Dnes je pondelok, 23.október 2017, meniny má: Alojzia
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh ženy, ktorá prežila gulag

máj 04, 2017 - 07:00
V učebniciach sa dočítate, že Stalin zapríčinil smrť asi tridsiatich miliónov ľudí. Väčšina z nich skonala násilnou smrťou práve v gulagu. Poviete si, je to strašné číslo. Ale potom stretnete ženu, ktorá hrôzu gulagu prežila. Sedí oproti vám a rozpráva o znásilneniach, vraždách, mučení, ktorých bola nielen svedkom, ale aj obeťou. Počúvate, po lícach vám stekajú slzy, držíte ju za ruku a zároveň obdivujete ľudskú silu a vôľu, ktorá toto dokázala pretrpieť bezmála dvadsať rokov.

Vyrástla na kameni. Častejšie hladná ako polosýta, s mozoľmi na rukách od siedmich rokov. Príbeh Věry Sosnarovej sa začína ešte v cárskom Rusku, hoci vtedy ani nebola na svete. Jej matka pracovala ako zdravotná sestra v cárskej armáde, otec bol český vojak, ktorý bojoval na strane bielogvardejcov proti „červeným“ boľševikom. A práve oni vystrieľali Věrinej mame celú rodinu a možno by zabili aj ju, keby s Věriným otcom neušla cez Čínu a Ameriku do Československa. Na lodi mali aj svadbu. „Mama prišla do Československa v roku 1920, o rok neskôr sa narodila moja staršia sestra Tamara, ja som prišla na svet v roku 1931. Mala som štyri, keď sa rodičia rozviedli, mňa nechal otec matke, Tamaru si vzal a odišiel za bratom do Belgicka. Zostali sme samy, navyše otcova rodina nám vzala dom, v ktorom sme bývali a ktorý otec postavil. Zostali sme doslova na ulici, týždeň sme prespávali pod mostom, kým si nás nevšimol poštár. Poslal nás k Brnu do kolónie, ktorú nechal pre biednych vybudovať ešte tatíček Masaryk. Tam sme dostali drevenú chyžu, do ktorej sme si nasťahovali,“ začína rozprávať pani Věra. 

ram_0331.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Chvíľu sa zdalo, že sa všetko môže na dobré obrátiť. Pani Libuša, Věrina mama, si našla priateľa, narodila sa malá Naďa a žili celkom dobre. „Mala som dobrého nevlastného otca, no žil s nami len krátko, zomrel pri autonehode.“ Pani Věra vychodila štyri ročníky školy a hoci bola dobrou žiačkou, viac sa nedalo. Jej školskú dochádzku prerušilo bombardovanie Brna a do lavíc sa už nedostala. Musela pracovať a už od siedmich rokov prispievať do rodinného rozpočtu. Mama si ako zdravotná sestra nedokázala nájsť miesto, v nemocniciach tieto funkcie zastávali rehoľné sestry. Věra pracovala u sedliaka, pásla husi, okopávala, upratovala, za celodennú prácu priniesla domov trochu zemiakov či mlieko, krúpy na kašu. S odstupom času priznáva, že hlad, ktorý zažila v detstve, ju „vycvičil“ a aj vďaka nemu dokázala prežiť takmer dvadsať rokov na Sibíri. „Boli časy, keď sme hladovali. Keď som mame povedala, že som hladná, poslala ma, aby som si jedlo zadovážila sama. S kamarátom Zdeňkom sme chodievali spolu žobrať. Po omši nás zvykla nakŕmiť kuchárka velebného pána. Túlali sme sa, pomáhali, kde bolo treba, za kúsok chleba. Raz sme upratovali kino, keď nás pán, ktorý kino obsluhoval, vzal na brnianske námestie do sprievodu, ktorý vítal Hitlera. Sedel v aute a dav ľudí zdravil zdvihnutou rukou. Odvtedy hovorím – Hitlera som videla, Stalina som zažila.“

ram_0313.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Viac sa dočítate v aktuálnom čísle časopisu Slovenka 18/2017 

- - Inzercia - -