Dnes je streda, 26.september 2018, meniny má: Edita
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Nežná revolúcia očami známych Slovákov: Splnila im túžby a sny?

november 17, 2016 - 11:40
Nežná revolúcia priniesla 17. novembra 1989 v bývalom Československu mnoho, nielen politických zmien. Ako ju majú v pamäti naše známe tváre? Splnili sa za vyše 25 rokov slobody ich túžby a sny?

Michaela Čobejová, herečka: Ďakujem osudu za Nežnú revolúciu

michaela_cobejova.jpg

Foto: 
archív

Známej herečke sa udalosti zo 17. novembra 1989 hlboko vryli do pamäti. „Spolu s Milanom Kňažkom sme na Malej scéne skúšali jedno predstavenie. Hneď z prvej ruky som vedela, čo sa deje,“ spomína na deň, ktorý zmenil osud celého Československa. Sympatická herečka bola vtedy ešte len druháčkou na VŠMU a taktiež sa angažovala v protestoch proti totalitnému režimu. „Celý ten systém som vnímala ako neslobodu. Bolo už len otázkou času, kedy sa úplne položí. Som vďačná osudu, že som zažila Nežnú revolúciu. Je to neprenosná skúsenosť, dar. Aj preto, že som veriaca, sa mi po nej zmenil život.“ Po otvorení hraníc neváhala ani ona a vydala sa slobodne na prvú cestu do zahraničia. „Vôbec som neotáľala a spolu s ďalšími priateľmi sme sa vybrali do susedného Rakúska.“

Patrik Herman, moderátor: Po nádeji prišlo kruté vytriezvenie

herman.jpg

Foto: 
archív

Dnes už skúsený moderátor a investigatívny žurnalista bol v tom čase ešte len prvák na gymnáziu. Politické dianie však vnímal veľmi intenzívne. „Doma sme toto obdobie brali ako nádej. Zo začiatku však vládol veľký strach, ako to všetko dopadne, či revolúcia prebehne bez krviprelievania a násilia.“ Nežná revolúcia ho podnietila k tomu, aby sa venoval politike a verejnému dianiu. „Po padnutí opony zavládla veľká eufória a práve na základe toho som sa rozhodol, že budem právnikom a pôjdem študovať politológiu. Myslel som si, že politici budú robiť len pre dobro ľudí a v spoločnosti vyhrá konečne slušnosť. Bohužiaľ, ešte počas štúdia na vysokej škole prišlo kruté vytriezvenie a veľké sklamanie,“ hovorí. Svoju prvú cestu na „západ“ podnikol s priateľmi do Rakúska. „Ani si neviete predstaviť, akú veľkú radosť sme mali z toho, že sa môžeme prechádzať uličkami vo Viedni. Nič sme si tam nemohli dovoliť, ale ten pocit slobody bol neopísateľný,“ s úsmevom spomína.

Danica Kleinová, moderátorka: Vytratil sa z nás „zákon vzácnosti“

kleinova_-_tv_markiza.jpg

Foto: 
archív

Uznávaná redaktorka a moderátorka spravodajstva v tom roku navštevovala posledný ročník na gymnáziu. „Práve keď sa to všetko dialo, som doma ležala s horúčkami a zamotaná do perín. Ale pozorne som sledovala všetky správy v televízii a rozhlase. Robila som si o všetkom poznámky a keď sa vrátili moji rodičia z práce, všetko som im podrobne referovala,“ hovorí. So všetkými pozitívami, ktoré zmena režimu priniesla, sa pridružili i negatíva. „Ľuďom dnes chýba ,zákon vzácnosti'. Vtedy sme si všetci oveľa viac vážili bežné maličkosti, ktoré sa nám teraz zdajú ako samozrejmé. Napríklad, vôbec sme tak neplytvali jedlom, vtedy sme na ovocie stáli v radoch,“ podotýka známa redaktorka. Danica ešte počas režimu cestovala do východného Nemecka, ale jej prvá veľká zahraničná cesta prišla o pár rokov neskôr. „Podnikla som ju ešte v roku 1998 do Dubaja. Pre Slovákov to bola ešte zem neprebádaná a pre mňa bola táto návšteva obrovský zážitok.“

Maroš Kramár, herec: Som rád, že nepoznáme doložky a prísľuby

kramar_-_markiza.jpg

Foto: 
archív

V čase Novembra som mal okolo tridsiatky, no vo mne sa „znovembrievalo“ už trocha skôr. Asi tri roky pred Nežnou ma ako mladého úspešného herca predstavitelia KSČ žiadali, aby som podporil komunistickú politiku. Ja som však na zjazde SZM vyslovil úplne iné slová, dokonca tak zarezonovali, že po mne už nesmel vystúpiť nik, kým neskontrolovali na papieri, aký prejav má pripravený... Je pravda, že vtedy už spoločnosť otvárala oči aj vďaka perestrojke a glasnosti. Mal som istých vecí doslova „plné zuby“, a teda som nemlčal – aj keď som mal čo stratiť... Dokonca som uvažoval, že odídem z Česko-Slovenska. Vystúpenie na zjazde ma stálo ročný dištanc – nemohol som nič nakrúcať. Našťastie, onedlho tu bol november ´89, a to sa už nedalo zastaviť. Hneď v ten večer, keď sa odohrali udalosti so študentmi v Prahe, sme na Malej scéne zrušili predstavenie a s hŕstkou kolegov sme sa zišli v Umeleckej besede. Udalosti dostali rýchly spád, v tretí podvečer sme už boli na námestí...  Bola to krásna, hektická, dojemná doba, boli sme plní očakávaní, veľa sme toho chceli zmeniť. A hoci sa mnohé zvrtlo a nemôžem povedať, že som dnes spokojný s tým, čo sa okolo mňa deje, som rád, že môžeme voľne cestovať, že moje deti nepoznajú doložky a prísľuby.

Maťo Ďurinda, spevák: Po revolúcii som si splnil tajný sen

durinda_0006_1.jpg

Foto: 
archív

Líder skupiny Tublatanka Maťo Ďurinda na Námestí SNP v Bratislave síce neprehovoril k davu, ale pomohol viac ako sa na prvý pohľad zdá. Poskytol svoju aparatúru, aby niekoľko tisíc ľudí počulo každé jedno slovo. Okrem toho pieseň Tublatanky Pravda víťazí sa stala hymnou celej revolúcie. „Revolúcia je jedno z najkrajších období môjho života. Chcel som sa stať slobodným človekom, ktorý môže voľne cestovať po našej planéte. Tiež som si želal, aby zavládla demokracia a neexistovala cenzúra v umení, ktorá sa ma tak bezprostredne dotýkala, vždy keď sme nahrávali nové pesničky. Okrem toho som si prial voľný pohyb tovaru a podnikanie, aby sme mali všetkého dostatok. Vtedy sme nepremýšľali nad tým, že prídu aj negatívne veci a ťažšie časy. Drogy, mafia, nezamestnanosť a tiež mnoho zla. Taktiež sme netušili, že do politiky nastúpia ľudia, ktorí rozkradnú našu krajinu.“ Spevák priznáva, že jeho život sa po revolúcii nejako rapídne nezmenil. „Tešil som sa z toho, že už neboli žiadni politickí väzni a ŠtB neprenasledovala nevinných ľudí. Ale príchod deväťdesiatych rokov nebol o nič šťastnejší.“ Po revolúcii sa mu však podarilo splniť jeho tajný sen. „V roku 1990 som si v Rakúsku v bazári kúpil vysnívané auto Citroën CX. Vždy som túžil po ,fantomasovskom' modeli, ktorý sa už nevyrábal, ale toto auto bolo jeho nástupcom,“ prezrádza spevák. 

Kamil Peteraj, básnik: Mali sme veľa krásnych ilúzií

img_9001_1.jpg

Foto: 
SITA

Jedným slovom by som povedal, že v novembri prišla najmä sloboda, hoci sme ani dobre nevedeli, čo sa za tým skrýva. Ukázalo sa, že režim, v ktorom sme žili, sa už nemal kam vyvíjať. Nádychy voľnosti sme si užívali, prvé roky boli naozaj krásne. Odrazu sme nemuseli strážiť každé vypovedané slovo, nemuseli smiešno-tragicky kľučkovať... No postupne sme „triezveli“ a život vyše 25 rokov po Nežnej dokazuje, že aj so slobodou treba vedieť zaobchádzať, že nie je bezhraničná, že všetko je o ľuďoch. Mám pocit, že sme sa s ňou doteraz nenaučili žiť. Mali sme tak veľa krásnych ilúzií, a tie sa postupne úplne vytratili. Nepatrím k ľuďom, ktorí na všetko šomrú, aj v minulom režime bolo všeličo aj dobré. No vidí sa mi, že dnes sa nevieme tolerovať, že sa na nás odvšadiaľ valí negativizmus, sme viac nešťastní ako šťastní, akoby sme žili bez nádejí, bez radosti z každodenných drobností. Obávam sa, že toto nás dnes „valcuje“ väčšmi ako nesloboda v minulosti. A to vôbec nie je dobré.

Richard Stanke, herec: Nebál sa ísť s kožou na trh

img_2706.jpg

Foto: 
SITA

Nežná revolúcia zastihla Stankeho ešte ako študenta v poslednom ročníku VŠMU. Ako sa postavil umelec – začiatočník k politickej problematike, ktorá v tom čase v našej krajine vládla? Stanke bol medzi prvými aktivistami, ktorí sa nebáli otvorene hovoriť o vtedajšom režime na mítingoch a povestných zhromaždeniach. Nebál sa ísť doslova s „kožou na trh“ a riskoval svoju kariéru úspešného herca. Ako na to spomína po rokoch? „Mladý človek je asi jedinečný aj v tom, že si takéto riziko v danej situácii neuvedomuje a vôbec nekalkuluje. Boli sme konfrontovaní s tým šialeným komunistickým systémom a bol som nadšený, že zažívam takého chvíle,“ vyjadril sa na margo „Nežnej“ sympatický herec. Jeho zanietenosť za dodržiavanie ľudských práv mu zostala dodnes.

- - Inzercia - -