sama ho na vlastnej koži zažila. A keď sa po druhej svetovej vojne vrátila zúbožená z lágru, tak počula jednu susedku z Humenného, ktorá na margo Židov povedala: „Pozrite, veď sa ich viac vrátilo, než ich odviedli!“ A vtedy sa rozhodla, že na Slovensku nebude žiť a presťahovali sa aj s manželom do Prahy.


Dostala sa vám niekedy do rúk soška Oscara, viete, kde napokon skončila?


Môjho otca do USA na odovzdávanie Oscarov nepustili s odôvodnením, že už tam bol na americkej premiére filmu Obchod na korze. Mrzelo ho to, lebo si vtedy dokonca nechal ušiť drahé obleky, ktoré ho vyšli asi na16-tisíc korún, čo bolo naozaj dosť veľa peňazí. Už bol na ruzynskom letisku v Prahe, keď mu oznámili ľudia z československého Filmexportu, že namiesto neho poletí nejaká ich zástupkyňa. Sošku Oscara teda uvidel až pri návrate našej delegácie z Los Angeles. Originálna trofej putovala do vitríny spomínanej spoločnosti, ale každý z tvorcov dostal jednu sadrovú kópiu potretú zlatou farbou, ktorú mám dodnes doma. Existuje ešte jedna pomerne verná bronzová kópia, ktorá sa nachádza v rodnom dome môjho otca v dedinke Staškov, kde mu spolok miestnych rodákov zriadil pamätnú izbu. Je v nej aj niekoľko iných jeho cien či divadelných a filmových rekvizít.


Za ktoré filmové dielo by ste vy svojmu otcovi udelili hereckú cenu?


Okrem notoricky známej komédie Pacho, hybský zbojník si otec zahral vo viacerých kvalitných filmoch. Zo všetkých spomeniem napríklad snímku Kosenie jastrabej lúky od režiséra Štefana Uhra. Účinkoval aj vo viacerých maďarských filmoch, ktoré ukázali, že bol moderným európskym hercom. Ja osobne si vážim aj bulharský film Ty, ktorý si na nebesiach. V ňom stvárnil postavu českého husliara Georga Henycha. Dostal za ňu v Sofii najvyššiu štátnu cenu a bol nominovaný medzi piatich najlepších európskych hercov v rámci ankety César, ktorú vyhlasuje francúzska filmová akadémia. Neskôr otec sám seba nadaboval aj do slovenčiny, ale ten film sa objavil v televízii len raz, čo je určite škoda.
Aj vaša mama Terézia Hurbanová-Kronerová bola herečkou. Čo ste po nej zdedili a aký ste mali spolu vzťah?
Počas druhej svetovej vojny pôsobila v Nitre a potom ju pozvali do Martina, kde zažila najlepšie roky. Keď tam prišiel môj otec ako začínajúci herec z amatérskeho divadla v Považskej Bystrici, ona už bola veľkou hviezdou. Práve v Martine sa začala aj láska mojich rodičov. Mama sa priznala, že keď sa raz pozrela do otcových modrých očí, bola stratená a o dva roky neskôr som sa im narodila ja. Neskôr sa naši presťahovali do Bratislavy, kde bola medzi herečkami väčšia konkurencia a tak mamina kariéra šla trochu do úzadia. Aj napriek tomu však bola životaschopná optimistka, ale aj úžasná a obetavá manželka, ktorá svojho muža všemožne podporovala. Z môjho pohľadu to bola veľmi zaujímavá herečka a otec zase nesmierne citlivý človek. Často mi vravel, že celé svoje detstvo preplakal, lebo zažil strašné veci a videl veľa hrôz. Stalo sa, že dokázal slziť aj pri prírodopisnom seriáli, keď videl, ako si niektoré zvieratká chránia svoje mláďatá a túlia sa k nim.

Ako reagovali vaši rodičia, keď ste za nimi prišli s nápadom, že sa takisto chcete vydať na umeleckú dráhu?


Oni spočiatku o ničom nevedeli. Po maturite som rozmýšľala, že pôjdem študovať buď jazyky – angličtinu a latinčinu – na filozofickú fakultu alebo dramaturgiu na VŠMU. Poslala som tam prihlášku a nejaké svoje práce, ale napokon som pani tajomníčku školy poprosila, či by som si mohla vyskúšať aj prijímacie skúšky na herectvo. V komisii boli samí otcovi a mamini kolegovia a pozerali na mňa veľmi prísne a odmerane. Až v treťom kole som ich asi zaujala, lebo som od nich sem-tam počula nejakú povzbudivú reakciu a napokon ma prijali. Rodičom som to oznámila až potom, keď sa vrátili zo zájazdu v Prahe a boli v šoku. Vyzvali ma, aby som im teda niečo zo svojho umenia predviedla. Ja som sa nadýchla, ale následne už len rozosmiala, rozplakala a utiekla.


Rátali ste ako herečka aj s tým, že raz stretnete matematika a vydáte sa za neho?

Už keď mi ho prvýkrát z diaľky ukázali, tak som si povedala, že on raz bude môj. Skrátka, nastalo u mňa nejaké osvietenie a to nie som nijaká ezoterička. Naše zoznámenie iniciovali moji kamaráti z trnavského divadla na čele s naším súčasným režisérom Jurajom Nvotom, ktorý vtedy chodieval často na drevenice v horách spolu so známym ochranárom Mikulášom Hubom. Stále ma tam volali a hovorili mi, že stretnem Pavúka, čo bola prezývka môjho budúceho manžela, ktorý bol v mladosti chudý a vysoký, s dlhými tenkými rukami. Ja som ich ponukám dosť dlho odolávala, lebo som samu seba pokladala skôr za kaviarenský typ, ale napokon som sa raz nechala prehovoriť a strávila som s nimi Silvester 1981 v Slovenskom Rudohorí, čo znamená, že s manželom sa poznám už 35 rokov.

Aj doma ste taká energická a rázna ako na javisku?

Všetci si o mne myslia, že som erdegbaba a veľký generál, lebo hrám väčšinou také postavy, ale v skutočnosti som poslušná manželka, ktorá však niekedy vie aj zaprotestovať alebo sa vzbúriť, ak je to potrebné. Občas manželovi poviem: „Dávaj si na mňa pozor, lebo ti ujdem!“ A on sa opýta: „A kto by ti zbalil kufor? Zase len ja.“ Kompetencie v domácnosti máme rozdelené veľmi demokraticky a skôr sa ponúkame, kto má o čom rozhodovať. Takže v skratke – vieme sa nielen pohádať, ale aj dohodnúť.


Máte spolu aj dve, dnes už dospelé deti – syna Adama a dcéru Terezku. Čomu sa venujú?


Obe naše deti sú už dospelí ľudia a dobre spolu vychádzame, z čoho sa veľmi teším. Dcéra študovala divadelnú vedu a podľa mňa disponuje kritickým a veľmi trefným pohľadom, takže by so svojou širokospektrálnosťou mohla písať možno aj filmové kritiky. Syn vyštudoval filozofiu a kedykoľvek mi predloží doma také argumenty, že v prípadných výmenách názorov nemám šancu. Mám však radosť, že sa obaja venujú aj hudbe. Adam bubnuje a Terézia je výborná klaviristka.


Chceli by ste sa čo najskôr zhostiť úlohy starej mamy alebo máte ešte nejakú inú nesplnenú životnú túžbu?


Čím viac by som moje deti súrila, aby mi priniesli konečne vnúča, tým dlhšie by som asi čakala. Samozrejme, že ak to príde, budem sa veľmi tešiť. Ak mi Pán Boh dá zdravia, tak hádam mi to vnúča aj požičajú. A čo sa týka herectva, tak ešte ako mladá divadelníčka som nikdy nevedela povedať, čo by som si chcela zahrať. Vždy som upadla do rozpakov, čo bola možno aj chyba, lebo potom sa ma na to prestali pýtať. Každý z nás má určité túžby, akurát ja som si zakázala o nich nahlas hovoriť. V živote je to však zariadené tak, že vtedy, keď už nič nečakám, mi osud prihrá nejakú zaujímavú úlohu alebo pracovnú príležitosť. Nemusím sa snažiť ani nič iniciovať a ponuky sa mi zatiaľ hrnú. Kiežby to tak vydržalo!

- - Inzercia - -