Dnes je streda, 26.júl 2017, meniny má: Anna, Hana, Anita
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Bradatá sestrička

jún 22, 2017 - 11:20
Bol jediným vyznamenaným chlapom na jubilejnom desiatom ročníku odovzdávania krásnych ocenení s ľudským posolstvom – Biele srdce. Mužov s povolaním zdravotná sestra je pramálo, no PETROVI BRUCHALOVI toto poslanie učarovalo. Na otázku, ako ho oslovujú pacienti, s úsmevom odpovedal: „Sestrička, niekedy aj pán doktor... Už nevysvetľujem tie rozdiely...“

Zdravotných „bratov“ nie je veľa – čo vás priviedlo k takémuto povolaniu? Bola cesta k takémuto výberu náročná?

Nuž, keď si zaspomínam, bola zaujímavá. V dobe „temna“ boli lukratívnymi tri profesie: kaderníčka, zdravotná sestra a automechanik. Pre chlapca bol najvhodnejší, samozrejme, automechanik. Čas však plynul a okolnosti života „zapríčinili“, že som sa ocitol v pozícii budúceho otca. Vtedy mi začala blikať kontrolka: čo ak by sa niečo stalo v oblasti zdravia? Veľká banskobystrická nemocnica, na ktorej stavbe som sa podieľal ako učeň automechanik, sa stala mojím chlebodarcom. Stal sa zo mňa sanitár. Pre niektorých ľudí podradná práca „utierača zadkov“... Pre mňa však najlepšia škola na prípravu stať sa sestrou. V druhý deň po nástupe do zamestnania som spolu s manželkou priviedol na svet prvorodeného syna. „Smrteľník“ vtedy nemal šancu dostať sa tak blízko k manželke a dieťaťu ako ja v pozícii sanitára.

rimg0075.jpg

Foto: 
Slovenka

Stále vám však chýbalo na túto prácu vzdelanie, bolo rozhodnutie také pevné, že ste sa pustili do štúdia?

Áno, naskytla sa mi šanca stať sa ozajstným sanitárom aj s „papierom“ vďaka štúdiu popri zamestnaní. Tu sa však cesta nekončila. Čakala ma ďalšia výzva – čo tak skúsiť prácu sestričky? To však znamenalo ďalšie štúdium popri zamestnaní a rodine, ktorá sa rozrástla o dcéru. Práca, škola, prax, rodina, učenie... Vďaka manželkinmu pochopeniu som získal ďalšiu maturitu a papier „všeobecná zdravotná sestra“. Ani si neviete predstaviť tú radosť a hrdosť, že sa mi podarilo z automechanika stať sa sestrou. Počas práce na oddelení geriatrie si Európska únia zmyslela, že sestra musí mať diplom. Takže ďalšie štúdium a znova sa učiť už známe veci, ale „trošku“ inak. Po dvoch rokoch odriekania mi svietil v ruke diplom. Ako však čas beží, prišla ďalšia požiadavka – mať špecializáciu. Ako vzorný občan EÚ som splnil aj túto požiadavku a pevne verím, že mi už nič nebráni pracovať ako plnohodnotná všeobecná (chirurgická) sestra špecialistka.

rimg0089.jpg

Foto: 
Slovenka

Mali ste  pozitívne príklady v rodine, blízkom okolí?

Mojím určitým vzorom bola staršia sestrička na internom oddelení ešte v starej nemocnici v Banskej Bystrici. Keď bola moja mama chorá, vždy sa na ňu dalo spoľahnúť a veľmi rada pomohla, potešila....

Ako vnímajú vaši najbližší vašu prácu?

Mojimi najbližšími sú manželka a dve šikovné, už veľké deti. Dcéra už vychováva vlastného chlapčeka a syn študuje na vysokej škole. Viete, práca sestry je okrem iného veľmi náročná na čas. Sviatky – piatky – víkendy... Takže niekedy si to naozaj odnášali moji najbližší. Voľný víkend je niečo ako sviatok. Teraz, keď sú už deti veľké, sa to ako tak dá „prežiť“, no vyžaduje si to naďalej ich pochopenie.

Stretávate sa s rozpačitými reakciami pacientov a pacientok, keď sa o nich stará muž v úlohe sestričky?

Reakcie sú rôzne. Pacient je človek, ktorý sa dostal do starostlivosti lekára – utrpel úraz, má infekčné, zápalové, nádorové alebo iné ochorenie. Pretože pracujem na oddelení urgentného príjmu, pre mňa je pacient každý, kto zaklope na dvere, alebo ho privezú záchranári. Niekedy je veľmi ťažké rozlíšiť, kto je pacient a kto sprievod. Vďaka internetovej „informovanosti“ o chorobách prichádzajú často s už „hotovou“ diagnózou. A potom nastáva rozčarovanie. Sprievod hovorí niečo iné, pacient hovorí niečo iné, hamletovská otázka: ktorého lekára privolať? Je zvláštne, že ľudia dobre rozumejú práci, ktorú nevykonávajú. Preto chcem aj touto cestou poďakovať kolegyni, ktorá ma upozornila: buď milý a usmievaj sa ... A mala pravdu, hundranie a šomranie, ktoré sa rozmáha, je potrebné premôcť úsmevom a milotou. Často mi pomáha aj ticho, zahryznutie si do jazyka, nekomentovať, vypočuť si a pomôcť. Pretože pracujem aj v DSS, kde sú starčekovia a starenky (radi počujú aj na mládenci a dievčence), dosť často vidím smútok a sklamanie v ich očiach. A práve preto je potrebné nájsť si čas posedieť, chytiť za ruku a po jednostrannom rozprávaní vypočuť si vetu: aká som rada, že som sa mohla porozprávať. Starí ľudia si zaslúžia našu pozornosť.

Nedá mi neopýtať sa, ako reagujú na vás vaše kolegyne sestričky?

To je taká záludná otázka. Ženský kolektív má svoje špecifiká. Čas od času počujem, že tomu nerozumiem. No len čo privezú pacienta, každý rozumie všetkému a treba konať bez rozdielu pohlavia a názorov. Zažívam rôzne reakcie. No ako plynie čas, hrany sa obrusujú ...

Robíte nesmierne náročnú prácu, ktorá si vyžaduje plné nasadenie, no aj spomínanú empatiu, trpezlivosť. Popíšte , prosím, váš pracovný deň.

Skôr by som povedal pracovný čas. Niekedy sa cítim ako ten rozprávkový Martinko Klingáčik – aj vo dne noc, aj v noci. Práca v dvanásť hodinových službách je naozaj náročná, ale aj zaujímavá. Niekedy si s kolegyňou stihneme spraviť kávu, ktorú nezriedka dopíjame na konci služby. Často preberáme doslova „za behu“ pacienta po dopravnej nehode alebo pracovnom úraze. Svoju prácu vnímam tak, že prioritou je starostlivosť o pacienta. 

 

- - Inzercia - -