Dnes je utorok, 22.október 2019, meniny má: Sergej
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbehy zo záhrobia: Anjel strážny ma zachránil pred krutou smrťou v lese...

január 22, 2017 - 11:54
Hoci patrím k mladej generácii, spochybňujúcej všetky generáciami nahromadené skúsenosti, aj mne sa pred pár mesiacmi prihodilo čosi, čo ma prinútilo pripustiť možnosť, že existuje nejaká vyššia duchovná sila, ktorá bdie nad našimi životmi.

Stalo sa to počas letných prázdnin. V jedno horúce sobotné popoludnie sme sa s partiou kamarátov rozhodli, že pôjdeme na stanovačku. Nevedeli sme presne kam, a tak sme si povedali, že zájdeme tam, kam nás nohy povedú. Nevedno, ako sme sa ocitli v malej dedinke na úpätí Nízkych Tatier. Kúsok za ňou bol krásny hustý les a pred ním malá čistinka, ako stvorená na dokonalú romanticko-dobrodružnú stanovačku. Zhodili sme batožinu, vytiahli spacáky, rozložili malé ohnisko a začali chystať večeru. Trvalo celé hodiny, kým sa uvaril náš guláš, po ktorom prišli na rad aj fľašky alkoholu. Potúžení slivovicou sme si odrazu začali pripadať ako majstri sveta a dokazovať svoju neohrozenosť a odvahu.

Už ani neviem, v koho hlave skrsla tá bláznivá myšlienka, že pôjdeme do lesa nanosiť drevo na vatru, aby do rána nevyhasla. Ktosi z nás síce poznamenal, že je to hlúposť, túlať sa po tme v neznámom lese, ale ostatní ho s výsmechom zahriakli, že predsa svieti mesiac a zbabelci môžu zostať na lúke. No kto by riskoval to hanebné označenie?  Všetci sme sa pobrali do tmavnúcich húštin dokazovať svoju statočnosť.

Záhadné svetielko

Spočiatku to ako-tak šlo. Všetci sme sa držali pokope a kráčali lesnou cestičkou. Prešli sme asi 500 metrov, keď najstarší z nás zavelil, že máme vojsť medzi stromy a zbierať popadané suché haluze. Snažil som sa, ako som len vedel. Po nejakej chvíli som už mal dreva plnú náruč a chcel som sa vrátiť nazad na lesnú cestičku. No čo čert nechcel, práve v tej chvíli mesiac zahalil oblak a všade vôkol mňa sa rozhostila hustá tma.

Napínal som uši, či nezačujem kroky alebo hlasy kamarátov, ale nikde nič. „Bože, ja sa už odtiaľto nikdy nedostanem,“ pomyslel som si a prepadla ma panika. Pobehoval som dookola ako splašené zviera, kričal mená kamarátov, no bezvýsledne. Do očí sa mi začali tlačiť slzy a po chvíli som sa rozplakal ako malé, bezradné dieťa. Keď som sa už od zúfalstva nevedel ani pohnúť, zazrel som v diaľke malé svetielko. Vyzeralo to ako blikotajúci plameň nejakého ohňa.

Takmer som sa zbláznil od radosti a vykročil tým smerom. Kráčal som asi dvadsať minút, no svetlo sa ani nepribližovalo, ani nevzďaľovalo. Akoby stále svietilo na tom istom mieste. Nechápal som, čo sa to vlastne deje, ale z akéhosi pudu sebazáchovy som kráčal za tým svetlom ďalej. Odrazu, ani neviem ako, svetlo zmizlo, no ja som sa ocitol na čistinke, kde sme stanovali. Kamaráti spali hlbokým spánkom vo svojich spacákoch, premožení alkoholom a oheň bol už dávno vychladnutý, takže to nemohol byť plameň, čo ma sprevádzal na spiatočnej ceste.

Ľahol som si aj ja s tým, že ráno má viac rozumu ako večer. No ani na ďalší deň, keď som uvažoval celkom triezvo a vlastne ani do dnešných dní som nenašiel uspokojivé vysvetlenie, čo ma vlastne zachránilo. Jediné, čo mi prichádza na um, je, že ma sprevádzal anjel strážny, ktorý nedovolil, aby som v lese nadobro zablúdil.

Patrik G., Žilina

- - Inzercia - -