Dnes je sobota, 18.august 2018, meniny má: Elena, Helena
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Praha s jednou vežou - nájdete ju na Slovensku!

júl 21, 2016 - 11:28
Šesť kilometrov pred Prahou musíme zastaviť a trpezlivo počkať, kým sa stádo oviec presunie cez vozovku. Aj ďalej pokračujeme len v miernom tempe. Úzka, rozbitá asfaltka s množstvom výtlkov a neupravených krajníc nedovoľuje šliapnuť na plynový pedál. Konečne sme v cieli a pred nami leží Praha. Nie však tá veľkolepá, stovežatá, ale naša, slovenská, nad ktorou sa čnie len jediná veža tunajšieho evanjelického kostola.

No nie je to len počet veží, ktorými sa metropola na Vltave líši od tejto malebnej dedinky. Aj v zlomku sekundy by ste určite našli viac ako päť rozdielov, no keď sa trochu zorientujete v priestore a porozprávate sa s miestnymi ľuďmi, zistíte, že slovenská Praha s tou českou veľmi úzko navzájom súvisia.

„Našu obec založili husiti,“ hovorí Ján Karman, bývalý dlhoročný starosta obce. „Po bitke pri Lučenci, ktorá sa odohrala v roku 1451 medzi Jánom Huňadym a Janom Jiskrom z Brandýsa, víťazní husiti si tu v okolí založili osady a natrvalo sa tu usadili. Vojaci dávali usadlostiam názvy miest, z ktorých pochádzali, a tak tu v okolí nájdete aj České Brezovo, Hradište, no a keďže naša obec nesie meno Praha, je viac ako pravdepodobné, že naši predkovia pochádzali práve z tohto slávneho mesta.“

Je zaujímavé predstaviť si bojovníkov s palcátmi, halapartňami a cepmi, ako vystupujú po vyhranej bitke na tunajší kopec Lysec a zbraňami, ktorými bojovali, otesávajú kamenné kvádre a budujú osadu, kde si založili rodiny a udomácnili sa. Od čias, keď sa týmto krajom niesli melódie ich hymnusu Kto jsou Boží bojovníci, prešlo už takmer osem storočí, no ich potomkovia vás dodnes pri stretnutí pozdravia „dobrej den“. Aj tunajší evanjelický chrám s dominantným kalichom na oltári napovie, že rodáci sú odjakživa protestantského vierovyznania a mená na náhrobných kameňoch Ján Matúš či Pavol Filip naznačujú, že udatní bojovníci z mesta pražského sa volali Matúš či Filip a ich krstné mená sa stali priezviskami ich potomkov.

ram_8233.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Nie je Praha ako Praha

Ak sa malá obec s necelou stovkou obyvateľov volá rovnako ako jedna z najvýznamnejších európskych metropol, tak to prináša so sebou aj množstvo úsmevných omylov. Ján Karman spomína, že ako vojak z povolania bol na školení dôstojníkov vo Vyškove. „Bolo tam veľa Pražanov, no každý z nich sa narodil niekde inde. Len ja jediný som mal v preukaze, v kolónke miesto narodenia uvedené Praha. Bol som teda rodený Pražan, čím som si vyslúžil rešpekt. Nerozumeli len tomu, prečo práve ja hovorím po slovensky. Zo zásady. Odpovedal som a viac už nevysvetľoval.“ Čosi podobné zažil aj Mirek, rodák z Chrudimu, ktorý sa sem, do rodiska svojej mamy preťahoval pred dvadsiatimi rokmi. „Keď som sa pred časom náhodne stretol s dávnymi kamarátmi z Česka, čudovali sa, že tak dobre hovorím po slovensky. Nuž, v Prahe som sa naučil, pravdivo som im odpovedal.“ A Ján Karman pridal ešte ďalšiu príhodu, spred viac ako tridsiatich rokov. „Na autobusovej stanici v Lučenci stál turista a neveriacky študoval cestovný poriadok. Vŕtalo mu hlavou, ako to, že do Prahy chodí spoj až šesťkrát za deň. Šiel sa spýtať šoféra, či je to naozaj tak. Ten mu prisvedčil. No a za koľko urobíte Prahu, vyzvedal ďalej. No za takých 40 až 50 minút, odpovedal. Fíha, tak to vám to teda šliape.“ A pri tom cestovaní ešte zostaneme. Hoci počas našej návštevy prešli dedinou len dve autá, pred obcou je premávka dosť hustá. Zablúdia sem najmä kamionisti a turisti, ktorí sú presvedčení, že Praha môže byť len jedna. „Ani nie pred týždňom sme tu zas mali jedného kamionistu z Poľska,“ hovorí Ján Karman. „Zabudol si dať do GPS Česká republika a tak sa veľmi čudoval, že ho to zaviedlo až k nám. Ktovie, čo si myslel, keď stúpal hore úzkymi serpentínami a navigácia mu ukazovala, že je už v cieli.“ Našťastie, domáci sú už na takýchto nedobrovoľných návštevníkov zvyknutí a tak ich bez mihnutia oka nasmerujú na správnu cestu. No aj tí, ktorí sem zablúdia len náhodou, užasnú nad krásou tunajšej prírody. Nádherný kraj, čistý, priezračný vzduch, božský pokoj a... „chudoba,“ preruší nás prozaickým konštatovaním Ján Karman skôr, než sa rozplynieme od nadšenia.

ram_8163.jpg

Foto: 
Ramon Leško

ram_8261.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Lesk a bieda jednovežatej

Hoci do slovenskej Prahy vedie úzka a kľukatá asfaltka, skromný spôsob života si sem cestu neomylne našiel už pred mnohými rokmi a pevne sa usídlil v takmer každej domácnosti. „Kedysi sme tu mali prosperujúce družstvo, kde sa mohol každý zamestnať,“ hovorí Ján. „Bol tu obchod, krčma a každý týždeň chodil premietač. V kine sa zišla celá dedina a bolo veselo. Dnes? Veď sa pozrite,“ bezradne rozhodí rukami. Stojíme pred opustenou budovou niekdajšej školy, zavretým obchodom s rozličným tovarom, pripomínajúcim „Konzum“ z tridsiatych rokov minulého storočia. „Ešte pred tromi rokmi som tam predávala,“ prihovorí sa Alena Marčoková, ktorá sa z predavačky preklasifikovala na kostolníčku. „Celé roky som dávala cukor, múku či chlieb na sekeru. Vždy som si nákup zapísala do knižky a keď prišla podpora, tak mi dlh všetci vyplatili. Neskôr aj tento obchod ako nerentabilný zavreli.“ Nuž domáci nezaprú v sebe, že sú potomkami hrdých a odhodlaných bojovníkov, ktorí sa kedysi takmer s holými rukami pustili do nerovného zápasu s nespravodlivosťou sveta. Aj oni rovnako statočne nesú svoj údel. Ich domy sú síce skromné, no hýria kvetinami a dvory sú krásne upravené. Nech je ich Praha akokoľvek malá a hoci neponúka veľa príležitostí na luxus, neopustili by ju za nič na svete. Sú hrdí na jej dejiny, ako aj na slávnych rodákov. Dodnes tu rezonuje spomienka na Ondreja Ďuricu, ktorý sa kedysi v sedemdesiatych rokoch minulého storočia dostal odtiaľto až na veľvyslanectvo v Japonsku. „A ešte nezabudnite na vodovod,“ prízvukuje Ján Karman. „Mali sme ho už v roku 1929, ako prvá obec v širokom ďalekom okolí. Vybavil nám ho sám Hodža, ktorý sa stretol v Lučenci na dožinkách s naším učiteľom Ružekom. Slovo dalo slovo a mali sme vodovod.“

- - Inzercia - -