Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Posledný rozhovor s najlepšou priateľkou a manažérkou Dary Rolins, Evou Skallovou

september 28, 2016 - 10:11
Napriek vytrvalému boju so zákernou chorobou manažérka a blízka priateľka Dary Rolins podľahla zákernej chorobe. Posledný veľký rozhovor s Evou Skallovou si môžete prečítať v novom magazíne Slovenka Tvoj Štýl.

Eviku, máš za sebou najhorší rok v živote, dovolím si tvrdiť... Presne si pamätám, ako som sa tú otrasnú novinu dozvedela ja. Sedela som v aute a telefonovala s Darčou, ktorá mi hovorí na konci telefonátu: „Idem teraz za tou našou Evičkou do nemocnice.“ Skoro som odpadla. Spomínaš si, ako to zastihlo teba, alebo si na to radšej hneď zabudla? 

Uf, ideme na to priamo. Veľa sme s Darčou cestovali a mňa dosť bolel chrbát. Bola som často unavená, nervózna a vyčerpaná. Ani v osobnom živote som nebola šťastná, s partnerom sme sa hádali, navzájom sa trápili a motali v začarovanom kruhu výčitiek, nedôvery, obviňovania a deštruktívnej vášne, totálnej lásky. Paradoxné? To bol môj život, zahalený do pretvárky, vášne a sebadeštrukcie živenej alkoholom a túžbou po dokonalosti. Začarovaný kruh, ktorý nemohol ani ináč skončiť. A potom si telo povedalo dosť! Najprv som si myslela, že ide len o vyskočené platničky, ale potom sa roztočilo koleso vyšetrení a každú návštevu sprevádzala strašná správa. Začalo sa to u pána profesora Kolára, kam som šla s bolesťami chrbta. Urobil so mnou pár cvikov a divne sa mračil. Na druhý deň si ma pozval na sono, vtedy sa mračenie zdvojnásobilo a mňa to znervózňovalo. Odchádzala som v slzách, ale s pevnou nádejou, že ďalšie testy potvrdia, že ide len o banalitu. Nasledovala operácia, ktorú nedokončili, vybrali iba vzorku na skúmanie. Ja som si ďalej nepripúšťala, že by to mohlo byť vážne.  Dostala som sa do Motola, kde si ma pani prednostka oddelenia posadila a povedala, že jej to skutočne vážne, že nevie, či sú schopní ma vyliečiť, ale určite sa pokúsia mi zaistiť kvalitný život. Nasledovala prvá chemoterapia. Ešte stále mi to nedochádzalo. Do izby za mnou prišla nemenovaná pani doktorka a oznámila mi, že umieram, nedokážu ma vyliečiť. Neplakala som, nebola som hysterická, nepanikárila som. Konečne mi došlo, v akom som maléri. Odmietla som pomoc psychológa, aj keď som k tomu svojmu chodila pravidelne už asi rok, s nadhľadom sa sťažovať a klebetiť. Vedela som, že je to zlé a že si teraz musím pomôcť sama. Nasledovalo obdobie, ktoré mám, našťastie, zahmlené. Pamätám si, ako som sa prebudila v nemocnici, okolo mňa sedela celá rodina. Mala som dobrú náladu, mlela som, čo mi napadlo, a až o niekoľko dní neskôr som sa dozvedela, že sa so mnou vlastne prišli rozlúčiť, lebo som päť hodín pred tým upadla do klinickej smrti... Neviem, prečo som sa vrátila, len som si potom niekoľkokrát vravela: „Bože, keď som to prežila a vrátila sa, teraz to už nevzdám!“

Potom si poslala fotku s nakrátko ostrihanými vlasmi. To si sa sama?

 Áno, to je úplný začiatok. To nasledovalo potom, čo si ma posadila pani prednostka z nemocnice Motol. Nemala som kapacitu prežiť a pochopiť celú tú hrúzu, takže som sa upäla na to, že sa pripravím, a rovno z nemocnice som išla do obchodného centra. Objednala som si víno a šla do miestneho kaderníctva, kde mi ostrihali vlasy strojčekom skoro dohola!

Čo Charlottka? Vtedy a teraz, po roku. Osobne to vnímam tak, že za ten rok akoby dospela. Je z nej opatrovateľka, mám pocit, že ťa chráni...

Vidíš, a práve tu sa začína príbeh Charlottka. Keď ma uvidela bez vlasov, rozplakala sa. Vravela som si, to je koniec, tá to nezvládne! Ale ako zázrakom, keď vycítila, že sme v skutočnom maléri, začala bojovať. Starala sa o mňa. Začala mi hovoriť „Mecháčku“, podľa vlasov. Keď som bola bez obočia a rias, hladila ma a hovorila, že som krásna maminka. Uf, už zasa plačem, je to príliš živé. Ja proste žijem hlavne pre ňu. Bodka.

Celý rozhovor nájdete v akutálnom vydaní SLOVENKA TVOJ ŠTÝL

 

- - Inzercia - -