Dnes je streda, 17.január 2018, meniny má: Nataša
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Rakovina, adopcia a pád na dno: Rany osudu však Helu nezlomili

január 24, 2017 - 11:00
Prešla si naozaj všeličím. Expartner ju obral o všetko, do života jej prišla rakovina a „vďaka“ nej zistila, že je adoptovaná. Helena Petričová (41) sa však nikdy nevzdala a, paradoxne, životné lekcie jej otvorili oči. „Sme na zemi krátku chvíľu... Tak si tú chvíľu treba vychutnávať,“ tvrdí odhodlane sympatická učiteľka z materskej školy.

Poznáme sa roky. Stretla som ju ako moletku, s kilami navyše. Pri vzťahových patáliách a všetkom, čo jej život nadelil, však behom niekoľkých rokov o dobrých tridsať kíl prišla. To, čo za posledných šesť rokov zažila, by položilo asi každého. My ženy však máme fantastickú vlastnosť – zabudnúť na zlé spomienky, vstať aj z dna a ísť ďalej. Podobne ako Helena, s ktorou sa osud nemaznal. 

„Pred pár rokmi som žila úplne bezstarostným životom. Mala som zdravých milujúcich rodičov, manžela, psa, kamarátky, kamarátov a prácu, ktorú milujem doteraz – jednoducho, svet gombička,“ začína svoje rozprávanie štíhla učiteľka. „Možno sa to celé začalo rozvodom, ale vtedy som to vôbec tak nevnímala. Budem si sypať popol na hlavu, ale za ten naozaj môžem ja. Môj exmanžel bol ideálny pre každú, len nie pre mňa. Bol zodpovedný, vzdelaný, pre mňa možno až príliš inteligentný. Myslela som, že rozvodom sa odštartuje moje šťastné a krásne obdobie a ten princ na bielom koni za mnou docvála... A on docválal, ale až vtedy, keď som bola presvedčená, že chcem byť sama,“ spomína Helena na chvíle, ktoré spustili lavínu jej nešťastia. Na čele s priateľom, kvôli ktorému sa dnes chytá za hlavu. „Toto obdobie som úplne vymazala zo svojho života. Bola to jedna veľká tragédia! Asi som po rozvode so zodpovedným, vzdelaným a inteligentným človekom hľadala niečo úplne iné. Tento bol naozaj presný opak môjho exmanžela... Nezodpovedný a bezcharakterný. Od začiatku do konca len klamal a klamal a klamal,“ hodnotí Hela s odstupom času svoj milenecký prešľap. Poznáme to všetky. Vieme, že by sme nemali, ale s chuťou a vervou sa vrháme do zakázaných vôd, ktoré nám prinesú aspoň chvíľkové potešenie... Bez rozmyslu a triezveho uvažovania nad následkami, ktoré nám omyl prinesie.

Intuícia nesklamala

„Neviem prečo, bol to nejaký môj inštinkt, ale za ten rok, čo bol u mňa ,nasáčkovaný‘, čo som ho živila a šatila, som ho nezoznámila ani s jednou mojou kamarátkou. Nejako mi intuícia hovorila, že je to klamár, podvodník, ale... Srdcu nerozkážete. Prišla som s ním o rok života, o všetky úspory, nervy a v podstate aj všetky ilúzie. Zabudla som snívať. Som typ človeka, ktorý znesie veľmi veľa. Viem sa prispôsobiť, podriadiť, viem dlho ,držať hubu‘, ale keď to raz prekročí hranice, tak je koniec!“ Hela po roku, keď kvôli dlhom pomaly ani nespávala, vychudla na kosť a stala sa z nej kôpka nervov, konečne zakročila. Po tom, čo ho našla flirtovať na zoznamke, kým ona drela a snažila sa vykryť debet v banke, si povedala, že stačilo. „Vyhodila som ho zo dňa na deň! Musel prísť po neho otec, lebo nemal ani na cestu domov, a ja som mu už odmietla dávať peniaze. Ale všetko sa deje z nejakého dôvodu, zobrala som si ponaučenie. Začala som si vážiť peniaze. Naučilo ma to zodpovednosti, ktorá mi dovtedy chýbala. Vždy stáli pri mne rodičia a moje kamarátky, bez ktorých by som to nezvládla. A zase som si myslela, že už bude len dobre...“ Ale človek mieni, osud mení. Život si opäť pre Helenu našiel prekážku, ktorej musela čeliť. A nešlo už len o lásku či peniaze. V hre bolo to najdôležitejšie – zdravie.

ram_8352.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Všetko sa na dobré obráti?

„Počas obdobia, ako som si začala byť viac ako istá, že vzťah s ,jednobunkovcom‘ musím čo najskôr ukončiť, sa vynoril naozajstný problém. Mojej mame diagnostikovali rakovinu prsníka. Začal sa kolotoč vyšetrení, operácií a chemoterapií. Teraz viem, že nepoznám silnejšiu osobu, ako je moja mama. Je to drobná, neskutočne skromná a pre mňa najkrajšia a najsilnejšia žena na svete! Myslím, že práve vďaka nej sme chorobu s otcom brali nejako ľahšie. Mali sme šťastie, lebo chemoterapie zvládala bez väčších problémov,“ hovorí Hela a z jej hlasu cítiť obrovský rešpekt pred životom. „Mame začali padať vlasy... Pamätám si, ako mi zavolala, nech jej ich prídem ostrihať. Bývame blízko pri sebe, sadla som do auta a o minútu som bola pri nej. Išli sme spolu kúpiť parochňu, ktorá bola autentická s jej vlasmi. Mamina má nádherné husté vlasy, čo jej závidím celý život. Raz večer v kuchyni pri čaji som spomenula, že musím ísť ku svojmu gynekológovi a povedať mu o jej diagnóze. Ona mi odpovedala, že nemusím... Nechápala som prečo. ,Predsa mu to musím oznámiť‘, nedala som sa. A vtedy mi povedala niečo, čo zmenilo môj život nadobro: ,Toho sa nemusíš báť, my sme si ťa adoptovali, keď si mala jeden rok.‘ V tom momente sa mi zastavil na pár sekúnd čas... Prvá reakcia? ,Ja som to tušila, že takí dvaja úžasní ľudia, ako ste vy dvaja, nemôžu mať takú šialenú dcéru, ako som ja!´ Videla som, že mame po viac ako tridsiatich piatich rokoch spadol kameň zo srdca,“ hovorí dnes s optimizmom tmavovláska. Za tie roky jej to nik nepovedal? „Nie, nepovedal. A nikto mi to ani len najavo nedal. Asi ma ľudia mali a majú radi takú, aká som. Žijeme v slušnej štvrti, kde si nikdy nikto nepotreboval nič dokazovať. Vedela som jednu vec. Mám svojich milujúcich rodičov, ktorí mi dali všetko na svete! Pre ktorých som aj teraz stred vesmíru. Ktorí mi dali toľko lásky, že jej mám aj ja na rozdávanie. A nie vždy som sa k nim chovala tak, ako mám...“ Po príchode domov sa Helena s touto ,novinkou‘ zdôverila svojim najvernejším priateľom. „Zuzka, Ivka, Lucka, Erik... Títo ľudia ma podržali! Absolútne z toho nerobili tragédiu, všetci reagovali rovnako – si dieťa, pri ktorom stál anjel strážny! Vďačím im za to, že som taká, aká som. Aj tento kúsok môjho života sa skončil šťastne – mamina sa z rakoviny dostala,“ hovorí s úsmevom optimistická Bratislavčanka.

Láska je boj

A ako vníma adopciu dnes? „V živote sa mi nemohlo nič lepšie stať. Vzťah s mojimi rodičmi sa v ničom nezmenil. Asi si ich ešte viac vážim, lebo moja puberta bola dosť ,na zabitie‘. Mám jedných rodičov, nikdy som iných nemala a nikdy by som iných mať nechcela! Absolútne to neriešim. Oni ma naučili byť človekom, akým som dnes,“ uzatvára trinástu komnatu silná štyridsiatnička, ktorej znamenie Leva značne ovplyvnilo život. Vždy bojuje ako o život. A láska? Tá v jej živote stále hrá obrovskú úlohu. Paradoxne, tá pravá jej prišla do života v momente, keď si povedala, že nechce chlapa ani vidieť. „Však si to, chudák, zo začiatku aj poriadne odskákal,“ smeje sa na adresu jej Lacka, ktorému na začiatku nechcela dať šancu. „Bola som naňho veľmi zlá. Naozaj som nebola pripravená na vzťah. Náš spoločný kamarát mi volal, že má pre mňa frajera. Uistil ma, že je slobodný. No a pri prvom rande mi o sebe povedal, že má štyri deti a je rozvedený. Ďalej som len veľmi nahnevane jedla a nevnímala. Nie príliš romantický začiatok, no Laco sa nevzdal a bojoval. Sme spolu štvrtý rok, neviem, kde nastal zlom, neviem, kedy som sa zamilovala, ale som mu vďačná, že sa pred vyše troma rokmi nevzdal a bojoval,“ tvrdí Hela, ktorá má v partnerovi obrovskú oporu. Naučili sa spolu zvládať každodenný život i to, že má štyri deti z predošlých vzťahov.

ram_8246.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Mamu nesupluje

„Sú to štyri nádherné slečny! Najstaršia Nikoleta žije so svojou mamou vo Viedni. Laura, Karolína a najmladšia Rebeka žijú so svojou mamou v Bratislave. Každá z nich je iná, jedinečná, nádherná. Dve z nich sú už dospelé a pracujú, sú samostatné, zodpovedné, rozumné a skromné. Dve mladšie chodia na stredné školy. A aký máme vzťah? Hneď na začiatku sme si povedali, že im nikdy suplovať mamu nechcem. Mama je jedna na svete. Sme kamarátky. A čo je pre mňa dôležité, máme svoj svet! Máme svoje rituály... Hranolčeky, obchody, vieme sa spolu nasmiať. A nielen nasmiať, baby sa na mňa môžu spoľahnúť. Vždy som tu pre ne. Nech sa deje čokoľvek! Pre všetky štyri. Najviac ma potešia, keď mi len tak zavolajú a povedia, ako bolo v škole, čo ich frajeri, čo budú robiť, opýtajú sa ma, ako sa mám... To sú tie momenty, pre ktoré sa oplatí žiť. Dávajú mi pocit, že som milovaná, a že som pre ne v ich živote dôležitá. Občas ma poštuchnú, že by ešte chceli nejakého súrodenca. Tak uvidíme, čo život prinesie,“ smeje sa žena, ktorá okúsila, čo znamená byť na dne. Dnes je aj vďaka tomu iná. Zocelená. Vyrovnaná. Priority sú u nej, aj vďaka hre osudu, na tom najsprávnejšom mieste. „Život nie je to, čo chceš, ale to, čo vydržíš. Treba sa občas vyplakať, mne slzy veľmi pomáhajú. Minulý rok koncom júna mi umrela štrnásťročná fenka Nela. Je ťažké sa s tým vyrovnať, no netreba sa príliš ľutovať. Sme na zemi krátku chvíľu, tak si tú chvíľu treba vychutnávať. Obklopiť sa ľuďmi, ktorí vás naozaj ľúbia a ktorých ľúbite vy... Radšej mať zopár naozajstných priateľov ako milión falošných. Kvalita a nie kvantita,“ uzatvára sympatická učiteľka, ktorú v živote už sotva niečo zlomí. Jej príbeh je odrazom toho, že všetko zlé je na niečo dobré a dôležité je nikdy sa nevzdať.

- - Inzercia - -