Dnes je nedeľa, 18.november 2018, meniny má: Eugen
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Rande s hercom Adym Hajdu

júl 25, 2017 - 14:42
Herec Ady Hajdu nešetrí úprimnosťou ani kritikou, o sebe hovorí ako o náladovom, až cholerickom človeku. Nebojí sa povedať nahlas to, čo si myslí, no znežnie, keď príde reč na jeho deti a mamu, o ktorú sa spolu so súrodencami stará.

Ady, čo príjemného vás čaká počas leta?

Už mi volali z jedného seriálu, ponúkli mi rolu doktora, ktorú som aj vzal. Michaela Čobejová produkuje film, kde som dostal rolu starostu, dokončujeme československý film On, ona a dom. No a teším sa na Kremnické gagy, na ktorých sme po minulé roky získali už dve ceny a dúfam, že s hrou Jama deravá vyhráme tretiu. A ešte ma čakajú zájazdy s divadlom Astorka, na ktoré sa tiež veľmi teším, lebo stmeľujú kolektív.

Myslela som, že pri téme prázdniny sa budeme baviť o dovolenkách a cestovaní, nie o práci...

Bude aj dovolenka. Vstanem ráno o siedmej, pôjdem si zahrať golf s Jankom Kuricom a jeho manželkou, o jedenástej si dáme ľahký obed, sadneme pod borovicu a budeme sa kúpať až do večera. Teším sa aj na to, ako vypnem telo a myseľ a budem veľa, veľa spať. V poslednom čase to mám so spánkom veľmi problematické, spím na dve etapy, s prestávkou medzi dvoma spánkami. No neprekáža mi to až tak veľmi. Keď spím dvakrát, mám viac energie na rozdávanie. Keď druhý spánok nemám, som nevrlý.

Napriek tomu, čo hovoríte, neviem si vás predstaviť inak ako v dobrej nálade.

Lebo ma nepoznáte. Pravda je taká, že som veľmi náladový, impulzívny, až cholerický človek. Aj dnes som asi štyrikrát kričal na ľudí, ktorí ma rozčúlili.

Čo vás tak zvykne rozčúliť?

Najčastejšie nespravodlivosť, kvôli ktorej som sa nemal problém aj pobiť. A raz som aj poriadne dostal, v ľavom uchu mám asi päť štichov. Zachraňoval som jednu ženu pred bitkou a dostal som ja. Spravodlivosť cítim, ale ubrániť ju, na to nemám veľkú fyzickú silu. Poučil som sa, dnes by som už radšej zavolal políciu. Ľudia ma poznajú ako milého, usmiateho. Áno, som aj taký, ale to sa nedá stále, to by som bol blázon. Keď sa mi nedarí, som podráždený tak ako všetci ostatní normálni ľudia. Chvalabohu, mám však v sebe asi vyššiu dávku optimizmu než ostatní a možno aj preto so mnou kolegovia radi robia. Za to podľa mňa vďačím okoliu, ktoré ma ovplyvnilo. Keby som bol v inom prostredí, vynorilo by sa vo mne viac zlého. Našťastie som vyrástol v harmonickom vzťahu rodičov a s tromi bratmi, s ktorými sme sa mali veľmi radi, aj keď sme sa ako chalani v kuse tĺkli. Dobro mi dávala okrem mamy aj naša babka.

O mame a babke ste krásne hovorili v diskusii o sile a zraniteľnosti ženy, ktorá sa konala po poslednej časti seriálu Tajné životy, v ktorom ste hrali, u vás na lodi. Pamätám sa, že sa ma vaše slová a spomienky dotkli svojou ľudskosťou a dojali ma. Mali ste teda šťastie na ženy?

Áno. Videl som a obdivoval som ich silu po celý život. Predstavte si, že prídete domov a sú tam štyria chlapi, plus otec, a na nich dve ženy. Viete si predstaviť, akú to chce silu, aby to zvládli? Hlavne moja mama. Mala neuveriteľnú trpezlivosť, v živote som ju nepočul povedať škaredé slovo, rozčuľovala sa len málo. Neustále nám s pokojom vysvetľovala, ako sa máme správať, ako byť dobrými ľuďmi. Dala nám obrovské množstvo lásky, ktorú som si naplno uvedomil až s odstupom času. Teraz, keď je moja mama staršia, jej tú lásku všetci vraciame. Odovzdávanie lásky je tak veľmi krásne. Už má osemdesiatpäť rokov, prežila ťažkú operáciu, dokonca som si chvíľu myslel, že sa z nej už nedostane, no nie. Jej sila a chuť po živote je neuveriteľná. Nepoddala sa. Zobudila sa trochu iná mama, ako som kedysi mal, ale to vôbec nevadí. Je to stále moja mama, aj keď je to občas veľmi ťažké, smiešne, aj dojemné zároveň. A toto by sme si mali uvedomovať, pretože všetci sme tu len na chvíľu. Jeden pán režisér mi raz povedal – Adynko, žijeme veľmi krátko, ale strašne dlho budeme mŕtvi.

Seriál Tajné životy bol naozaj vydarený, čo znamenal pre vás?

Dostal som v ňom príležitosť na zaujímajú, dramatickú postavu týraného muža, ktorého manželka trestá krivým obvinením zo zneužívania dcéry za to, že sa ju chystal opustiť. To isté teraz robím v rozhlase. Maroš Hečko napísal knihu o jednom takom reálnom človeku, ktorému sa na základe falošného obvinenia zosypal celý život. Vieme, že spomedzi dospelých obetí týrania je 95 percent žien, ale tých päť percent nevinných mužov, ktorým sa stane niečo takéto, zo seba už nikdy túto špinu nezmyje. Škvrna im zostane aj po tom, čo ich očistí súd. Musia cítiť takú bezmocnosť, akú si my nevieme ani predstaviť.

Je pravda, že týraní muži sú ešte na väčšej periférii záujmu než ženy. Ani o nich sa dlho nehovorilo a Tajné životy majú obrovský podiel na tom, že otvorili diskusiu o obetiach domáceho násilia.

Vidíte? Toto je príklad toho, ako sa spoločnosť dá formovať a ako sa v nej dokážu otvoriť dôležité otázky pomocou umenia. Keď som dostal do ruky scenár tohto seriálu, začal som sa o tejto problematike viac rozprávať. Doma, s kamarátmi, ľuďmi, ktorí pracujú v azylovom dome. Spoznal som rôzne príbehy, veľa mi to dalo.

Seriál v divákoch, a zisťujem, že i vo vás, zanechal hlbokú stopu. Akú máte za sebou divadelnú sezónu?

Veľmi dobrú, len sa to bojím povedať nahlas, aby sa niečo nestalo. Viete, nikto z nás nechce robiť zlé predstavenia, ani zlé filmy, do veľkej miery je to zhoda okolností, že niečo zafunguje. Prebehne chémia medzi dielom a divákom. V Divadle Astorka sme odpremiérovali hru Letmý sneh od Vilikovského, štyri mesiace pred uvedením som spával s jeho knihou v posteli. Podľa mňa je to náš najlepší slovenský autor, ktorý je už aj svetový, len ešte nie je dostatočne svetom objavený. Má krásne témy, je hlboký, múdry a vtipný zároveň. Teším sa z komédie Otvorené manželstvo, ktorú sme urobili s Ankou Šiškovou, a radosť mám aj z predstavení Meno a Môj dobrý kamarát, ktoré sa hrajú v Štúdiu L+S.

A tento rok je mimoriadne úspešný aj na kvalitné slovenské filmy.

Umeniu sa, chvalabohu, v poslednom čase na Slovensku darí. Nedá sa žiť len z plytkosti a ľudia to konečne pochopili. A úspech našich filmov? Samozrejme, pretože sa aj viac točí. Nemôžete nakrútiť jeden film a z toho mať jeden film dobrý. Keď sa podarí jeden dobrý z desiatich, aj to je zázrak.

Práve taký bol Únos, v ktorom ste hrali aj vy. Okrem diváckeho úspechu mal aj zaujímavý spoločenský dosah.

Toto sa ešte nestalo v histórii našej kinematografie, že by film ovplyvnil politické pozadie krajiny. Ja som tam hral malú rolu a som za ňu vďačný. Deti sa ma pýtajú ako je možné, že bola taká doba. Nuž, bola, žili sme v nej a bola snáď ešte aj horšia. Ja len dúfam, že sme sa poučili a že z politických dôvodov sa už u nás nebude nikdy vraždiť. Každodennosť bola presiaknutá mafiou, hrubokrkých sme vídavali na uliciach, ako za nimi chodia dievčatá, ako vyberajú výpalné... Ale to sa nedalo nevidieť, potkýnali sme sa o nich, videli sme ich vyťahovať zbrane v centre mesta, aj za bieleho dňa. Z niektorých sú dnes vážení podnikatelia. Neviem, či nemajú svedomie a zaujímalo by ma, či sa im v skutočnosti žije až tak dobre.

Vidím, že sú témy, ktoré vás škrú, doposiaľ ste o nich nehovorili, ale chceli by ste...

Málo sa spomínajú dve stránky toho, čo tu žijeme. Optimizmus, ktorý mám a viera v to, že nám môže a bude lepšie, v kombinácii s marazmom prameniacim z politickej scény a mnohých ľudí, ktorí teraz v politike sú. To je frustrácia skĺbená s optimizmom a aj ukážka toho, čo žijem ja a akú atmosféru okolo seba aj vytváram.

Toto, čo ste teraz popísali, sú vaše aktuálne pocity, s ktorými si večer líhate a ráno vstávate? Ste typ človeka, ktorý sa rád angažuje?

Áno. Chcem žiť v lepšej, spravodlivejšej spoločnosti a minimálne, čo sa spravodlivosti a práva týka, je tu veľký bordel. Viacerí politici sú úplne odtrhnutí od reality, čoraz viac si dovoľujú a finančná loby a tlak na nich sú také silné, že prestávajú byť slobodní. Kvôli peniazom a strachu musia robiť to, čo povie päť či šesť ľudí. To ma frustruje.

Málokto si môže povedať, že je slobodný. Úplne slobodný.

Ja som slobodný. Zarábam si svojou prácou a nikomu sa nemusím podlizovať. Preto si môžem povedať, čo chcem. Nie som naviazaný na nijakú politickú stranu ani na ľudí, ktorých by som sa mal báť.

Myslíte si, že sa nám žije horšie ako pred dvadsiatimi rokmi?

Neviem posúdiť, či je horšie alebo lepšie. Viem len, že nežijeme v dobrote a spravodlivosti. No, ako som povedal, som optimista. Bol som ním aj za komunizmu. Veril som, že sa to môže zmeniť a prišla revolúcia. Viete, stále sme nadávali na niekoho druhého. Začali sme si vládnuť sami a ako to dopadlo? Mám pocit, že si naozaj sami seba nevážime. A keď si sami seba nebudeme vážiť, ako si môžeme vážiť toho druhého?

Toto je téma, ktorú preberáte aj doma s deťmi?

Moje deti sú veľmi otvorené, múdre a som na ne pyšný. Dcéra vyštudovala európske štúdiá na Univerzite Komenského a na Univerzite v Leuvene v Belgicku, syn sa chystá študovať biologické inžinierstvo na univerzite v St. Andrews v Škótsku. Vidia túto dvojakosť našej krajiny a vedia, čo z toho môže vyvstať. Aj oni sa snažia urobiť niečo pre to, aby sa tu žilo lepšie. My, päťdesiatroční ľudia, im dnes odovzdávame túto krajinu a ja sa za päťdesiatnikov, ktorí tu vládnu, hanbím.

Napriek tomu, že vaše deti majú zahraničné vzdelanie, ostanú na Slovensku?

Dcéra ostala a pracuje na Slovensku. Syn ide študovať kvôli tomu do Škótska, lebo toto konkrétne odvetvie biologického inžinierstva na Slovensku nie je a má na to vytvorené podmienky Európskou úniou. Aj pre toto som sa zapojil do revolúcie, aby naše deti mohli študovať, dostali európske vzdelanie a v neposlednom rade, aby mali možnosť výberu. To je pre nich podľa mňa fantastické. Ja ako lokálny umelec viem, o čom hovorím.

Ale obsadzovaný lokálny umelec, alebo nie?

Áno, nesťažujem si, práve naopak. Som šťastný, že tu pracujem a pracujem už viac ako tridsaťpäť rokov. Myslel som to skôr tak, že moja práca nepresahuje Slovensko. Možno niektoré filmy a aj to považujem za zázrak. Pracujem v tejto malej krajine a som rád, že aj tak trochu vzdelávame ľudí v Divadle Astorka, v ktorom som zamestnaný.

Vzdelávate umením? Ako to prebieha?

Ukazujeme, akí vlastne sme, ako spoločnosť. Napríklad v predstavení Jama deravá ukazujeme obraz toho, akí sme. Niektorí diváci to neradi vidia a odídu počas predstavenia. Ale ja si myslím, že to je dobre, ľudia potrebujú nastaviť zrkadlo. Minule sa ma jeden taxikár spýtal, prečo si myslíme, že ovplyvňujeme ľudí, veď v našom divadle je dvesto stoličiek. No neuvedomuje si, že hráme desať mesiacov, asi dvadsaťpäťkrát za mesiac už dvadsaťpäť rokov. Vynásobte si to dvesto stoličkami a vznikne masa ľudí, ktorá nás videla. Viete, štatisticky viac ľudí chodí do divadiel ako na futbal či hokej, čo je dobrá správa a som rád, že sa nedarí len nám, ale aj iným divadlám, napríklad Slovenskému národnému divadlu. Teším sa, že slovenská kinematografia má na konte úspešné filmy ako Učiteľka, Čiara, za ktorú dostal v Karlových Varoch cenu režisér Peter Bebjak. Som rád, keď sa v tomto regióne stane niečo svetové.

Ady, čím je Astorka iná než ostatné divadlá? Pre hercov je neuveriteľný punc a slasť pracovať v nej?

Je to ľuďmi a tak isto aj riaditeľom Vladom Černým. Tým, ako sa k nám správa a ako si nás váži. Málokto vie, že on si robí svoju prácu veľmi dobre. Predstavte si, že v jednej šatni je nás jedenásť chlapov. Tam sa nemôžete na niekoho hnevať. Trecie plochy, ktoré medzi nami, samozrejme, bývajú, sa vyriešia práve v tejto šatni, nevyjdú z nej ďalej. Ako kolegovia sme spolu radi, radi sa rozprávame o umení, nie všetci máme rovnakú predstavu o umení ako takom, a práve preto sa dopĺňame. A to isté v ženskej šatni. Tam napríklad chodíme často na návštevu (smiech).

Baby majú lepšiu kávu?
Nie, sú krajšie ako napríklad kolega Latinák (smiech).

Ady, a čo robíte, keď potrebujete reset a znovu nabrať silu?

Viete, som šťastný človek, pretože mám komu zavolať. Stále mám dobrých priateľov, mám sa s kým porozprávať, keď mi nie je najlepšie a keď sa neviem nadýchnuť. No a keď potrebujem od ľudí pauzu, na to mám Lozorno. Prispôsobím sa dedine a oddychujem. Tam sa žije úplne inak, tam žijú úplne iní ľudia, a to mi pomáha.

Vy ste takýto dedinský človek?

Vôbec nie, ja som kaviarenský typ. Na dedine neviem ani nič urobiť, maximálne pozametať a pokosiť trávu, dedinu si len užívam. Moja manželka okolo domu nasadila krásne kvety. V živote som sa nekochal pohľadom na kvety. Teraz? Dokážem sa hodinu pozerať na fialový krík a motýle, ktoré okolo neho lietajú. Ani neviem, čo je to za rastlinu, len viem, že ma fascinuje svojou krásou a banálnosťou zároveň.

Opustili sme veľké filozofie a začali nás udivovať jednoduché veci...

To človeku veľmi pomáha v tom, aby zostal normálny.

- - Inzercia - -