Dnes je štvrtok, 23.máj 2019, meniny má: Želmíra
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Novinárka Martina Solčanská: Terorizmus nás z Nemecka nevyženie

august 07, 2016 - 08:30
Martina Solčanská ešte bola novinárkou na Slovensku, keď jej vyšli prvé tri knihy. Neskôr ju osud zavial do Anglicka, kde stretla svoju životnú lásku, ktorú nasledovala do Mníchova. Pribudla ďalšia kniha, stala sa manželkou, matkou, ale pribudla aj skúsenosť s teroristickým útokom a strachom, ktorý bol zrazu bližšie, ako si myslela.

Za všetkým hľadaj muža. Trošku prekrútené, ale v prípade slovenskej spisovateľky Martiny Solčanskej to skutočne tak bolo. Bol to jej manžel, ktorý dostal v Nemecku pracovnú ponuku, ona ho nasledovala. „Nebránila som sa spoznávaniu sveta, tak som prikývla, že to tam skúsime. No a už sme v Mníchove piaty rok,“ začína svoje rozprávanie Martina. Pred piatimi rokmi však nikto nedokázal predpovedať, akým spôsobom sa budú písať európske dejiny. Európa sa zmieta v teroristických kŕčoch, politika Nemecka je pre mnohých Slovákov nepochopiteľná... Čo na to hovorí Slovenka žijúca so svojím manželom a polročnou dcérou Karolínkou v Mníchove? „S mojím mužom som o tom viedla už veľa debát a rozprávala som sa o tom aj s mnohými Nemcami. Zájdem do histórie, na internete som prečítala už x slovenských príspevkov v diskusiách – nezodpovední Nemci, pustili si tam pred rokmi Turkov a teraz toto. Len akosi nevedia, že Turci prišli na oficiálne pozvanie vlády, Nemci potrebovali robotníkov do tovární, pretože im chýbala celá generácia, ktorú stratili vo vojne. Je celkom možné, že ak by Československo nebolo za železnou oponou, tak pozvú nás. Nemecko je teraz na tom rovnako, má hrozivú štatistiku v pôrodnosti, narastajúci počet dôchodcov, uvažuje sa, že sa odchod do dôchodku predĺži na 73 rokov... Nemci potrebujú ‚robotníkov’ a deti. Fakt je, že asi nečakali, že ich bude tak veľa a budú aj problémy. Na druhej strane majú Nemci aj určitý komplex kvôli vyvolaným svetovým vojnám, a tak majú pocit, že musia svetu niečo vrátiť,“ myslí si spisovateľka a bývalá novinárka.

Terorista na susednej ulici

Napriek tomu všetkému Martina zatiaľ nepripustila, že by sa z nepokojnej západnej Európy vrátili a presťahovali späť na Slovensko. „Výhody, ktoré Nemecko poskytuje rodinám, sú zatiaľ oveľa väčšie ako prípadný strach,“ dodáva. Ich rozhodnutie zatiaľ nezmenil ani nedávny teroristický útok, ktorý sa odohral v susedstve ich domu. „Vždy sme si hovorili, že to asi príde aj do Nemecka, ale netušili sme, že to budeme mať rovno pod nosom. Okolo nákupného centra Olympia prechádzam dennodenne, cesta okolo inkriminovaného fastfoodu je mojou obľúbenou skratkou. V ten večer k nám prišiel na návštevu manželov kolega, a tak sme nemali zapnutú televíziu. Pred siedmou nám však už volala manželova mama s informáciou, že v Olympii sa strieľa. Zapli sme televízor a nasledujúce hodiny sme ju nevypli. Bol to zvláštny pocit, na ulici bolo ticho a pravidelne ho prerušovali sirény a zvuk vrtuľníka. Ľudoprázdne ulice, narastajúca tma... Kolega musel u nás prespať, pretože sa neodporúčalo vychádzať von. O druhej hodine v noci sme zaregistrovali, že sa ľudia vracajú do príbytkov, prichádzajú taxíky, a tak sme si vydýchli, že už je po tom. Viete, ono to nebol priamo strach, skôr by som to nazvala nedobrý pocit,“ vysvetľuje a zdôrazňuje, že napriek spomínanému pocitu a skúsenostiam odmieta hádzať utečencov a prisťahovalcov do jedného vreca. Navyše, ona aj jej rodina sú označovaní ako prišelci z východného bloku a dobre vie, že sa tejto nálepky tak ľahko nezbaví. „Zovšeobecňovanie v tomto prípade nie je namieste, ani Nemci to nerobia. Hoci, Nemcov by som si dovolila rozdeliť, práve bývalí východní Nemci sú k vám milší a vedia, že ľudia z východného bloku uvažujú inak a majú to v živote ťažšie. Na druhej strane, sú to práve oni, ktorí sa radikalizujú, veď väčšina podpálených domov pre utečencov sa nachádza tam. Sú radi, že už sa majú lepšie a preto sa odmietajú deliť. Bavoráci na jednej strane nadšene pomáhajú utečencom, na druhej strane nevedia, kde je Slovensko. Mýlia si ho so Slovinskom, dokonca aj s Poľskom, s Českom, ktoré sa pre nich rovná Praha,“ smeje sa.

Je „tam“ naozaj lepšie?

Slováci, ktorí žijú v zahraničí, zvyknú porovnávať sociálny systém a komplexne aj život, ktorý vedú v tej-ktorej krajine, s tým, čo je na Slovensku. Nečudo, že nás zaujíma, či sa žije v Nemecku ľahšie alebo komfortnejšie ako doma. „V slovenských médiách sa s obľubou uvádza príjem v Nemecku, ale neuvádzajú sa už náklady na život, veď napríklad taký obyčajný lístok na metro stojí 2,70 eura, o bývaní ani nehovoriac. Ale áno, je to pravda, komfortnejšie je to najsprávnejšie slovo a štát veľa pomáha.“ Podľa Martiny sa to najviac prejavuje nielen v sociálnom systéme, ale aj v zdravotníctve. „Mám z vlastnej skúsenosti niekoľko príkladov z tehotenstva a materstva. Chodila som na prípravný kurz k pôrodu, desať návštev pôrodnej babice po pôrode – všetko zadarmo, hradené zo zákona. Pôrodnice robia infovečery – prednáška spojená s prehliadkou izieb a sál, majú záujem o to, aby si rodička vybrala ich nemocnicu a cítila sa u nich dobre. Dokonca niekoľko týždňov po pôrode som dostala od zdravotnej poisťovne dotazník, aby som ohodnotila pôrodnicu. Počas pôrodu sedela pri mne pôrodná babica a donekonečna mi opakovala, aká som úžasná, ako mi to skvele ide. Nie som si istá, či na Slovensku nevyberajú peniaze aj za to, že je otec pri pôrode, v Nemecku je raritou, keď otec pri pôrode nie je. Je od začiatku súčasťou pôrodu, tímu. Môj muž hovorí, že by veľmi ľutoval, keby tam nebol a neprežíval to všetko so mnou. Od sestry žijúcej na Slovensku, ktorá má dvaapolročného chlapčeka, som sa nedávno dozvedela, že za očkovanie proti rotavírusu zaplatila 55 eur. V Nemecku očkovanie nie je povinné, ale keď sa preň rozhodnete, máte všetko zadarmo. Príde mi vrcholne nefér pýtať od matiek s tristoeurovou materskou očkovanie za šestinu z jej mesačného príjmu,“ dodáva sympatická rodáčka z Hlohovca.

Malá parťáčka

Ako sme už spomínali, Martina má na konte štyri romány. Napriek tomu, že sú rôznorodé, každá z nich si našla svojho čitateľa a zožala úspech. Dievčenský román Aprílové dievča, ktorá priniesla Martine aj ocenenie Debut roku 2007, jeho pokračovanie Očistec bláznov, ale aj eroticky ladený román Hazard, ktorým Martina tak trochu predčila kontroverzných 50 odtieňov sivej. Ako spisovateľské počínanie čerstvej mamičky pokračuje? „Som veľmi rada, že som písala pred pár rokmi a teraz si dopriavam dlhšiu prestávku. Mám niečo rozpísané, ale sama neviem, kedy a ako to dokončím, takže si to nechávam ako svoje tajomstvo. Avšak rozhodne neuvažujem o žiadnej ,mamičkovskej‘ knihe, hoci napísala som pár ,mamičkovských‘ článkov na jeden web, ale naviedol ma k tomu jej šéfredaktor, pretože sa mu zdalo zaujímavé, ako Slovenka prežíva materstvo v Bavorsku. No napísala som to aj preto, aby som si aj touto formou udržala spomienky na toto krásne obdobie,“ spomína, no zároveň dodáva, že malá Karolínka je „parťáčka“, ktorá umožňuje mamine venovať sa aj písaniu. „Karolínka je veľmi pokojné, usmievavé bábätko, aj na lekárskych prehliadkach sa vždy tvári veľmi vážne, pri očkovaní nahodí bolestivú grimasu s výrazom – ja viem, že je to potrebné, a preto tu nebudem kričať. Za čo ma niektoré matky ‚nenávidia‘ je fakt, že od druhého mesiaca prespí celú noc, dokáže sa sama zahrať a viem pri nej aj písať. Samozrejme, ona je vždy na prvom mieste,“ dodáva napokon.

- - Inzercia - -