Dnes je piatok, 21.september 2018, meniny má: Matúš
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Zora Kolínska verila v moc lásky: Takéto sú spomienky na skvelú herečku

november 02, 2016 - 10:48
Bola talentovaná, krásna žena, obdivovaná mužmi, iskrivá, plná elánu, chuti do života, ktorý brala ako výzvu. Vyžarovala z nej nefalšovaná radosť, jej filozofiou bolo žiť s nádejou, že slnko vždy vyjde. Herečka a speváčka ZORA KOLÍNSKA verila v moc lásky a fantázie, ale režisér OSUD rozhodol inak a odišla príliš skoro. Jedna z populárnych piesní Zory Kolínskej sa volá Zabúdaj. Tí, ktorí ju milovali, však nezabudnú.

Zora Kolínska 1941 – 2002, držiteľka titulu Žena roka 1998

Po štúdiu na VŠMU vystupovala ako speváčka v kabaretných programoch Milana Lasicu a Júliusa Satinského, pôsobila v rôznych divadlách v Divadle na Korze, v Činohre Novej scény v Bratislave. Bola jednou zo zakladajúcich členov Divadla Astorka Korzo 90. Často vystupovala v relácii Repete s Ivanom Krajíčkom, s ktorým naspievala niekoľko duetov. K jej najväčším hitom patrili piesne Taká som, Svadba strieborná, Zabúdaj, zabúdaj, Tiahnu vozy. Viem, prídeš sám. Po roku 1989 začala podnikať, vlastnila obchod s nábytkom. Prvým manželom Zory Kolínskej bol Milan Lasica, zosobášili sa v deň jej promócie na VŠMU. Po ôsmich rokoch sa rozviedli. Sedem rokov bol jej životným partnerom Juraj Kukura, s lekárom Igorom Petrom žila až do konca života. Krátko pred jej smrťou, sa po dvadsaťšesťročnom spolužití zosobášili.

Novinárka Elena Ťapajová

So Zorkou Kolínskou sme sa stretávali pri mnohých interview o jej piesňach i hereckých postavách, podnikaní či o tom, ako pokračovať v Repete po predčasnom odchode Ivana Krajíčka na nebeské javisko. Kto tušil, že ho onedlho bude nasledovať?

Vždy bola nesmierne ochotná, ústretová, milá a úprimná. Vyžaroval z nej elán a nefalšovaná radosť, ktorá tešila i druhých. O jej súkromí sme sa však začali rozprávať až v posledných rokoch, keď sa presvedčila, že mi môže dôverovať a zverejním iba autorizovaný text.
Časť z neho zacitujem.

Pochádzam z rozprávkového manželstva. Naši sa do seba zaľúbili už ako deti. Vzali sa však až po mnohých rokoch, keď otec ukončil štúdium ako inžinier a po povinnej vojenskej službe sa mu podarilo nemožné – dostať miesto. Veď to bolo v čase nezamestnanosti a blížila sa vojna. Nastúpil najprv v Stratenej a potom v Malužinej. Tam za ním prišla i moja mama. Do prenajatej izbičky na konci dediny. Keď stavali cestu na Čertovicu, bývali už v Kráľovej Lehote. Tam som sa narodila. Brata Borka i mňa priviedla na svet babica z Nižnej Boce. V tom kraji mám korene, hoci som neskôr bývala v Poprade, vyrastala a maturovala v Košiciach a teraz žijem v Bratislave. Keď som raz išla s otcom, už ako dospelá, po tej krásnej čertovickej ceste, spytovala som sa ho, či im nepadlo zaťažko opustiť veľkomesto, predsa vyrastali s mamou v Prahe, ale on mi odpovedal: Ale, Zorinka, zabúdaš na to, že sme sa s maminkou mali radi a že sme tu boli spolu. Navyše, mal som tu prácu...

Mamička vám tragicky zahynula, keď ste mali osem rokov. Stali ste sa malou gazdinkou, až kým sa otec druhý raz neoženil. Tu niekde sú možno korene vašej úžasnej húževnatosti. Ako k tomu došlo?

Raz na jeseň sme išli kupovať jabĺčka do Spišského Podhradia. Naša maminka pochádzala síce zo vzdelanej učiteľskej rodiny, ale bola nesmierne poverčivá. Keď videla z okna auta na oblohe nový mesiac, museli sme zastať a všetci vystúpiť. Prinášalo to vraj nešťastie, ktoré sa dalo odvrátiť len tak, že si nový mesiac obzrieme na voľnom priestranstve. To bolo tých osudných päť minút. Na nasledujúcom kopci do nás vrazilo protiidúce auto, ktoré išlo po opačnej strane. Bol to čelný náraz. Šofér zahynul. V našom aute našli potom ťažko zraneného muža – môjho otca a v priekope zranené dieťa – brata, ktorý márne kriesil našu mŕtvu mamičku. V sanitke začal chlapec plakať a volať sestričku. Vrátili sa tam teda a na dne auta našli osemročné dievčatko v mdlobách a s otrasom mozgu. Predstavte si, keby ma nenašli a ja by som sa prebrala v noci v opustenom vraku...“

(Na chvíľu sa odmlčí. Hovorí o všetkom pokojne, ale ako keby v tretej osobe, až teraz prešla do prvej a pripúšťa, že to dievčatko bola a je ona.)

V nemocnici som si nevedela na nič spomenúť. A tak mi klamali. Až keď ma ľudia v čiernom zaviezli domov, povedali mi, že maminka je mŕtva. Otec s bratom sa to dozvedeli až omnoho neskôr. Na pohrebe som zastupovala rodinu iba ja. Presne na Všetkých svätých. Pamätám sa, ako stojím v kožúšku nad hrobom. Sama, opustená a nič nechápem. Vtedy som možno dospela... Keď sme sa vrátili domov, ľahli sme si do manželskej postele a túlili sme sa k otcovi. On aj brat plakali. Ja som nemohla. Otec hovorieval: ‚Zorinka je z nás najstatočnejšia.‘ A kamarátky v škole hovorili: ‚Tá je ale bezcitná. Ona ani na pohrebe neplakala.‘ Zúrivo som sa preto s nimi bila, ale ani ja som nechápala, že sa všetko vo mne akosi zablokovalo. Úpenlivo som si priala: toto všetko sa mi iba sníva, to nie je naozaj. Prebudím sa a maminka ma bude bozkávať na čelo. Dlhé roky trvalo, kým som bola schopná vzdať sa tejto predstavy a pochopiť, že to, čo žijem, nie je sen.“

Spomínate brata, ale na televíznej obrazovke som vás videla aj so sestrou...

Štyri roky sme žili sami s otcom. Neodsťahoval sa späť do veľkého mesta, ako mu navrhovala rodina, ktorá si nás chcela rozobrať. Ani ma nedal bezdetným manželom, ktorí ma chceli adoptovať. Gazdovali sme, ako sa dalo. A keď sa nás potom spýtal, či sa môže oženiť, tešili sme sa, len ja som to podmienila: No nesmieš mať už žiadne deti. Keď som sa potom od kamarátok dozvedela, že budeme mať súrodenca, považovala som to za najstrašnejšiu zradu. Najprv sme sa s Borom pobili, potom som pozbierala tabletky na spanie, ktoré som doma našla, a zjedla som ich. Keď som sa azda po dvanástich hodinách prebrala, nikto si ma nevšímal, nikto mi nič nevyčítal, ale ani sa netešil. Bolo im to akoby fuk. Až tak po dvoch týždňoch pri nedeľnom obede mi náš rodinný priateľ a lekár v jednej osobe povedal: ‚Zjedla si ich málo.‘ A to bolo všetko. Veľkoryso prehliadli to svinstvo, ktoré som urobila. Keď potom priniesli malý batôžtek a povedali, že je to sestra, prijala som to. Museli sme kočíkovať. Neskôr brat odišiel na vysokú školu a potom i ja. Vedela som, že batôžtek chodí na hudobnú umeleckú školu a neskôr, že je v zahraničí. Až raz niekto zazvonil pri mojich dverách v Bratislave. A ja som sa stala sestrou nechcenej, ale potom milovanej sestry Lívie.“

Pochádzate zo stavbárskej rodiny. Ste však absolventkou VŠMU so širokým hereckým diapazónom. Získali ste aj DOSku za Najlepší ženský herecký výkon sezóny. Nemali ste však v živote chvíle, keď ste túžili po niečom úplne inom?

Určite, dokonca som sa pred maturitou tvárila, že pôjdem študovať biológiu. Keď ma však spolužiačka poprosila, aby som s ňou šla na herecké skúšky do Bratislavy, neváhala som. Týždeň ma pripravovala nebohá Evička Poláková. Na pohovoroch sa ma ktorýsi z členov poroty opýtal, prečo som si vybrala práve toto povolanie, a ja, celá strémovaná, som odpovedala, že z nedostatku iných príležitostí. Dodnes sa hanbím.“

Čo považujete v živote za mimoriadne dôležité?

Zdravie a blízkych ľudí. A potom nestratiť elán, fantáziu a nádej, že slnko vždy vyjde.

Nuž a keď Zora Kolínska navždy odišla do hereckého neba, na stránkach Slovenky sa s ňou lúčila práve Elena Ťapajová.

Bojovala statočne aj na nemocničnom lôžku. Keď som sa jej spytovala: ‚Bolí ťa hlavička?‘ slabým hláskom zaspievala ‚srdca polovička‘. Alebo, ak sa jej nepodarilo nájsť vhodné slovo so svojským humorom a narážkou na operáciu mozgového nádoru, poznamenala: ‚Darmo, mám vylágrovaný mozog...‘ Zápasila s bolesťou, ale zaujímala sa aj o nové problémy v divadle, čo robia kolegovia z javiska či speváckej brandže a tešila sa zo svojich obľúbených frézií, ruží a povzbudzujúcich listov. Pri posledných návštevách v nemocnici však väčšinou už skôr iba načúvala a dívala sa tými krásnymi tmavými očami. A ja som nahlas spomínala za ňu. Napríklad, ako ju dlhovlasú v bielych čižmičkách a minisukni priviedol do redakcie Slovenky Ivan Krajíček na náš prvý rozhovor. Pri duetách s ním ho držala za ruku, lebo mala trému. Až omnoho neskôr priznala, že sa dlho hanbila spievať na verejnosti. Zábrany vraj prekonala až počas štúdia herectva na VŠMU, kde jej profesor Karol L. Zachar dal za úlohu zaspievať ľudovú pieseň Išiel Macek do Malacek. Trémy sa však nezbavila nikdy. Napriek tomu podávala vynikajúce herecké a spevácke výkony. V ušiach mi dnes znie jej podanie Červené jabĺčko či skladby, ktoré jej autori písali priamo na telo, Verše písané na vodu či Skús objať dym. A potom tu boli hity, ktorými oslovila publikum televízneho Repete, ktoré po Krajíčkovej smrti aj istý čas uvádzala. Poslucháči si vlastne vyžiadali jej jediné profilové CD Taká som. Stíhala pri tom istý čas aj podnikanie v oblasti predaja nábytku. Bola plná elánu, chuti do života, ktorý brala ako výzvu. Nikdy nezabúdala na druhých a snažila sa pomôcť, kde mohla. V jednom rozhovore mi povedala: ‚Nikdy som nič vo svojom živote neľutovala, i keď dnes by som sa možno zachovala inak. Ale.. len možno. Vždy som verila v moc lásky a fantázie. A v tom, že sa každý z nás môže sebanabíjať vnútornou silou, humorom, citom.‘ Prežila veľa ľudských i zdravotných tragédií, ale na jej výzore to nebolo badať. Žiarila. A potvrdzovala svoje tvrdenie: ‚Žena vyzerá podľa toho, ako vyzerá jej vnútorný svet.‘ Tú vnútornú silu bolo cítiť, aj keď sme uvažovali, či doštuduje úlohu matky predstavenej v muzikáli Mníšky, keď už mala kostým, alebo ako pripravíme väčší rozhovor. Opakovala aj po druhej operácii: ‚Najprv sa musím z tohto dostať.‘ Režisér Osud rozhodol inak. Jedna z populárnych piesní Zory Kolínskej sa volá Zabúdaj. Tí, ktorí sme ju milovali, však nezabudneme."

Celý článok nájdete v aktuálnom vydaní týždenníka SLOVENKA

- - Inzercia - -