Dnes je pondelok, 10.december 2018, meniny má: Radúz
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák: Chcem, aby Európa uznala, že Slováci sú dobrí!

jún 09, 2016 - 12:31
Už ako chlapec si vysníval diplomaciu. Pred niekoľkými dňami MIROSLAV LAJČÁK, minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, oznámil svoju kandidatúru na generálneho tajomníka OSN. Slovenke prezradil, aké tromfy má v zálohe pre súboj o prestížnu funkciu, ako bude Slovensko od leta v búrlivých vodách kormidlovať európsku loď i vďaka čomu sa i napriek vysokým postom, ktoré vykonáva, drží stále pri zemi.

Miroslav Lajčák

Siedmeho júna vystúpite pred Valným zhromaždením OSN v New Yorku na híringu, verejnom vypočutí, ktorým musí prejsť každý kandidát. Aké tajné tromfy máte v zálohe pre túto dôležitú chvíľu?

Tam platí len jeden tromf, človek musí byť dokonale pripravený a kompetentný. Híring trvá dve hodiny, desať minút máte na svoje vystúpenie a potom hodinu päťdesiat odpovedáte na otázky. Za ten čas musíte ukázať všetko, čo vo vás je. Samozrejme, práca generálneho tajomníka, ktorú vykonáva jeden človek na celej planéte, je nesmierne náročná. Na druhej strane, dvadsaťosem rokov sa venujem diplomacii a mám za sebou diplomatické, politické aj medzinárodné skúsenosti, vediem veľký tím ľudí. Generálny tajomník OSN by mal byť mediátorom, ja som cez také výzvy prešiel v Bosne a Hercegovine, v Čiernej Hore. Ponúkam svoj život, svoju kariéru, skúsenosti a buď to bude dobré, alebo nie. Nebudem o sebe vyhlasovať, že som ten najlepší, ale keby som si nemyslel, že mám šancu, tak by som do toho nešiel.

Mávate po toľkých rokoch v diplomacii ešte vôbec trému?

Mávam trému. Keď idem vystupovať z tribúny Valného zhromaždenia OSN, mám trému, ale samozrejme na to, aby som ju prekonal, mám základ z dlhoročnej práce. Dnes vidím, že ľudia majú skôr trému, keď prichádzajú ku mne. (smajlík)

Hovorí sa, že len ten dosiahne v živote veľké veci, kto sa nebojí snívať o nich, vytrvalo ide za nimi a verí si. Bola diplomacia váš chlapčenský sen, alebo ste sa k nej dostali postupne?

Ako chlapec som si prečítal knihu Chceš byť diplomatom? a úplne ma očarila. Túto profesiu som si doslova vysníval. Nikdy som si však nerobil plány, čo by malo byť o päť, o desať rokov, ale snažil som sa svoju prácu robiť najlepšie, ako viem, a ono to všetko prišlo. A popri tom som spoznal celý svet, mám priateľov v Tokiu, vo Washingtone, v Moskve, v Berlíne, v Londýne... Považujem to za veľký dar.

Keď hovoríte o priateľoch, máte vo svojej profesii aj nejaké vzory?

Na začiatku svojej kariéry som mal veľké šťastie, že si ma niekoľkokrát niekto múdry a vzdelaný vybral za svojho asistenta, predseda vlády, dvaja ministri zahraničných vecí, jeden veľvyslanec a ja som sa vďaka tomu ako mladý ocitol na rôznych rokovaniach s významnými ľuďmi. Pozorne som počúval a v duchu som si hovoril, toto mi imponuje, toto nebolo bohviečo, takto by som sa nechcel správať. A vzory? Ak by som mal povedať nejaké meno, tak Kofi Annan, bývalý generálny tajomník OSN, úžasný človek s veľkou charizmou. Rovnako sa mi páči ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, profesionálny diplomat, ktorý má obrovský rešpekt a autoritu, ale mám veľmi dobrý vzťah aj s americkým ministrom Johnom Kerrym, ktorého si takisto vážim pre jeho múdrosť a skúsenosti.

Diplomacia naplnila vaše sny, čím je pre vás taká príťažlivá?

Obrazne povedané, ja dnes viem, čo bude o týždeň v novinách. Formujete veci a udalosti, ste v zákulisí, kde sa „pečie“ politika. Možno je to aj také chlapčenské, pocit, že spolutvoríte dianie. Mám možnosť spoznať svet, iné krajiny, kultúry. Vo svojom dospelom veku som osemnásť rokov prežil v zahraničí, vo viacerých krajinách sveta. Ale pre mňa od začiatku bolo dôležité, že som reprezentantom svojej krajiny. To ma na tejto práci nesmierne priťahovalo. A zároveň je to aj veľký záväzok.

 

Motivuje vás aj myšlienka, že politik z malej krajiny môže meniť svet alebo svetovú politiku?

 

Určite. Veľkosť krajiny nie je limitom. Aby sa však presadil diplomat zo Slovenska, musí byť naozaj nespochybniteľne lepší ako ostatní, pretože veľké krajiny vedia svoju váhu dať najavo, keď chcú presadiť svojich ľudí. Na druhej strane, výhodou malých krajín je, že vás nikto nepodozrieva zo skrytých úmyslov, že jedno hovoríte a iné si myslíte. A nemáme naše vzťahy s nikým zaťažené historicky. Čiže berú nás ako čestného sprostredkovateľa a to je dôležité.

 

Spomínali ste charizmu niektorých politikov, tú charizmu máte nesporne aj vy. Čo vám pomáha, aj keď ste úspešný, na vysokom poste, zostať pokorný?

 

Nikdy som netrpel pocitom vlastnej veľkosti, stále si uvedomujem, čo všetko ešte neviem a čo by som mal ešte urobiť. Naozaj, pokoru mám v sebe veľmi silnú. Navyše, som politik – aj keď nie celkom z vlastnej vôle, a politika je taká, že dnes môžete byť najpopulárnejší a stačí jeden prešľap, jedno pošmyknutie jazyka, jedna chyba, a na druhý deň ste skončili. Ja si to veľmi dobre uvedomujem. A ani moja manželka Jarka mi nedovolí, aby som spyšnel, niežeby som sa chystal, ale ona mi tiež pripomína, že človek sa má držať pri zemi. 

 

Vráťme sa ešte k vašej kandidatúre, podľa vašich slov salónnej diplomacii odzvonilo. Ale je známe, že o veľkých veciach sa stále rozhoduje v zákulisí, často práve veľmoci. Teraz údajne presadzujú, aby na najvyššom poste OSN bola žena. Ako to vnímate?

 

Tie otázky by som rád oddelil. Áno, salónnej diplomacii odzvonilo, klasická diplomacia cylindrov a vizitiek je preč. Tá dnešná je už diplomaciou sociálnych sietí, na svojich kolegov, ministrov zahraničných vecí, mám čísla vo svojom mobile. Kedysi trvalo niekoľko dní, kým správa jedného ministra prišla k druhému a zapojilo sa do toho niekoľko desiatok ľudí, dnes si voláme, píšeme a mailujeme priamo, komunikácia sa nesmierne zrýchlila. A teraz druhá časť vašej otázky. Tak ako je pravdou, že ešte nikdy nebol generálny tajomník z našej regionálnej skupiny a OSN je založená na princípe piatich regionálnych skupín, tak je aj oprávnený pocit, že je rad na našej skupine. Súčasne, ôsmi doterajší generálni tajomníci boli muži a oprávnene si túto pozíciu môže nárokovať žena. Záver je, že by to mal dostať ten najlepší kandidát, ale žena z východnej Európy má výhodu pred ostatnými.

 

Slovensko čaká ťažká medzinárodná skúška, od 1. júla bude predsedať Rade Európskej únie. Naša krajina má možnosť predstaviť sa svetu, ale na druhej strane viacerí Slováci sa pýtajú, či to nie je trošku pridrahá záležitosť.

 

Ľudia, ktorí nie sú veľmi oboznámení s tým, čo je predsedníctvo, sa nás pýtajú, čo si vybavíme za tých šesť mesiacov. Ja odpovedám na rovinu, predsedníctvo je naša povinnosť, ktorá na nás vychádza raz za štrnásť rokov. Dvanásť rokov sme v Európskej únii, je to naše prvé predsedníctvo. Preto z toho chceme urobiť aj slávnosť. Je to unikátna príležitosť predstaviť Slovensko. Momentálne má predsedníctvo Holandsko, pre nich je to už dvanásty raz, necítia preto potrebu robiť veľké prezentácie. Myslím, že v našom prípade by bola chyba nepredstaviť to najlepšie, čo máme. Príde sem dvadsaťtisíc ľudí, bola by premárnená príležitosť neukázať im našu kultúru a krajinu. Predpokladáme, že náklady za tri roky neprekročia sedemdesiat miliónov eur. Nie je to málo, ale Slovensko dostáva z Únie každý rok jednu miliardu, šesťstosedemdesiat miliónov. To sú peniaze daňových poplatníkov Nemecka, Francúzska, Holandska a ďalších a my ich dostávame na rôzne projekty. Príde mi až neslušné, ak niekto povie, že sedemdesiat miliónov je veľa. Slováci mali vždy zdravý úsudok, takže verím, že to pochopia.

 

Otázka teda nestojí, čo my môžeme prostredníctvom predsedníctva získať, ale čo Slovensko prinesie Európe?

 

Je čas, aby sme aspoň sčasti vrátili to, čo od Únie dostávame. Našou úlohou je viesť našu spoločnú loď smerom, na ktorom sme sa dohodli dvadsiati ôsmi, ale my budeme stáť na kapitánskom mostíku a pri kormidle. Potrebujeme ukázať, že vieme navigovať aj cez rozbúrené vody, verím, že sme dobre pripravení nachádzať spoločné riešenia. Úspechom nášho predsedníctva bude, keď Európa bude o šesť mesiacov v lepšej kondícii, ako je dnes a keď sa v členských štátoch Európskej únie bude hovoriť: Tí Slováci to urobili dobre.

 

Žijeme v turbulentných časoch, dá sa povedať, že Slovensko si vychytalo na predsedníctvo tú najzložitejšiu dobu...

 

Je to nesmierne ťažké. Aj v ideálnych podmienkach musíte nájsť priesečník dvadsiatich ôsmich názorov, a tento predstaviť v rokovaní s ďalšími európskymi inštitúciami, Európskym parlamentom a Európskou komisiou. A teraz je tých výziev, vnútorných a vonkajších, strašne veľa. Hlavná vnútorná je britské referendum, ktoré je týždeň pred začiatkom nášho predsedníctva. Ešte nikdy nikto z Európskej únie nevystúpil, a veríme, že ani nevystúpi. Ale dnes je ťažké predpokladať, aký bude výsledok a aký bude jeho dopad na atmosféru v Únii. A z vonkajších výziev je tá hlavná migrácia, a to, do akej miery sa nám podarí udržať situáciu pod kontrolou. Pred niekoľkými dňami bol na návšteve Slovenska predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz a hovoril, že Európa sa pozerá na našu krajinu s očakávaním, lebo preberáme predsedníctvo v doslova kritickom období.

 

Máme, pokiaľ ide o migráciu, vlastný prístup?

 

Snažíme sa ponúkať rozumné riešenia. Uvedomujeme si, že to je problém celej Európy, nedištancujeme sa od neho. Jediná vec, na ktorú máme iný názor ako väčšina krajín Únie, sú povinné kvóty. Stále nás kritizujú, napriek tomu, že už dnes väčšina Európskej únie hovorí to, čo sme my tvrdili pred rokom. Keď naši partneri v západnej Európe vyhlasovali, že naša prvotná povinnosť je prijímať všetkých, my sme oponovali, naša prvotná povinnosť je chrániť naše hranice, kontrolovať, kto prichádza a púšťať dovnútra iba tých, čo sú naozaj utečenci. A nie tých, ktorí prichádzajú za lepším životom. Vtedy nás nechceli počuť, dnes to už všetci hovoria aj robia, ale naďalej sa na nás pozerajú ako na nesolidárnych. Keď sme tvrdili pred rokom, že systém prerozdeľovania nebude fungovať, veľmi nás kritizovali, k dnešnému dňu sa neprerozdelilo ani jedno percento zo stošesťdesiattisíc, len okolo tisícpäťsto ľudí. Čiže, zase nám to dáva za pravdu. Povedal by som, že možno prvýkrát sme si dupli a naši partneri neboli na to pripravení. Sú zaskočení, a namiesto toho, aby sa zamýšľali, čo hovoríme, sa skôr hnevajú, čo si to dovoľujeme. Nie je to ľahká situácia a je veľký rozpor medzi tým, čo sa od nás očakáva v Bruseli a čo od nás očakávajú naši občania.

 

A nemali by sme predsa len prejaviť väčšiu mieru solidarity?

 

Som smutný, že v tejto súvislosti vychádzajú na povrch tie najhoršie ľudské vlastnosti, sociálne siete sú plné predsudkov, nenávisti a neznášanlivosti. Bol by som rád, keby sme ukázali, že v našom národe je ochota pomôcť, rozdeliť sa a dať najavo, že sme pohostinní. Možno to nemusíme prejaviť tým, že budeme mechanicky prijímať kontingenty ľudí, ktorí ani nikdy nechceli ísť na Slovensko. Existuje predsa veľa iných modelov. Napríklad táborom v Gabčíkove prešlo už viac ako tisíc ľudí. Staráme sa o ľudí, ktorí požiadali o azyl v Rakúsku. Možností prejaviť solidaritu je veľa.

 

Budú sa môcť na podujatiach počas nášho predsedníctva zúčastniť aj bežní občania, na vlastné oči prežiť atmosféru?

 

Napriek tomu, že sme zvolili centralizovaný model a všetko bude v Bratislave, lebo je to lacnejšie, chceme, aby sa naše predsedníctvo dotklo ľudí na celom Slovensku. Ponúkli sme krajom, aby sa predstavili počas ministerských rád. Vyše 60 podujatí získalo záštitu predsedníctva – možnosť použiť naše logo pre rôzne podujatia, takmer 30 projektom vo všetkých regiónoch sme udelili finančnú pomoc v podobe grantov. Prvého júla bude v novej budove SND slávnostný koncert pre významných hostí, ale 2. júla plánujeme koncert v otvorenom priestore v areáli Eurovey, kde vystúpia umelci zo všetkých krajín EÚ, a to bude príspevok pre našu verejnosť.

 

Máte popri komplikovaných veciach, ktoré riešite, trošku čas aj na odreagovanie, vyharmonizovanie svojho života?

 

Keď môžem, chodievam ráno behať. Je to najlepší spôsob, ako si vyčistiť hlavu. Človek musí byť zdravý a v dobrej fyzickej kondícii, inak by sa náročné tempo nedalo vydržať. Všetky tie cesty a presuny cez časové pásma. Rád sa korčuľujem aj na kolieskových korčuliach. A dôležité je mať dobré rodinné zázemie a priateľov, s ktorými sa môžete stretnúť a zabaviť.

 

Stíhate si s manželkou Jarkou pri vašom pracovnom tempe každý deň povedať pár milých slov, prežiť kúsok dňa spoločne? Zistili sme, že nedávno ste boli za týždeň v troch krajinách...

 

Áno, pondelok som začal v Londýne, v utorok som odletel cez Nemecko do Tokia, odkiaľ som po pristátí v stredu ráno odlietal ešte večer, aby som už vo štvrtok bol v Bruseli a na ďalší deň v čiernohorskej Podgorici. Moje dievčatá mi vyrátali, že minulý rok som strávil 166 dní v zahraničí. Keď som doma, a prídem hoci aj pred polnocou, s Jarkou si vždy sadneme a pozhovárame sa. Je to na úkor spánku, ale je to strašne dôležité. Aj keď som v zahraničí, cez skype sme v kontakte každý deň. Komunikácia je zásadná vec, aby sme existovali ako pár. Keď sa len trochu dá, ideme sa večer prejsť do prírody na náš hodinový okruh, porozprávame sa a zároveň sme na vzduchu.

 

Pochádzate z veľmi súdržnej rodiny, vieme, že sa rád vraciate do Popradu, do Starej Ľubovne, do Jarabiny. Toľko miest ste prešli po celom svete, je to ten kút, ktorý máte stále najviac v srdci?

 

Môže byť koľkokoľvek krajín, kde ste žili, doma ste len v jednej. Narodil som sa v Poprade a som závislý od Vysokých Tatier. V lete sa tam venujem turistike a v zime skialpinizmu. Je to pre mňa najlepšia dovolenka. V Poprade mám brata, mamka žije v Jarabine, to je moje zázemie, kde nie som minister, kde som Miro. Tam sa cítim veľmi dobre, tam som doma.

 

Miroslav Lajčák (53) pôsobil ako veľvyslanec v Japonsku, veľvyslanec pre bývalú Juhosláviu, splnomocnenec EÚ pre referendum o nezávislosti Čiernej Hory, osobitý predstaviteľ EÚ v Bosne a Hercegovine, v súčasnosti je už po tretí raz ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí. Jeho manželkou je televízna moderátorka Jarka Lajčáková Hargašová. Má dve dcéry Nikolu a Laru a je už aj dvojnásobným starým otcom.

 

 

- - Inzercia - -