Dnes je pondelok, 25.jún 2018, meniny má: Olívia, Tadeáš
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

VÁŠ PRÍBEH: Farár bežal za pápežom, aby pomohol chudobným

január 21, 2017 - 13:24
Otec Gombita, farár v Hýľove a Bukovci, obciach na východe Slovenska, bežal vyše 1500 kilometrov päťdesiat dní v daždi i vo vetre, keď pálilo slnko, v horách aj na cestách v hustej premávke z Košíc, cez Maďarsko, Taliansko až do Vatikánu.

Hovorí o Božom zásahu, ktorý mu to pomohol zvládnuť. Nie pre seba, ale aby upozornil svet, že sú medzi nami ľudia bez domova, v núdzi, ktorí potrebujú našu pomoc, pre slabších, ktorí v živote nemali toľko šťastia.                                                                                                    

Keď som mal za sebou už tisíc kilometrov, v horách v Taliansku som cítil veľkú únavu. Obával som sa, či svoj beh dokončím. Ale prekonal som to s Božou pomocou. Začal som sa v tých najťažších chvíľach modliť krížovú cestu a takto som postupoval každým metrom dopredu,“ hovorí otec Gombita o najnáročnejších chvíľach svojej misie, ktorá trvala dva mesiace a na konci ktorej bolo stretnutie s pápežom vo Vatikáne, kde dokonca slovenského farára vyzvali, aby počas omše, ktorú celebroval Svätý Otec rozdával sväté prijímanie.

dsc09536.jpg

Foto: 
archív O.G.

Bolestivý štart

Keď sa rímskokatolícky kňaz odhodlal na to, že zabehne 36 maratónov z Košíc do Vatikánu, obával sa, či to zvládne a dokonca priznal, že keď ten nápad skrsol v jeho hlave, myslel si, že ho to časom prejde. Neprešlo. Ubehlo pol roka a on stál v Košiciach na Hlavnej ulici v teniskách a v tričku s nápisom Pomôžte chudobným, okolo neho viacerí bežci, ktorí s ním absolvovali symbolické kolo v centre mesta. Termín štartu tohto výnimočného behu nebol náhodný. Rok 2016 bol Svätým rokom Božieho milosrdenstva, Košice boli Európskym mestom športu a tretí septembrový týždeň, keď vyštartoval, bol vyhlásený za Európsky týždeň športu.

Všetko bolo naplánované. O dva mesiace Vatikán čakala veľká udalosť, pretože pápež František pozval ľudí v ťažkej životnej situácii na stretnutie a modlitby, kam mal slovenský farár po prekonaných 1500 kilometroch dobehnúť. Vedel som, že nie je v mojich silách prekonať niečo také, ale tiež som vedel, že ak je to Božie dielo, môžem to s jeho pomocou zvládnuť. Ak bežíte pre dobrú vec, prekonáte všetko,“ vysvetľuje otec Gombita, ktorý je síce bežcom, pravidelným účastníkom maratónov, ale tento beh bol oveľa náročnejší, fyzicky aj psychicky. Mesiac pred štartom si poranil koleno pri futbale, takže štartoval s bolesťami.  Už v prvý deň sa mu na chodidlách začali robiť otlaky, tretí deň to už bolo neznesiteľné a skončil na pohotovosti. Zobral som si novšiu obuv a starú som nechal doma. Preto mi z Košíc hneď posielali po vodičovi medzimestského autobusu do Rožňavy moje osvedčené bežecké topánky, z ktorých som povystrihoval špičky a miesta, kde ma tlačili otlaky,“ vynašiel sa otec Gombita.

img_20161028_152329.jpg

Foto: 
archív O.G.

Keď si ešte na Slovensku potreboval preprať nejaké veci, osprchovať sa a hľadal vhodné miesto, stala sa mu vtipná príhoda. Bola už tma a našiel som motel, na ktorom svietili srdiečka. Pomyslel som si, že už majú Vianoce. Až ráno som si všimol, že sa mi pri raňajkách prihovárajú dámy, tak mi začalo svitať, kde asi som. Pri moteli bol verejný dom a dámy odtiaľ chodili do penziónu sa najesť a asi aj oslovovať klientov. Oslovili aj mňa, ale nepochodili,“ smeje sa otec Gombita a pokračuje: Dobre sme sa však porozprávali a pretože som kňaz, mal som príležitosť možno aj tu urobiť dobre tým, že som zasial zrnko Božej milosti.“

Zápas so sebou samým

Počas päťdesiatich dní však kňaz väčšinou spával v karavane, ktorý šoféroval jeho synovec a menovec Peter Gombita. Ten celú misiu i organizačne zabezpečoval. Dokonca v karavane otec Gombita slúžil aj sväté omše za najchudobnejších a za tých, ktorí im pomáhajú. Dostal na to špeciálne dovolenie od arcibiskupa Bernarda Bobera. Vstával ráno o piatej, modlitba, raňajky a behať začínal už o šiestej. Denne zabehol jeden maratón, teda 42,196 metrov v každom počasí, či pršalo alebo svietilo slnko, fúkal vietor alebo bola v horách zima. Cesty si vyberal najmä vedľajšie, kvôli premávke, ale zase tie boli kľukatejšie a musel behávať po kopcoch.

dsc09428.jpg

Foto: 
archív O.G.

Niekedy vyrážal ešte za tmy, aby sa vyhol hustej premávke, najmä kamiónom. Hovorí, že vozovky boli príliš úzke a bolo náročné sa deliť o biely pásik cesty s kolesom oprotiidúceho kamióna. Stalo sa mi viackrát, že sa ku mne pridali na Slovensku, ale i v Taliansku iní bežci, ktorým som rozprával, že zmyslom môjho behu je pomôcť tým najchudobnejším. Keď nás so synovcom niekde na večeri ľudia videli v tričkách s nápisom, pristavovali sa, boli zvedaví a často nechceli od nás peniaze za jedlo. Ani som nevedel, či to máme prijať, ale boli srdeční, že sa to nedalo odmietnuť. To bol ich spôsob, ako byť nápomocní,“ vysvetľuje kňaz.

Keď už bežal v talianskych horách svoj tridsiaty maratón, dostavila sa kríza. Otec Gombita spomína, že to bol zápas so sebou samým. Vyčerpaného, unaveného, s bolesťami kĺbov, lýtok a chrbta ho hnala už len vidina cieľa. Spoločnosť mi robil pes Sára, ešteže som ju tam mal, lebo niektoré úseky zvládala hravo a veselo, čo ma povzbudilo.“

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom vydaní SLOVENKY č.3

- - Inzercia - -