Dnes je sobota, 21.apríl 2018, meniny má: Ervín
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

VÁŠ PRÍBEH: Mladá blogerka si kvôli hladovaniu prešla peklom

október 20, 2016 - 13:40
Má iba osemnásť rokov a za sebou obdobie, o ktorom otvorene hovorí, že bolo tým najhorším v jej živote. Plač, bezmocnosť, depresie, zúfalstvo. A to všetko pre jedlo. Obdobie extrémneho hladovania striedala fáza nekontrolovateľného prejedania sa. MARTINA HORŇÁKOVÁ sa rozhodla prehovoriť, aby iné dievčatá netrpeli tak, ako ona.

Je youtuberkou a blogerkou v modernom svete mladých, moderné dievča, o ktorom by ste si podľa fotografií a videí na sociálnych sieťach povedali: čo tú už môže trápiť? Veď je ideálnym vzorom pre tínedžerov. Sledovanosť jej videí sa šplhá k státisícom, krásna mladá baba, ktorá študuje, miluje šport a kreatívny svet moderných technológií.

Vždy, keď niečo zavesí na internet, priláka dvestotisíc tínedžerov, aby si pozreli, čo má Moma nové. Pred pár dňami jedno jej video na youtube malo viac ako pol milióna vzhliadnutí. Moma však nehovorila o móde, životnom štýle, o líčení pre tínedžerky. Priznala sa k niečomu, čo ju už dlho dusilo, ohrozilo jej život, keď si všetci mysleli, aká je šťastná.

Ideál vychudnutých modeliek

Moma už v trinástich rokoch napísala svoj prvý blog, v pätnástich uverejnila prvé video a v osemnástich je vďaka svojej záľube finančne sebestačná. Paradoxne, svet internetu, virtuálneho sveta, dostal tínedžerku na dno. „Môj profil na sociálnych sieťach zapĺňali fotografie vychudnutých celebrít a modeliek a ja som sa im túžila podobať. Chcela som zažiť ten pocit, že keď prídem do obchodu, môžem si vybrať na seba čokoľvek a všetko mi sadne,“ spomína Moma. „Už v dvanástich boli mojimi idolmi vychudnuté dievčatá.“ Boli jej motiváciou, že raz tak bude vyzerať aj ona.

moma_22.jpg

Foto: 
archív M.H.

Začalo sa to nevinne

Keď tlak toho, že je dennodenne vystavovaná svojim sledovateľnom a obdivovateľom na internete, prerástol do nekontrolovateľnej túžby stať sa pre nich ideálom krásy, začala konať. Mala iba sedemnásť rokov a jedinú túžbu, byť chudá a ešte chudšia... „Začala som s racionálnym stravovaním, cvičila viac. Neskôr som si už redukovala porcie na minimum, na raňajky pomixovaný banán, obed bol šalát alebo brokolica, na večeru papriky alebo paradajky. To už bolo šialené,“ priznáva Moma. Keď sa stosedemdesiatpäť centimetrov vysoké dievča postavilo na váhu a ručička z päťdesiatich siedmich kilogramov začala klesať, akoby sa vznášala, mala chuť vykričať z plného hrdla, že to dokázala.

A skutočne kričala. Vo svojom vnútri, blaženosťou, sladkosťou, ktorá mala oveľa úžasnejšiu chuť ako tá najlepšia čokoláda, ten pocit bol lahodnejší ako to najchutnejšie jedlo. Pôžitok z toho, ako jej obdivovatelia z kybernetického sveta dávajú poklony, uctievajú ju ako dokonalý ideál, ju  utvrdzoval v tom, že to, čo robí, je správne. „Našla som si rôzne fóra anorektičiek, kde sme sa navzájom podporovali. Ak mi bolo ťažko, čítala som si dookola – nepočúvaj svoj hlad, choď si za svojím, dokážeš zaspať hladná, hlavne sa nechoď najesť...“ priznáva Moma, ktorej dnes tieto motivačné heslá vyznievajú choro a pomätene. „Keď trpíte poruchou príjmu potravy, je to v hlave. Aj keď som bola hladná, hlava ma stále presviedčala, že túžba byť chudšia je dôležitejšia ako jedlo. Mnohokrát je psychická bolesť horšia ako fyzická.“

moma_16.jpg

Foto: 
archív M.H.

Diabetička

Moma si od začiatku uvedomovala svoj problém. Nechcela ho však riešiť, oveľa dôležitejšie bolo pre ňu vyzerať štíhlo. Jeden problém však mala. Ako oklamať okolie, že je všetko v poriadku. „Mama ma nútila jesť, lebo videla, že chudnem. Preto som sa pri obede vyhovárala a odchádzala jesť do svojej izby. Jedlo som vyhadzovala alebo ho ukrývala do škatuliek od krémov. Keď som to robila, hovorila som si, že toto už nie je normálne, ale vízia trčiacich kostí bola silnejšia.“ Extrémne hladovanie už nemalo len viditeľné ryhy na jej duši, ale dievča, ktoré si štyrikrát denne pichalo inzulín, začalo chradnúť na tele.

moam_25.jpg

Foto: 
archív M.H.

„Nevládala som už ani cvičiť v posilňovni a takmer som odpadávala. Tŕpli mi ruky, nohy, ale stále som sa ešte presviedčala, že to nemôžem vzdať. Privodila som si neurologickú poruchu, mávam stavy, že mi je na odpadnutie a nedokážem normálne fungovať.“ Stav diabetičky sa skomplikoval, mala zlé výsledky glykémie, krvi, moču. „Takmer som už nejedla, iba som cvičila. Došlo to do fázy, keď som si už prestala pichať inzulín.“ Každý si už všimol, že sa niečo deje. Nepomohli odhovárania, vyhrážky, nútené jedenie ani zákazy od rodičov. „Nenávidela som ich za to. Bola som presvedčená, že chcú, aby som bola tučná.“ A to už sedemnásťročnému dievčaťu s váhou iba štyridsaťsedem kilogramov vytŕčali kosti. Ešte stále sa našli jej obdivovatelia, ktorí jej na sociálnych sieťach fandili. „Pocity, keď mi hovorili, ako výborne vyzerám, boli pre mňa neopísateľné. Bola to odmena za dni hladovky a cvičenia do úmoru.“   

Celý článok nájdete v aktiálnom vydaní SLOVENKY č.41

- - Inzercia - -