Dnes je pondelok, 24.september 2018, meniny má: Ľuboš, Ľubor
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Lásky Mira Dvorského: Čomu sa momentálne venuje úspešný operný spevák?

február 18, 2017 - 09:46
Tenorista Miroslav Dvorský je nielen výborný spevák, ale aj pútavý rozprávač. Slovenka sa s ním porozprávala o znovuzrodení operety na Slovensku, láske k opere, bratskej láske i láske k žene.

Stretli sme sa po skúške v priestoroch Slovenského národného divadla. Čo aktuálne skúšate?

Pripravuje sa Pucciniho Triptych. Ide o tri jednoaktové opery – Sestra Angelika, Plášť a Gianni Schicchi. Sestra Angelika je trochu smutnejšia, nie je to žiadna veselohra s výsostne ženským obsadením. Plášť, v ktorom účinkujem, je dráma. Pojednáva o milostnom trojuholníku s dramatickým koncom. No a Gianni Schicchi je výborná komediálna jednoaktovka. Triptych sa hráva na všetkých veľkých operných scénach, na Slovensku bol uvedený pred niekoľkými rokmi a teraz sa vracia.

Spomínate drámu aj komédiu, v ktorej z týchto polôh sa cítite dobre?

V komédii. Užívam si ju sám na javisku a spolu so mnou aj diváci. Možno aj preto, že väčšinou som účinkoval vo vážnych predstaveniach. Aj môj debut, opera Nápoj lásky, je jedna nádherná, hudobne fantasticky vystavaná komédia, v ktorej som sa cítil úžasne. Poloha uvoľnenej atmosféry v nej bola oslobodzujúca. Dráma musí byť drámou, so všetkým, čo k tomu patrí. Diváka musí zasiahnuť psychologicky, otriasť ním, niektorým dámam vypadnú slzy...

Do opery sa dá zamilovať. Trvá táto láska celý život, alebo je to permanentné zamilovávanie sa?

Skôr permanentné zamilovávanie. Ja som sa zamiloval do opery, keď som mal deväť rokov. Uchvátila ma, túžil som po nej. No a čím viac som sa s operou zoznamoval a prenikal do jej tajov, tým viac som ju miloval. Každou frázou, tónom, spojením tém, následnými asociáciami, ktoré vznikali pri skúškach, to, ako odkrýva vzťahy, to bolo pre mňa vždy čarovné. Práve preto som miloval aj študijný proces, ktorý bol pre mňa vždy obohacujúci.

rusalka-paris2.jpg

Foto: 
Archív Miroslava Dvorského

Kedysi ste viac spievali v zahraničí ako doma. Čo vás momentálne najviac zamestnáva?

Zamestnáva ma skúšanie Triptychu a opereta Veselá vdova. Samozrejme, medzičasom človek spieva veci, ktoré už má vo svojom pomerne veľkom repertoári pripravené. Produkcií je počas sezóny viac, napríklad teraz spievam v Nabuccu vo Viedenskej štátnej opere, ktorého premiéra bola v roku 2001 a teraz sa predstavenie robí znova. V Hamburskej štátnej opere spievam v operách Jenufa, Tosca, Madama Butterfly. No a potom sú to koncerty vo Florencii či v Madride.

Poznáte všetky veľké operné domy. Viedenskú štátnu operu, účinkovali ste v Národnej opere v Paríži, v londýnskej Covent Garden aj v milánskej La Scale. V čom vidíte význam týchto scén v kariére operného speváka?

Pre každého speváka, nielen slovenského, ale aj zahraničného, sú skúsenosti z iných scén veľmi dôležité. Nie je to len otázka priestoru, ide hlavne o konkrétne naštudovanie s tímom a skúsenosť s inými interpretmi. Za tie roky som sa stretol s výbornými dirigentmi, režisérmi, vzácnymi ľuďmi. Doprial by som to každému z kolegov, ktorí ešte niečo také nezažili.

V jednom rozhovore ste povedali, že divadlo sa pre vás stalo drogou, ktorá vás posúva vpred. Kedy ste sa stali závislý?

Veľmi skoro. Už keď som sa prvýkrát postavil na povestné dosky, ktoré znamenajú svet. Javisko ma pohltilo a ostal som závislý. Aj keby som bol extrémne dobre zabezpečený a nemusel by som vôbec pracovať, nebol by som bez divadla šťastný. Iste, príde čas, keď budem musieť skončiť, ale kým sa bude dať, budem spievať. Na javisku vydáte zo seba množstvo energie, ale na druhej strane vás publikum mentálne nabije.

Hovoríte, že kým budete môcť, budete spievať. A čo potom, dôchodok?

Každý musí ísť do dôchodku, niekomu sa to žiaľ prihodí skôr, niekomu neskôr. Herci to majú trošku iné, herec starne a prechádza do iných, charakterových rolí. Speváci majú možnosti len také, aké im spevácke výkony dovolia. Potom sa musia rozhodnúť, či budú účinkovať v menších úlohách alebo odídu zo scény.

m.dvorskyy.jpg

Foto: 
Archív Miroslava Dvorského

A vy máte plán B?

Mám-nemám. Keď dôjde na lámanie chleba, bude musieť byť. Veľakrát som bol oslovený z viacerých strán zo zahraničia na pedagogickú činnosť, takže možno sa budem venovať výučbe. Ale to vám teraz nepotvrdím.

Nová scéna s Veselou vdovou hlási návrat operety na pódiá, dlho to bol na Slovensku veľmi opomínaný žáner. Ako sa v nej cítite?

Operetu som vždy miloval. Počas môjho 30-ročného pôsobenia som spieval vo veľmi veľa operetných inscenáciách. Začalo sa to v Rakúsku, potom v Nemecku, Taliansku. Pre mňa bola opereta veľmi užitočná. Musel som sa naučiť uvoľnenejšie hrať a hovoriť texty, trochu viac sa ponoriť do jazyka, v ktorom som hral. Či už to bola nemčina, taliančina, čeština alebo aj slovenčina. Zvládnuť povedať správne texty, na to treba veľkú dávku drilu. Opereta je všeobecne považovaná za ľahší žáner, ale to je podľa mňa len v tom, že divák sa na operete viac zabaví. Ale čo sa výkonov účinkujúcich týka, opereta vôbec nie je ľahšia. Vyžaduje veľa pohybu, hereckých výkonov, speváckych čísel. Máte pravdu v tom, že to bol žáner posledné roky u nás prakticky neexistujúci. Som veľmi rád, že sa k operete opäť pristúpilo. Ona tu je, len jej treba podať ruku a postaviť ju na nohy. Bratislava bola mesto, kde bola opereta vždy a to veľmi kvalitná, mala svoju tradíciu i cveng. Premiéra Veselej vdovy, ktorá bola pred pár dňami, je dôkazom toho, že opereta tu má svoje miesto a má aj svoje publikum.

Veselá vdova, to je trochu oxymoron, no predsa, bolo aj vám pri nej veselo? 

Áno. Užíval som si to a musím povedať, že celý skúšobný proces. Z predstavenia bolo cítiť nadšenie mladých ľudí i tvrdá práca.

Ste aj v súkromí taká veselá kopa?

Myslím, že áno. Mám rád pohodu a dobrú náladu medzi ľuďmi. Samozrejme, nie som stále len usmiaty, to ani nejde, ale rád sa smejem.

p1060469.jpg

Foto: 
Archív Miroslava Dvorského


Zvyknete si pospevovať, povedzme v aute?

Áno, aj tu sa môj repertoár mení podľa sezóny (smiech). Stalo sa mi, že som počas jedného dňa spieval tri rôzne veci. Zo skúšky Plášťa som sa presúval na skúšku Veselej vdovy, odtiaľ som sa vracal na aranžovaciu skúšku Plášťa, odtiaľ na skúšku Nabucca, ktorého som zas spieval vo Viedni. Vtedy som sa v aute počas presunov doslova prepínal z predstavenia na predstavenie.

Aký je váš najväčší operný zážitok, ktorý sa vám udial, či už energiou alebo atmosférou, osobným rozpoložením?

Tých bolo veľmi veľa, no sú také, ktoré ma zasiahli na celý život. Poviem vám jeden príklad. Raz o polnoci som mal telefonát s požiadavkou zaskočiť na premiéru Rusalky v Ríme. Ráno o deviatej som už sedel v lietadle, v hoteli ma čakal odkaz, že by sa so mnou chcel dirigent len pozdraviť. To v opernom jazyku znamená – rozospievaj sa (smiech). Radšej som tak urobil a na stretnutí som nakoniec zaspieval všetko od prvého tónu po posledný. Až potom mi riaditeľ opery oznámil, že verejnú generálku spievam ja. Nakoniec som spieval aj premiéru. Všetko sa menilo z hodiny na hodinu, ako herci sme sa spoznávali až priamo na javisku. Nancy Gustafson, ktorá spievala Rusalku, na mňa pozerala, netušila, že princa budem hrať práve ja. Bolo to extrémne vypätie, ale výborne sa mi to spievalo.

Podľa toho, čo hovoríte, musíte byť veľmi nebojácny človek.

Manželka mi hovorí, že som kaskadér. Možno keby som vtedy povedal nie, nič by sa nestalo, ale ostal by som stáť na mieste. V dôsledku toho, že som to zobral a dobre zvládol, prišli ďalšie príležitosti a posúval som sa ďalej. Sú to situácie, ktoré človek zažije vďaka náhodám.

Nikdy ste sa netajili tým, že brat Peter je vám veľkým vzorom. Neprekážalo vám, že vás počas života porovnávali viac, ako povedzme iných bratov?

Pred dvoma dňami som pri upratovaní našiel jeden program z Viedne z januára 1990. Bol tam môj krátky životopis, ktorý sa začínal vetou Miroslav Dvorsky der kleinerer Bruder von Peter Dvorsky (menší brat pozn. redakcie) Máte pravdu, roky som bol brat Petra Dvorského. Či som bol Miro alebo Fero, to nikto neriešil. Ale môžem vám povedať, že som šťastný, že som Petrov brat. Nebolo to jednoduché, keď ma k nemu stále prirovnávali. Peter bol určitým spôsobom mojím vzorom, jeho príklad bol pre mňa ako katalyzátor, zvyšovalo to vo mne túžbu spievať. Viem, že si mnohí mysleli, že mi v kariére pomáhal, ale tak to nikdy nebolo. Keď si to niekto myslí, nemôžem za to. Hovorí sa „múdremu radiť nemusíš a hlúpemu neporadíš“. Prestal som sa tým trápiť. Naopak, bol som rád, že ma neporovnávali s priemerným spevákom, ale s jedným z najlepších, mojím bratom Petrom.

Peter Dvorský ako tenorista, ale aj Peter Dvorský ako človek, ktorého možno obdivovať pre jeho ľudské cnosti. V tom bol iste vzorom tiež.

Peter je vzácny človek. Pamätám si, mali sme asi osem rokov, ja a moje dvojča Jaroslav, bol 1. jún – Deň detí. Peter prišiel za nami a priniesol nám koženú futbalovú loptu. Na to nikdy nezabudnem, bol som neskutočne hrdý. Už ako dieťa som si veľmi hlboko uvedomoval, aký je Peter empatický, pozorný.

if-dvorski_19.jpg

Foto: 
Archív Miroslava Dvorského

Meno Dvorský je už značka. Cítite zodpovednosť voči nej?

Veľkú. Musím sa držať, aby som čo najlepšie obhajoval meno, ktoré Peter vytvoril. Nechcem sa mu rovnať, ani by som nemohol, pretože to, čo Peter dosiahol, je výnimočná vec. Veľa ľudí v zahraničí si Petra dodnes veľmi vysoko váži, lebo nezabudli, čo dokázal. Nebral som ho ako svoju konkurenciu, pretože ja som nedosahoval ani sa nesnažil siahnuť po vavrínoch, ktoré mal on. Osud to tak chcel, že rokmi a skúsenosťami som sa pomaly dostával na scény, kde spieval aj on.

S bratom Jaroslavom ste dvojčatá, funguje medzi vami bájne prepojenie?

Sme dvojvaječné dvojčatá. Už po narodení som ja šiel ako valibuk do perinky a Jarko bol ešte niekoľko dní v inkubátore. Boli obdobia, keď sme toto spomínané prepojenie cítili veľmi intenzívne, konkrétne v rokoch po základnej škole. Naše cesty sa vtedy rozdelili, Jarko šiel na školu do Bratislavy, ja som zostal s rodičmi v Hornej Vsi a študoval som strojarinu v Partizánskom. On ochorel v Bratislave a ja som bol tak isto chorý doma. Stalo sa jednému z nás niečo negatívne, cítil to aj ten druhý. Potom to pomaly slablo a už keď sme mali rodiny, tak sa z toho veľa stratilo. Máme však veľmi dobré vzťahy medzi sebou všetci piati bratia. Som tomu veľmi rád.

O rodine Dvorských je známe, že ste sa všetci bratia stretávali u rodičov – na legendárnych októbrových stretnutiach. Pokračujú stále?

Keď sme boli všetci bratia ešte aj s rodičmi, to boli nezabudnuteľné chvíle. V lete po roku 1989 sa rodičia presťahovali do Pezinka, stretávali sme sa tam. A v októbri preto, že obaja rodičia mali vtedy narodeniny. Okienko v diári sme si našli a oslávili jeden deň v októbri všetci spolu. Spolu s rodinami to narástlo aj na 30 ľudí, ale napriek tomu to fungovalo. Žiaľ, najskôr zomrel otecko, potom mamička a zrazu nebolo čo oslavovať. Stretávali sme sa, ale nie všetci piati naraz. Jedného dňa som si povedal, že musím niečo vymyslieť a zorganizoval bratov počas leta. A tak sa už nestretávame v októbri, ale v lete, u nás doma, v záhrade. Sú to stretnutia, ktoré sa konajú na počesť našich rodičov. Viem, že by si želali, aby sme sa naďalej stretávali.

Piati chlapci doma, nechýbala vašej mamičke dcéra?

Asi jej chýbala, ale snažili sme sa plniť všetky jej prosby a požiadavky. Práce, ktoré by boli na bedrách našej sestry, sme robili my. Napríklad, ja som sa po boku mojej mamičky naučil variť, piecť, prať, žehliť, prišiť si gombíky... Keď bolo treba, urobil som aj „dievčenské“ práce, dokonca ma to bavilo.

p1050018.jpg

Foto: 
Archív Miroslava Dvorského

Aké ste mali detstvo?

Nádherné. Strávil som ho na dedine. Bolo teda plné povinností, lebo sme mali veľkú záhradu, s mamičkou som sa rád staral o jej nádherné šípové ruže. Mali sme zajace, sliepky, kačice, pamätám si, že sme sadili obilie na poli, všetko sme si dopestovali, mali sme veľký ovocný sad. Všetky práce okolo domu som zvládal a myslím, že to bolo veľmi dobré. Nemal som čas myslieť na hlúposti, zamakal som si, spevnelo mi pri práci trochu telo. Dnešné deti si to už ani nevedia prestaviť. Kosou sme žali obrovské pole, poviazali do snopov a keď nám družstvo požičalo mláťačku, dali sme sa 3-4 rodiny dohromady a mlátili. Vtedy som to veľmi nemiloval, ale dnes som za to vďačný.

Chýba vám práca tohto druhu?

Nechýba, ale som šťastný, že som to mohol zažiť, lebo ma to posunulo ako človeka ďalej. Vďaka tomu si vážim pracovitých ľudí, ktorí majú zrobené, mozoľnaté ruky. Vedel som si predstaviť, čo všetko museli prežiť a pritom žili v extrémnej skromnosti a striedmosti. Keď to človek trochu okúsi a siahne na to, tak ho to zmení, formuje to jeho myseľ, dodá mu to silu aj empatiu.
S manželkou Katarínou ste manželia viac ako 33 rokov. V posledných rokoch sme svedkami toho, ako sa láska z ľudí vytráca. Máte nejaké pravidlá, ktoré prinesú harmóniu do rodiny?
Viete, život nie je jednofarebný, je to obrovská dúha. Prinesie vám všetky možné situácie, preto si myslím, že človek by mal mať svoje životné priority, mal by si vážiť nielen každý deň, ale aj každý okamih, šancu, keď stretne niekoho príjemného. Manželstvo, to je ako keď zasadíte k sebe dva stromy. Sú dva, ale po 33 rokoch sú prepletené, prerastené jeden do druhého. Ľudia by mali byť k sebe tolerantní, vážiť si jeden druhého a to naozaj a dôverovať si. Keď človek vie, čo sa mu nepáči, nemal by to robiť ani tomu, koho miluje. V manželstve sa pritrafí všeličo, je to ako s počasím. Nie je stále slnečno, aj prší, aj krúpy padajú... Sme ľudia a musíme si uvedomiť, čo je pre nás dôležité, za čo sme zodpovední, aké sú naše túžby, emócie. A zároveň by sme o nich mali vedieť rozprávať, aby sme sa posúvali ďalej. Na druhej strane, moja manželka je úžasná bytosť, veselá žena, niekedy až priveľmi optimistická, empatická a ochotná pomáhať. S takým človekom je radosť žiť a fungovať. Pre mňa to bolo jednoduché, kráčať s ňou. Či to bolo jednoduché aj pre ňu, to sa musíte spýtať jej.

Vychovali ste dve deti, čomu sa venujú?

Dcéra vyštudovala pedagogiku na Univerzite Komenského, momentálne sa venuje svojim trom deťom. Máme krásne štyri vnúčatká – prváčika Teodora, štyriapolročnú Šarlotku a jedenapolročnú Dorotku od dcéry Dorotky. Syn Michal má jedenatrištvrteročnú dcérku. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení – sochu, objekt, inštaláciu, je veľmi nadaný výtvarne, ale aj hudobne, vie hrať na gitare a klarinete. Má krásny hlas, no nechce spievať profesionálne. Momentálne pracuje v jednej reklamnej agentúre.

- - Inzercia - -