Dnes je pondelok, 22.január 2018, meniny má: Zora
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Uzbekistan: Brána do rozprávkového sveta

júl 20, 2016 - 19:27
Stredná Ázia je pre nás stále nepoznaným regiónom. Kto sa sem vydá, toho očarí miestna príroda, príjemní ľudia, no predovšetkým patina histórie, ktorú tu po sebe nechali karavány križujúce svet po Hodvábnej ceste. Veď si len nahlas vyslovte mená ako Buchara či Samarkand a rozbúcha sa vám srdce nádherným dobrodružstvom.

Taškent je vďaka medzinárodnému letisku bránou do rozprávkového sveta Uzbekistanu. Mnohí mu nedajú šancu, ale to by bola chyba, pretože práve Taškent ukazuje dušu dneška. Miešajú sa v ňom moderné vízie, socialistická kostra, starý Orient, ale aj farebné trhoviská, ktoré si človek od prvej minúty zamiluje. Akoby mal všetko, no stále to nie je dosť, aby sa stal trhákom. Kedysi mesto zničilo mohutné zemetrasenie v roku 1966 a Taškent sa musel postaviť na nohy ako bájny fénix. Niekoľko starších štvrtí tu však pulzuje dodnes a dávajú nám predstavu, ako mohol vyzerať Taškent pred niekoľkými storočiami. Najznámejšou a aj najkrajšou pamiatkovou zónou hlavného mesta je areál Chošt Imom, ktorý prekypuje orientálnou krásou. Medresa Barakchon zo 16. storočia sleduje námestie cez svoje dve tyrkysové kupolky, Piatkovú mešitu stráži vysoký minaret a v nenápadnej stavbe Moje Mubrak sa ukrýva najstarší Korán sveta.

Čakal by ho niekto práve tu?

Monumenty na opačnej strane mesta pripomínajú novú éru. Po roku 1991 Uzbekistan, podobne ako ostatné stredoázijské republiky, vykročil vlastnou cestou a obrovský Park nezávislosti je toho dôkazom. Prichádzajú sem ľudia hľadajúci ticho a vôňu stromov. Neďaleko odtiaľ stojí Senát, niekoľko ministerstiev, palác, ktorý kedysi patril ruskej cárskej rodine Romanovcov, no najviac púta monument nezávislosti. Sediaca matka s novonarodeným dieťaťom, ktorým je práve moderný Uzbekistan. Staré sovietske metro vás vezme na námestie Timura Veľkého s monumentálnou jazdeckou sochou dobyvateľa, ale ešte zaujímavejšie je odviezť sa do štvrte Čorsu, kde životu udáva tón centrálne trhovisko. Metro je čisté a upravené, inšpiráciu preň brali v Moskve, hoci ho nevyšperkovali umeleckou dokonalosťou.

Legenda Samarkand

Cesta z Taškentu do Samarkandu má prívlastok „zlatá“. Srdce dobrodruha poskočí, keď sa vydá na cestu, pretože vie, že na jej konci stojí mesto, ktoré niektorí prirovnávajú k bájnej Atlantíde. Len s tým rozdielom, že Samarkand žije. Je však pretkaný niťou rozprávok, legiend, príbehov a tie sú v ňom tak hlboko zakorenené, až je problém rozoznať, čo je skutočné a čo nie. Ak sa povie Samarkand, jedným dychom sa dodá meno Timura Veľkého. Práve on sa v 14. storočí rozhodol, že zo Samarkandu, ktorý spustošili Mongoli, spraví mesto, aké by mu závidel celý svet. Pozval sem tisíce robotníkov, otrokov, umelcov, architektov zo všetkých dobytých krajov a tí mu postavili z prachu mesto, ktoré malo pripomínať raj. Medzi najimpozantnejšie stavby patrí mauzóleum Gur Emir, kde našiel Timur Veľký miesto svojho posledného odpočinku. Nikdy si neželal byť pochovaný tu, ale v Šachrisabze pri svojom synovi, no zima v roku 1405 to zariadila inak a s jeho telom nedokázali prekonať zasnežené hory. Gur Emir patrí medzi najznámejšie pamiatky krajiny. O jeho kupole básnili poeti už pred stáročiami a hovorili, že „ak by sa jedného dňa stratilo nebo, kupola Gur Emir je taká krásna, že by ho nahradila“. Je fascinujúca, modrá, tyrkysová, plná unikátnych detailov, celú stavbu zdobí typické samarkandské rebrovanie. Nádvorie zaplnilo niekoľko turistov i domácich. Tí prichádzajú dnu s modlitbou na perách, pretože okrem Timura je v mauzóleu pochovaný aj jeho vnuk Ulugbeg, synovia Miran Šách, Šách Ruch, ale aj duchovný vodca Sajjíd Baraka. Pár stoviek metrov odtiaľtsa dvíhajú stavby námestia Registan. Patrí k najfotografovanejším miestam Uzbekistanu, v celej krajine snáď niet známejšej pamiatky. Mieša sa v ňom architektúra 15. a 17. storočia a vytvára ilúziu najkrajšieho miesta sveta. Stojím na vyhliadke na námestie už po niekoľký raz a znova a znova ho obdivujem.

Medresa panovníka Ulugbega, ktorý radšej sledoval hviezdy, než dobýval nové územia, je najstaršou, no najzaujímavejšia je oproti stojaca medresa Šer Dor. Jej fasádu zdobia levy a ich symboly sa dostali dokonca na bankovky. Vnútro majú obe stavby podobné a dnes sa do neho nasťahovali obchodníci predávajúci suveníry aj tradičné výrobky. V jednej z maličkých tried medresy Šer Dor má svoj obchodík aj Bábur. Spoznali sme sa pred niekoľkými rokmi. Je majster v hraní na tradičných nástrojoch a keď sa v Samarkande ocitne nejaký prezident či vážená návšteva, Bábur mu príde zahrať. V prítmí svojho obchodíka za niekoľko minút predvedie takmer tucet nástrojov a pri zatvorených očiach človek vníma, že takúto hudbu počúvali aj obchodníci z karaván, ktoré križovali Hodvábnu cestu. Samarkand neláka len pamiatkami, ale aj svojím jedlom a atmosférou. Čo ochutnať? Tradičný samarkandský plov patrí medzi najlepšie jedlá. Na stole vám pristane obrovský tanier plný ryže s duseným baraním mäsom, ktoré dochutili dusenou zeleninou a sladkými hrozienkami. K tomu kanvice zeleného čaju, okrúhly chlieb, pohárik vodky a človek sa razom mení na Uzbeka. Večer sa veľa ľudí ocitne na Prezidentskom bulvári, ktorý sa začína pri bazáre Siob a končí pri Registane. Stojí na ňom aj obrovská mešita Bibi Chanum. Vyrástlo tu niekoľko kaviarní, čajovní, no najkrajšie je tráviť večer na námestí. Celé žiari do tmy ako vzácny šperk.

Nomádi, jurty a milióny hviezd

Uzbekistan je nabitý historickými pamiatkami, no skrýva v sebe omnoho viac. Chcete si oddýchnuť od civilizácie, nabrať energiu a užiť si štipku nomádskeho života? Aj toto vám dokáže namiešať. Cesta medzi Samarkandom a Bucharou nemusí ísť priamo, ale stačí zísť z hlavnej cesty a vydať sa k Nurate, ktorú zdobí pevnosť Alexandra Veľkého. Ani tá však ešte nebude naším cieľom. Treba pokračovať hodinku do oblasti známej púšte Kyzylkum a keď sa začnú objavovať prvé pieskové duny, ste na mieste. Pár kilometrov odtiaľ leží aj jazero Aidarkul, ktoré si Uzbekistan delí s Kazachstanom. Práve tu môžete spoznať, ako chutí život v tradičnej jurte. Jurty preslávili skôr Kirgizstan, ale aj tu mali svoje uplatnenie. Niekoľko júrt stojacich vedľa seba vytvára tábor, v strede ktorého je ohnisko. Telefón tu nefunguje, žiadne wi-fi tu nehľadajte, no zato sa započúvate do zvukov vetra, uvidíte milión hviezd a pri praskajúcom ohni sa ocitnete v romantickom svete Hodvábnej cesty. Oddych pri jurtách vedia spríjemniť ťavy. Nie tie, aké poznáte z Tuniska, Egypta či Maroka, ale mohutné, veľké a chlpaté baktrijské ťavy, aké žijú v strednej Ázii. Aj na takých sa vozil tovar vzácnych karaván. Po večeri, kde miestni dávajú prednosť vodke pred čajom, hoci sú moslimovia, sa rozhorí oheň. Z tmy sa vynorí nomád s gitarou a spustí ťahavé, hrdelné a melancholické piesne. Zážitok dotvára nebo posiate hviezdami a noc v jurte je len pomyselnou čerešničkou na torte.

Čaj pod bucharskými morušami

Uzbekistan má to šťastie, že má nielen Samarkand, ale aj Bucharu. Mohlo by sa zdať, že budú rovnaké, ale opak je pravdou, spája ich len legenda Hodvábnej cesty a neopakovateľná krása. Buchara je staršia, kompaktnejšia a menšia, než Samarkand, ktorého pamiatky sú rozťahané po meste na niekoľkých kilometroch. Buchara je koncentrovaná do zaprášených uličiek, ktoré prepája niekoľko bazárových križovatiek. Jej srdce bije na neobvyklom námestí Lyabi Hauz. V jeho strede je jazierko, na brehu rastie niekoľko starých moruší a naokolo stoja medresy, karavanseráje a chanaky zo 17. storočia. Najmä podvečer na námestí sa vryje do pamäti. Do reštaurácie pri jazere prichádzajú rodiny a partie domácich. Pripravujú sa tu chutné šašlíky, ktoré výborne dopĺňa zelený čaj. Na jednej strane námestia sa začína starobylá židovská štvrť, kde ešte aj dnes nájdeme zopár bucharských židov, synagógu a dokonca aj zatvorený cintorín a na strane druhej sa mesto rozbieha k bazárom. Dostať tu koberce, hodvábne šatky, ostré bucharské nože, nožničky v tvare bocianov, figúrky Hodžu Nasredína, no kto nechce nakupovať, tomu vie bazár pripraviť aj zážitok. Priamo v ňom sa totiž skrýva tradičný hamam zo 16. storočia, kde z vás pri masáži vymlátia dušu. Tak ako má Samarkand svoj symbol v Registane, v Buchare je ním 47 metrov vysoký minaret Kalon. Vidno ho už z diaľky niekoľkých kilometrov a karavány tak presne vedeli, kam majú prísť. Stojí tu už od 12. storočia, uchvátil aj Džingischána. Tieň minaretu padá na nádvorie obrovskej mešity Kalon, kam sa zmestí niekoľko tisícok veriacich. Oproti stojaca medresa Mir-i-Arab je stále funkčnou školou a kto nahliadne dnu cez mreže, uvidí, ako študenti oddychujú na nádvorí či pri pingpongu. Zo zlatého bazára sa ozývajú tucty hlasov a pri obchodíkoch sú všetci vo víre zjednávania. Kto chce pokoj, vylezie na citadelu Ark. Kedysi práve tu sídlili bucharskí panovníci 19. storočia, no keď sem prišiel v roku 1920 generál Frunze, takmer celú ju zrovnal so zemou. Stále však ponúka výhľad na okolie, niekoľko múzeí a nádvorie s trónnou sálou. Na okraji mesta je príjemný park. Práve tu nájdete najdôležitejšiu pamiatku celej Buchary, ak nie strednej Ázie. Stojí tu neveľké mauzóleum Samánovcov, ktorí vládli v 10. Storočí, a jeho tehlová architektúra predbehla svoju dobu. Kupolu sem chodili obdivovať mnohí architekti a aj slávny Tádž Mahál si bral inšpiráciu odtiaľto. Bez kontextu však človek nepochopí, na aký skvost sa díva.
Po celodennej prechádzke sa treba vrátiť na Lyabi Hauz, objednať si šašlík, čaj, misku moruší a užívať si príbeh Hodvábnej cesty.

Zaujímavosti:

Získať uzbecké víza nie je najjednoduchšie, ale nedajte sa odradiť, krajina sa vám odmení zážitkami.
S ruštinou sa dohovoríte takmer všade, ak ovládate angličtinu, nájdete veľa ľudí, ktorí vedia aj tú.
Prepravovať sa po Uzbekistane nie je problém. Všetky väčšie i menšie miesta majú spojenie autobusmi, maršrutkami alebo zdieľanými autami. Medzi Samarkandom a Taškentom premáva rýchlovlak.
Láka vás dobrodružstvo? Vydajte sa hľadať Aralské jazero. V Moynaqu nájdete cintorín lodí, no jazero o desiatky až stovky kilometrov ďalej.
Uzbekistan je islamská krajina, no náboženstvo tu berú vlažne. Nájdete tu alkohol, bravčové mäso a nepočujete pravidelné zvolávanie na modlitbu.
V metre v Taškente nefoťte! Je považované za vojenský objekt a môžete mať problém.
V hoteli si nezabudnite vypýtať na konci pobytu registráciu, môžu ju od vás chcieť pri odchode z krajiny.
Najväčšia uzbecká bankovka je 5 000 somov, necelé euro. Pripravte si na peniaze igelitku alebo menší batoh.

- - Inzercia - -