Dnes je piatok, 21.september 2018, meniny má: Matúš
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Herec Ľuboš Kostelný: Ľudia zabudli byť spokojní

február 16, 2017 - 09:43
Herec Ľuboš Kostelný hovorí, že dobrý herec ukáže divákovi vlastnú bolesť, ktorou odkrýva kus samého seba. Bez masky. Teší ho práca so študentmi herectva, na druhej strane ho trápi chlad spoločnosti, závisť a nenávisť. Podľa neho by sa všetko zmenilo, keby ľudia nezabúdali byť jednoducho spokojní.

Hráte jednu z hlavných postáv vo filme Všetko alebo nič. Vy ste od života dostali všetko, čo ste od neho chceli?

To nie, ale našťastie to nebolo ani nič. No bol by som nevďačný, keby som teraz nadával na osud. Dostal som všetko, čo mi bolo treba. To, ako s tým naložím, je už na mne. No neviem, kedy by som to mal vyhodnotiť. Pri akom veku by som mal bilancovať? Na smrteľnej posteli?

To je asi príliš neskoro, komu by ste tým už pomohli?

To je pravda. Dostal som toho naozaj dosť a teraz sa to snažím splácať.

luboskostelny0004.jpg

Foto: 
tv joj

luboskostelny0001.jpg

Foto: 
tv joj

Myslíte svojím pedagogickým pôsobením a prácou s mladými ľuďmi na VŠMU?

Áno. Je príjemné vidieť a vedieť, že vám tie decká dôverujú a sú ochotné s vami ísť do tvorivých procesov. Viete, kedy som bol najšťastnejší na svete? Keď som ich v prvom ročníku na semestrálnych skúškach videl hrať. Vtedy každý z nich ukázal, že na to má. Dojalo ma to tak, že som si od šťastia poplakal. Ale to zase nie je u mňa nič výnimočné, revem stále (smiech). Vnímal som to ako zadosťučinenie, ale potom som si uvedomil, že pravá satisfakcia to bude až vtedy, keď si všetci po škole nájdu prácu, a v tom im držím palce.

Niekedy treba k talentu aj ostré lakte...

Ostré lakte? Tie sa snažíme absolútne popierať. To nie je dobrý pracovný nástroj. V prvom rade musíte niečo ovládať a ukázať to. Dobrý herec pracuje s osobnými odkrytiami, keď ponúknete divákovi seba, svoje trápenie, ozajstné boliestky. V žiadnom prípade netreba podceňovať diváka. On vie, kedy hráme úprimne alebo máme masku. Masky už nikoho nezaujímajú. Zároveň herecké umenie dokáže vyniknúť len vtedy, keď sa herci naučia spolupracovať aj so svojimi kolegami a byť si navzájom oporou.

Čo je základ, o ktorom tvrdíte študentom, že sa bez neho nepohnú ďalej?

Musia sa zaujímať o svet okolo seba, snažiť sa byť neustále lepšími ľuďmi. Hrať sa dá iba vtedy, keď veciam rozumiete. Na to aby ste rozumeli, musíte mať informácie a byť vzdelaný, správne chápať súvislosti, ale najmä pochybovať o tom, čo vám kto hovorí. Základnou známkou inteligencie je neustále pochybovanie, pretože to vás navádza na to, aby ste sa ďalej pýtali. A my učíme decká pýtať sa.

luboskostelny0003.jpg

Foto: 
tv joj

Na chvíľku sa ešte vrátim k filmu. Všetko alebo nič sa prezentuje s podtitulom – Príbeh lásky v 21. storočí. Naozaj je toto podobenstvo lásky nášho storočia?

Láska je taká istá stále. Jednoducho je to láska. Čo sa však zmenilo oproti dobám minulým, to sú vzťahy. Kedysi musela byť žena s mužom nie preto, že boli do seba zamilovaní, ale preto, aby prežili. Kedysi to bolo nevyhnutné. Sama žena s deťmi by umrela od hladu. Najmä preto existovala inštitúcia rodiny. Dnes, keď žijeme v blahobytnej spoločnosti a žena dokáže zarobiť dostatočné množstvo peňazí na seba aj na deti, nie je nútená s mužom zostávať a trpieť jeho negatívne charakterové črty. Preto je jednoduché sa rozísť a je veľmi moderné a pohodlné žiť single, užívať si partnerov iba podľa kladov. Akoby sme s partnerom mali zažívať iba príjemné veci a keď prídu aj tie nepríjemné, tak sa na to radšej rýchlo vykašlem a budem hľadať opäť niečo príjemné. A už nevidíme, že to prináša veľa zlého do vnútorného sveta a emočného rastu malých detí. Disfunkcia rodiny z nich robí polovičákov. Som presvedčený, že keď dieťa nemá pri sebe oboch rodičov, ako keby krívalo na jednu nohu. A krívať bude celý život.

Aké sú vaše skúsenosti, tiež krívate?

Mal som oboch rodičov a chvalabohu stále mám. Sú spolu od štrnástich rokov. Viem, že sú tu stále pre mňa. Celé detstvo to tak bolo. Vyrastal som s pocitom, že keby sa čokoľvek stalo, stoja ako stena za mnou a keby som padal, opriem sa o nich. Tiež to nie sú dokonalí ľudia, ale kto z nás je? Bože, veď sme prežili rôzne situácie, aj ponorkovú chorobu (smiech). Viete, čoraz častejšie mám pocit, že ľudia zabudli na pocit spokojnosti. Stále vidíme, že niekto má viac ako my, chvastá sa nám tým do tváre a to nás akosi podvedome núti byť nespokojnými. No pritom by sme si mali uvedomiť, že Slováci sa nikdy v histórii nemali lepšie, ako sa majú dnes. Mali by sme sa vykašľať na porovnávanie sa. Ľahšie by sa nám žilo. 

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom vydaní SLOVENKY č.7

- - Inzercia - -