Dnes je štvrtok, 23.marec 2017, meniny má: Adrián
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Neprekonateľná diva Zdena Studenková: Obdivujem silné ženy

december 19, 2016 - 12:42
Nenarodila sa síce v zlatej kolíske, ale sudičky k nej boli štedré. Okrem krásy a talentu jej nadelili aj akúsi vrodenú noblesu a spurnosť, vďaka ktorej sa jej podarilo prejsť neľahkú cestu z tieňa robotníckej kolónie na výslnie slávy. Keď vkročí Zdena Studenková do miestnosti, upúta pohľady všetkých. Vstúpila totiž pravá dáma.

Ktorému z rodičov ďakujete za takú skvelú genetickú výbavu?

Ťažko povedať. Mama aj otec boli mimoriadne pekní ľudia. Doslova ukážkový pár. Otec pripomínal Alaina Delona. Tmavé vlasy, zelené oči, športový typ. Hral futbal a ešte v sedemdesiatke pískal zápasy ako čiarový rozhodca. Mama zas bola krehká blondínka s krásnym, gréckym profilom. Nespomínam si však, že by sa ktokoľvek v rodine venoval umeniu. Je pravda, že otec mal rád spoločnosť, veľmi dobre spieval, ale určite nebol v rodine nikto, kto by mal niečo dočinenia s umením. Dokonca musím povedať, že kým som nenastúpila na vysokú školu, bola som v divadle len dvakrát.

Takže ste nežili v predstavách, že vám raz budú tlieskať plné sály.

To rozhodne nie. Mala som celkom iné problémy. Keď som mala deväť rokov, zostali sme s mamou samy. Otec si ako politický väzeň odpykával svoj trest a ja som bola preto čosi ako čierna ovca, tak v našej komunite, ako aj v škole. Nebolo ľahké žiť za socializmu s biľagom „nežiaduca“. V čase, keď sa podávali prihlášky na stredné školy, dostala som odporučenie ísť do továrne k pásovej výrobe. Chápete, že to nebola práve tá najlepšia perspektíva. No ja som mala pri sebe svojich dvoch anjelov strážnych. Učiteľku na základnej škole, ktorá ma povzbudzovala a dodávala mi sebaistotu, a potom si s vďakou spomínam ešte na jednu paniu z našej Mierovej kolónie, ktorá ma učila hrať na klavíri. Bola dokonca taká láskavá, že aj v časoch, keď bol môj otec vo väzení a nemali sme dostatok peňazí, mi dávala hodiny klavíra zdarma. Určite aj tieto dve ženy prispeli svojím dielom k tomu, že som neskončila kdesi v továrenskej hale, ale podala som si prihlášku na Strednú školu umeleckého priemyslu. Spravila som talentové skúšky, prijali ma a hoci som ju úspešne dokončila, cítila som, že to nie je moja cesta. Rozmýšľala som nad štúdiom dejín umenia, šanca na prijatie bola však mizivá a tak som sa rozhodla pre herectvo. To je moja parketa, tu sa cítim byť naozaj tvorivá a slobodná.

Vytvorili ste naozaj množstvo nádherných postáv, či už na javisku, alebo pred kamerou. No mnohí považujú za vašu životnú rolu postavu kontroverznej kameramanky Tretej ríše Leni Reifenstahl.

Tá hra bola napísaná priamo pre mňa. Keď som si prečítala scenár, okamžite som sa nadchla, taká je to jedinečná téma. Obdivujem silné ženy. Nebavilo by ma hrať utrápené chudery, ktoré sa nechajú tĺcť životom a končia samovraždou. Leni bola prototypom ženy, ktorá sa nikdy nevzdala. Dokonca ani vtedy nie, keď ju po vojne odsúdili, zavreli do väzenia, nikdy nerezignovala. Keď mala šesťdesiat rokov, odišla do Afriky, kde žila a študovala spôsob života nejakého neznámeho kmeňa. Pre mňa je to Fénix, ktorý vždy vstane z popola, a som šťastná, že ju môžem hrať. Viem, že mnohí ľudia, ktorí sa prídu pozrieť na tú hru, prichádzajú negatívne zaujatí, ale vždy po skončení mi povedia, že ich to veľmi oslovilo. Je to hra, ktorá kladie otázky, a to je veľmi dôležité. Áno, žila v nejakom režime, aj preň pracovala, ale pozrime sa, kto nepracoval za komunizmu u nás, kto nabral tú odvahu povedať nie a bol z neho hrdina Palach?

Vo vašom živote však nastal moment, keď ste sa vzopreli a povedali nie.

Mám jednu zásadu, ktorú by som nikdy nezradila, a to, že nie som ochotná poslúžiť niekomu, alebo niečomu, o čom by som pochybovala, či je to správne. Za čias Vladimíra Mečiara som dostala ponuku vypísať si bianko šek na sedemmiestnu sumu, ak budem pracovať v jeho predvolebnej kampani. Odmietla som to spolu s Miškom Dočolomanským. Viem, že jeden náš kolega z československého šoubiznisu to prijal a naozaj si finančne prilepšil. Avšak za akú cenu? S tým sa už musí vyrovnať sám. Ja by som to nikdy nespravila. Aj potom bolo ešte pár telefonátov a podobných návrhov, no nikdy som neprikývla. Myslím, že politika je veľmi komplikovaná a nikto sa za nikoho nemôže zaručiť.

O vás je známe, že sa netajíte so svojimi názormi, ktoré sú pre mnohých ťažko stráviteľné a často ste pre ne terčom kritiky.

Mnohí považujú moje vyjadrenia za radikálne, ale ja len nastoľujem celkom legitímne otázky a priamočiare úvahy. Napríklad, v súvislosti s rómskou otázkou mám len jedinú požiadavku, aby pre nás platili rovnaké zákony. Ja predsa musím pracovať, odvádzať štátu peniaze a potom môžem chcieť zdravotnú starostlivosť, plyn, elektrinu a podobne. Prečo by sa tieto podmienky nemali vzťahovať na všetkých? Viem, že sa stále hovorí, že oni sú iní, majú inú mentalitu, ale to predsa nič nerieši. Ak pristúpime na tento argument, potom sa môžu cítiť ukrivdení ľudia, ktorí celý život pracovali, dnes dožívajú v centrách opatrovateľskej služby a štát nemá financie na to, aby im zabezpečil potrebnú starostlivosť, zaplatil zdravotné sestry, ktoré by sa o nich adekvátne postarali. Je to spravodlivé prerozdeľovanie našich daní? A potom, financovanie cirkvi. To je stále moja téma a nikdy od nej neustúpim. Prečo by cirkev mala mať daňové úľavy, prečo nie je financovaná veriacimi, ktorým slúži? Ja sa nehlásim k žiadnej viere, tak prečo majú ísť moje peniaze do jednotlivých farností a nie napríklad na zdravotníctvo alebo do školstva? Myslím, že tu platí trochu pokrivená optika a každý, kto sa opováži povedať, že cisár je nahý, automaticky sa stáva nepriateľom, minimálne je označený za kontroverzného.

Celý rozhovor so Zdenou Studenkovou nájdete v aktuálnom čísle Slovenky č. 49 - 50

- - Inzercia - -