Dnes je pondelok, 19.november 2018, meniny má: Alžbeta
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Mengeleho dievča: Skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila Mengeleho pokusy

november 26, 2016 - 17:16
„Bola som Mengeleho dievča. Jedna z mnohých, ktoré museli zniesť jeho pokusy. Jedna z mála tých, ktoré to prežili. A možno som jediná, ktorá ho porazila – on a jeho tím mi robili veci, po ktorých som už nikdy nemala spoznať ten najväčší dar – držať v náručí vlastné dieťa. Porazila som ich dvakrát. Mám dve skvelé dcéry.“

Tieto slová stoja v úvode knižného rozprávania dnes už 94-ročnej Violy Stern Fischerovej. Keď mala 22 rokov, v dobytčom vagóne ju a jej rodinu previezli z Lučenca do Osvienčimu. Odtiaľ neskôr do Ravensbrücku, Buchenwaldu a napokon aj do Neustadtu. Pani Viola je žena, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Prežila. Ba čo viac, zorganizovala útek z posledného z nich a nemalým významom sa pričinila o dolapenie jednej z najkrutejších dozorkýň v Birkenau. Prežila len ona a jej starší brat. Jej spomienky na túto neľudskú etapu života knižne spracovala novinárka Veronika Homolová Tóthová.

Na krste tejto knižnej novinky nechýbala ani pani Viola. Staručká, krehká žena sa túlila k svojim dvom dcéram a veľkými očami hľadela na ľudí, ktorí v rukách držali jej príbeh. Na otázky, povzbudenia či vyjadrenia obdivu začala odpovedať až po chvíli. Napriek tomu, že je sedemdesiat rokov po vojne, spomienky plné hrôzy nevymazal ani vek, ani čas ani vyrozprávanie sa novinárke a spisovateľke. V dobe, keď aj na Slovensku pôsobia skupiny, ktoré otvorene popierajú holokaust a ohavné zločiny neľudských režimov, je kniha Mengeleho dievča s príbehom pani Fischerovej pravdovravnou fackou. Fackou, ktorá by mala sem-tam prísť, aby sme nezabudli, nikdy nezabudli, čo je človek schopný človeku urobiť.

Mohlo by vás zaujímať: Neporaziteľná Rebeka: Šampiónka v armwrestlingu dáva zabrať aj mužom

ram_1782.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Deň, keď mi umrela rodina

Ja, Stern Rózsa, teraz už Viola Fischerová. Meno som si zmenila po vojne. Rózsu som zanechala v nemeckých koncentrákoch a začala som používať iba druhé meno. Tetovanie na ruke nemám. Kým prišli ku mne, minul sa im atrament. A teda ani neviem, pod akým číslom ma v zoznamoch mali zapísanú. Ak vôbec. Nás, ľudí z posledných transportov, už niekedy ani nezapisovali. Neprišli sme tam prežiť, ale zomrieť. Ale keby som to tetovanie mala, bolo by to moje vyznamenanie. Môj muž mal vyznamenaní niekoľko. Najviac si cenil to od francúzskeho prezidenta – Rad Čestnej légie. Ja som mala šťastie. Na neho, na rodinu, na prežitie. Pani Viola sa do Osvienčimu dostala 13. júna 1944. „To je dátum smrti väčšiny mojej rodiny a ľudí, na ktorých mi záležalo,“ hovorí smutne. Už sa zdalo, že vďaka tomu, že Lučenec pripadol Maďarsku, by mohli byť miestni Židia v relatívnom bezpečí. Avšak práve v júni 1944 Maďari a najmä Nemci na čele s Eichmannom začali s deportáciami a za osem týždňov sa im podarilo naplniť transporty so štyristotisíc Židmi.

Prečítajte si tiež: SÚŤAŽ o knihu: Slávny nórsky spisovateľ SAMUEL BJØRK zavítal na Slovensko

„My sme pre nich už neboli lacná pracovná sila. My sme boli tí, ktorých bolo treba zabiť. Tak nás na rampe privítal sám Doktor Smrť – Josef Mengele.“ Na Mengeleho spomína ako na relatívne nízkeho chlapa s hnedými očami, vlasmi uhladenými dozadu a medzierkou medzi zubami. „Bol hrôzostrašný, pretože v celom tom chaose, ktorý nastal pri selekcii, bol pokojný. Vedel, na čo čaká a že to bude pre neho znamenať to, čo mal najradšej – nové pokusy,“ píše sa v knihe. „Volali nás Mengeleho dievčatá. Po príchode nás rozdelil do dvoch skupín. Prstom ukazoval doľava, doprava, znamenalo to život alebo smrť. Mňa a moju mamičku poslal na smrť. Nevedeli sme to, no zrazu sa ma spýtal, koľko mám rokov, prehliadol si ma a poslal ma do druhej skupiny. Kŕčovito som zvierala mamičkinu ruku, keď to uvidel, uškľabil sa a kopol do mamičky tak, že padla. Mňa odviedli. Po Mengeleho kopanci sa skončil môj dovtedy krásne zaujímavý, dobrodružný, nepoznačený život. Tam mi vyškerený brutálny odľud ukradol to, na čom mi záležalo, čo som milovala,“ spomína s tichým hlasom pani Viola a dodáva: „Tak krásne sme žili. Mamička bola v domácnosti a otecko bol obchodným zástupcom. Mala som dvoch starších bratov – Alexandra a Juraja. Ale našu rodinu tvorilo oveľa viac ľudí. Zachovala sa mi jedna jediná rodinná fotografia z tých krásnych čias, ktoré sa dnes zdajú také vzdialené, akoby nikdy ani neexistovali.“

ram_1690.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Podivné prášky a injekcie

Mengeleho dievčatá boli určené na pokusy. Gynekologické pokusy, sterilizácie rôznymi, prevažne neľudskými spôsobmi. Do týchto pokusov bola „zaradená“ aj pani Viola. „Absolvovala som päť ponižujúcich pokusov s divným práškom. Niektoré nevydržali ani prvú dávku, končili s gynekologickými zápalmi, hnačkami. Doktor ma prezrel v tom improvizovanom gynekologickom kresle, niečo si zapísal a poslal ma preč. Zachránila ma taká drobnosť, že som hnačky dostala ako posledná. Doteraz neviem, čo to bol vlastne za prášok. Ani čo mal spôsobiť. Vraj možno sterilitu, lebo ženám robili najčastejšie takého pokusy. No, minimálne pri mne neboli úspešní. To som však vtedy nevedela.“ Ohavným pokusom však nebol koniec.

Pani Viola dostávala podivné injekcie, o ktorých pôvode či obsahu nevedela absolútne nič. Len čakala, čo sa stane. Pri jednom z týchto pokusov v jej tele ostala zalomená ihla, ktorá podľa všetkého silou nemeckej sestry narazila hrudnú kosť. Ihlu z hlbokej hnisajúcej rany jej zaživa zlomenou žiletkou vyrezala priateľka. Viola to všetko vydržala. Následne bola prevezená do Ravensbrücku, ktorý prežila v karanténe a neskôr pri nútených prácach. Vzápätí sa pani Viola dostala do tábora Buchenwald, kde nasledovala opäť karanténa a opätovný transport do Neustadtu. Tu pani Viola pracovala v továrni, rozmotávala haldu káblov, ktoré priniesli z frontu. 

- - Inzercia - -