Dnes je štvrtok, 19.október 2017, meniny má: Kristián
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Rande s hercom Milanom Bahulom: Za lásku sa nehanbím

august 01, 2017 - 15:06
Herec MILAN BAHUL sa veľmi vymyká zo zaužívaných predstáv o filmových či televíznych hviezdach. Do rozhovoru vnáša kus človečiny, otvorene hovorí o problémoch, ktoré poznáme všetci smrteľníci. Na mnohé veci má rokmi vyhranený názor, vlastnú filozofiu, z ktorej nepopustí. Skúsenosti ho naučili neprijať ponuku za každú cenu, ozvať sa, keď si to situácia žiada. Aj vďaka tomu má z práce stále obrovskú radosť a pocit zadosťučinenia.

Usmievate sa, to je predpoklad toho, že sa máte dobre?

Ale áno. Užívam si teplo, hoci mám rád aj zimu, ale musí byť sneh, no a to u nás v Bratislave nie je častý jav. Zdravie nám slúži, práca je, čo by sme sa vôbec sťažovali.

Tým, čo ste povedali, sme vystihli úplne všetko, čo k životu potrebujete?

Áno, naozaj nič viac nepotrebujem. Zdravie považujú ľudia za klišé, ale má veľkú hodnotu. Pokiaľ im funguje, tak si ho ani veľmi neuvedomujú. No ja sa naozaj nesťažujem, nechodím po lekároch, na žiadne operácie, nenosím ani len okuliare. Mám svoj vlastný režim, ktorý mi vyhovuje, nie som rukojemníkom nášho zdravotného systému. Dbám skôr na prevenciu, než na liečbu.

Váš prístup k zdravotnej prevencii je, nechcem povedať neštandardný, ale určite minimálne nemainstreamový. Homeopatia, urinoterapia...

A vidíte, pomáha a pritom si stačí osvojiť základné informácie, ktoré fungujú. Prečo by som sa mal napchávať antibiotikami a chodiť po plastikách, prečo by som mal nechať očkovať deti, čo je podľa mňa trestuhodná záležitosť? Ale čo sa urinoterapie týka, už som ohľadom nej a médiÍ opatrný.

Prečo?

Raz mi volal jeden redaktor z českého bulváru, práve som bol v aute a chytil ma v dobrej nálade. V dobrej vôli som sa o tom rozhovoril, povedal som mu, že to nič netradičné nie je, veď o urinoterapii sú plné knižnice, venovali sa jej doktorka Partyková či Američan Armstrong... Druhý deň mi kolega ukazuje obrovskú titulku – Bahul pije vlastný moč. No, nie celkom mi tá moja dobrá vôľa vyšla (smiech).

Dnes sa už však na tom smejete.

A čo sa budem s nimi súdiť? Veď je to pravda. No dalo sa to napísať aj inak, nie hlúpo vytrhnúť z kontextu. Tak, aby to neurazilo nevedomých ľudí, slepo odovzdaných do područia západnej medicíny. Možno keby bola formulácia tohto článku iná, osvietenejší čitatelia si o tom začnú zháňať informácie, možno to aj skúsia. Odvtedy zvažujem, čo poviem a či mi to vôbec stojí za to.

Napriek kladnému vzťahu k prevencii, stále sa nedokážete vzdať cigaretky. To je milovaná neresť?

Viete, ja tvrdím, že cigareta je vegetariánsky produkt a mohlo by sa povedať, že je to aj bio (smiech).

Vráťme sa ešte k letu a dovolenkám, oddychujete ako sa patrí?

Oddych v pravom slova zmysle ma ešte len čaká. Nepotrpím si na luxusné hotely ani na zájazdy. Rozhodli sme sa pre klasiku, tak ako posledné dva roky aj teraz pocestujeme do Chorvátska, kde sme si zabezpečili apartmán. Tento rok to bolo mimoriadne ťažké, mám pocit, že celá Európa dovolenkuje v Chorvátsku. Americké vojenské eskapády spôsobili zúženie rekreačného priestoru pre Európanov. Nuž a hneď potom sa pokračuje v práci. Je to tradičný kolobeh, na ktorý som si časom zvykol a vyhovuje mi. Moje leto je už niekoľko rokov podriadené produkciám a pracovnému režimu.

Takže žiadne dvojmesačné prázdniny?

To je klamlivá predstava. Kým som bol v divadle, z ktorého som odišiel v roku 2008, mali sme desať relatívne tvrdých mesiacov a vraj dva mesiace prázdnin. Lenže keď sme si zrátali všetky víkendy a čas, kedy sa aj cez prázdniny skúšali nové predstavenia, nedopracovali sme sa ani k štandardným trom týždňom dovolenky.

Čo vás najviac limitovalo na divadle, že ste sa nakoniec rozhodli opustiť jeho rady?

Výška javiska (smiech).

Narážali ste do svetiel?

Áno aj. Nebol som typ, ktorý by sa dal obsadiť do hocičoho. No a som muž, takže ženské postavy ma úplne obchádzali (smiech). Limit bol jednoznačný, som činoherný herec. Za tie roky v divadle som sa naučil a pochopil jedno, a to že pre mňa má význam predstavenie, ktoré sa zaobíde bez stroboskopov, špeciálnych efektov, kde fungujú tri zložky, a to je divák, herec a režisér. Mám rád čisté divadlo, ktoré sa dá zahrať aj pri pracovnom osvetlení. Raz sa nám stalo, hrali sme Prelet cez kukučkino hniezdo, ktoré režíroval Paľko Haspra. Na jednom predstavení nám vypadla elektrina, skolaboval svetelný pult. Dohodli sme sa, že to skúsime s pracovným osvetlením, predstavenie sme dohrali a na jeho atmosfére sa to vôbec neodrazilo. Diváci veľmi ocenili, že sme ich neposlali domov a mali z toho zážitok.

Nechýba vám divadlo?

Úprimne? Keď som odchádzal zo Slovenského národného divadla, postupne som dohrával osem titulov. Aj keď bolo vypredané, priznám sa vám, že to nebolo veľmi pre mňa. Ja som skôr o Dostojevskom, Steinbeckovi, nesedel mi veľmi repertoár. Keď ma občas prepadne túžba, nechám sa zlákať do divadelného projektu, kde je výborná partia. Napríklad teraz už tri roky hráme Aj muži majú svoje dni, kde sme s Jankom Jackuliakom, Gregorom Hološkom a Braňom Deákom. Toto sa ukázalo ako výborné utíšenie sentimentu po divadle. Rovnako ako predstavenie Job interview, ktoré sme minulý rok odpremiérovali v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava, čo je moja srdcová záležitosť. Hlavnú úlohu v ňom má Zuzka Mauréry a celé obsadenie je tiež príkladom výbornej partie, s ktorou mám chuť kedykoľvek vybehnúť na javisko. Od septembra by mi malo pribudnúť predstavenie od Agathy Christie Desať malých černoškov, na čo sa teším, len to nechcem zakríknuť.

O vás sa hovorí, že veľmi dôsledne zvažujete každú ponuku, nielen divadelnú, ale aj televíznu...

To snáď zvažuje každý, nie?

No aj v život herca príde obdobie, keď túžbu po umení utlmia zloženky a hypotéka a musí vziať, čo je. Takže, ak si môžete vybrať, ste v podstate šťastný človek.

Vždy sa nejaká robota nájde. Skôr mám pocit, že druhá strana si veľmi dobre zváži, či ma k spolupráci pozve alebo nie. Nenechám si skákať po hlave a pokiaľ cítim, že by mohla byť na pľaci hustá atmosféra, radšej do toho nejdem. Nestojí mi to za to. A pokiaľ hovoríme o otázke financií, netvárme sa, že peniaze nie sú podstatná záležitosť. Sú. Ak idem do nejakého projektu, viem sa o peniaze, ktoré požadujem, aj zasadiť. Ale bola doba, počas deväťdesiatych rokov, keď bolo ponúk menej. Slovenskú filmovú tvorbu sme si položili na kolená a na kolenách bola istým spôsobom aj Slovenská televízia, komerčné televízie ešte len vznikali a nepresadzovali vlastnú tvorbu. Z divadelného platu, aj keď to bolo Národné divadlo, štvorčlenná rodina vyjsť nedokázala. Bolo obdobie, keď sme šli z pôžičky do pôžičky, a tam som sa vždy vystavoval nie veľmi príjemným situáciám. Úradníčka v banke pozrela na potvrdenie o zárobkoch a nie že by sa otvorene smiala, ale čudovala sa, či toto je naozaj príjem herca z Národného divadla. Vtedy som pochopil, že keď potrebujete peniaze, nie je dobré byť odkázaný na jednu inštitúciu, alebo prácu.

Pôžička a na ňu pôžička, to je aj dnes mimoriadne častý jav. Čo ste robili?

V tom čase mal môj brat reklamnú agentúru, zhotovoval reklamné grafiky na fasádach budov. Pridal som sa k nemu, urobil som si kurz výškových prác. Bola to práca na lanách a na lešení, po šichte rýchlo von z montérok, do sprchy a do divadla na predstavenie. Nikdy som nemal s manuálnou prácou problém, aj to bola istým spôsobom tvorivá činnosť.

No potom sa vám celkom pekne otvoril český seriálový trh.

Nezačalo to seriálmi, ale rozprávkou Pán Hradu, až potom prišiel prvý seriál Dobrá čtvrť, Posledná sezóna a v roku 2007 prišla česká Ordinácia v ružovej záhrade, v ktorej som strávil tri roky.

V Česku pôsobíte stále, úprimne mi povedzte, koľko času strávite v aute a na diaľnici?

V Česku som istý čas aj žil a až keď prišli ponuky z Bratislavy, začalo sa jazdenie naopak, odtiaľ do Bratislavy. Bol to neskutočný frmol. Ročne som najazdil okolo 60-tisíc kilometrov a keď som si raz v aute z nudy prepočítal, koľko je to času, vyrátal som si, že som strávil 38 dní čistého času v aute. Čo je slušná dovolenka. No nebol to zabitý čas. V aute som mal scenáre, opakoval som si texty. Doma by som si štyri hodiny na prípravu našiel podstatne ťažšie. Som háklivý a vysadený na to, aby som na pľac prišiel pripravený a nekomplikoval život a robotu ostatným.

S odstupom času a bohatý o skúsenosti môžete povedať, že dráha herca bola to najlepšie, čo sa vám mohlo stať?

Neviem to posúdiť, nič iné som nezažil. Samozrejme, sú chvíle, keď si človek spomenie na to, ako nám pán profesor Zachar hovorieval – deti nebláznite, veď je kopec iných krásnych povolaní... (smiech) On vedel, čo hovorí! Jednoduché to nie je, žijeme na zvláštnom území, na ktorom máme obrovské celebrity, ktoré síce v Hainburgu nikto nepozná, a v skutočnosti robíme za diéty francúzskych hercov. A to už nehovorím o Američanoch. Odvádzame tú istú robotu ako oni, akurát na inom trhu a za nepomerne menšie peniaze.

Čo sa potom stane, keď sa herec z východného bloku dostane do zahraničnej produkcie? Pretože vy máte aj túto skúsenosť.

Keď nás americkí i talianski kolegovia videli pred kamerou a videli náš spôsob práce, pýtali sa ma, ako je možné, že to takto dobre technicky zvládame. Nuž, boli časy, keď sme robili na tri kamery päťdesiat inscenácií ročne, bol to výborný tréning. Čo sa profesionálnej zdatnosti týka, nemali s nami problém, prejavovali nám patričnú úctu i uznanie. V otázke financií to však bolo neporovnateľné. Nikdy nedostaneme zaplatené toľko ako západný herec.

No ešte viac ako vidieť, je vás počuť v dabingu.

Dabing mám nesmierne rád, robí sa mi veľmi dobre, ale tiež tam vidno komerčný posun. Kúpi sa jedno slušné kino a k tomu povinne dostaneme balíček tridsiatich kvalitatívne oveľa nižších titulov, ktoré musíme nadabovať. Ročne urobím jedného Kostnera, minulý rok mi vyšiel parádne Tom Hanks, za ktorého som dostal aj cenu, ale popritom je to samá telenovela, nemecké a rakúske prazvláštne žánre, popritom seriál Kosti. Dabing je práca, ktorá chce absolútne nasadenie. Veľa ľudí si myslí, že niečo prečítame a ideme domov. Nie je to tak. Aj to treba zahrať. Za dávnych čias sme robili Vtáky v tŕní, prečítali sme si knihu, stretávali sme sa, nacvičovali... Denne sa urobilo 30 až 40 takzvaných slučiek a bolo čo robiť. Keby mi vtedy niekto povedal, že prídem do štúdia a budem musieť urobiť denne sto slučiek, vyhlásim ho za blázna. A dnes? Dabujem seriál a denne urobím slučiek dvesto (smiech).

Ste herec, ktorý je svojím zjavom stvorený pre historické filmy. Pozriem na vás a hneď vidím stredovekého panovníka. Nadchýna vás história?

Laicky sa jej tak trochu venujem. Som historický odchovanec, pre mňa je šerm a jazda na koni moja herecká výbava a zároveň aj srdcovka. Neuveriteľne ma to bavilo a rád som sa tomu venoval. Mám za sebou dvoch najväčších vládcov z čias Veľkomoravskej ríše – Pribinu, ktorého sme nakrúcali ešte na Kolibe s Martinom Kákošom a asi pred piatimi rokmi sme robili hraný dokument, kde som hral knieža Rastislava. To bola úžasná práca, ktorú som si užíval – šerm, kone, kostýmy a najmä zmysluplné texty. Je škoda, že historické projekty pomaly vymizli, zrejme z finančných dôvodov. Pretože na historický film i inscenáciu treba čas i peniaze. Keď jedno z toho nie je, je to veľmi vidno.

Keď je viac práce a cítite, že potrebujete odmeniť sám seba, čím si urobíte radosť?

Odmením sa prácou, hoci to vyzerá na prvé počutie ako klišé, mňa to naozaj baví. Pre mňa je to do veľkej miery aj relax a baví ma aj domáca príprava. Herectvo je hranie sa. Divadelná hra je stále len hra. Akýkoľvek máme text pred kamerou, vždy sa na niečo hráme a vždy je to niečo iné, to je na tom to krásne.

Stíhate sa popri tomto pracovnom nasadení venovať deťom, keďže jedno žije aj v Česku?

Hoci nie je tajomstvo, že mám dve dospelé deti v Bratislave a dcérku v Česku, to je veľmi súkromná otázka a súkromie je preto súkromie, že nie je verejnou záležitosťou. Ivan Langer raz na tlačovej besede povedal – tak to je tajné a dôvody, prečo je to tajné, sú tajné tiež. Veľmi som túto vetu túžil niekedy použiť (smiech).

Tak som rada, že som vám urobila radosť, ale ako herec ste predsa museli rátať s tým, že si celé súkromie neuchránite a budete v centre záujmu.

Áno, doba sa nezmenila, len sa vyvinula a my, čo ukazujeme svoje tváre do televízie, s tým asi naozaj musíme počítať. Je pravda, že pred revolúciou nebol tento záujem o naše súkromie až taký veľký, respektíve, neviem si predstaviť, že by sa na titulky dostala rodina pána Kvietika alebo Mistríka ovenčená bulvárnym titulkom.

Tak to skúsme inak. Zaujímalo by ma, ako ste pristupujete k otcovstvu v zrelšom veku. Užili ste si tretie dieťa inak? Pristupovali ste k nemu poučenejší, múdrejší?

Tlačíte ma do výpovede, ktorá pre mňa nie je práve komfortná, pretože práve tretie dieťa som si veľmi neužil. S dvomi prvými sme spolu trávili každú voľnú chvíľu, na bicykli, pri vode, mali sme svoj vlastný raj. Najmladšiu dcérku teraz občas navštevujem, mám z nej obrovskú radosť, je to šikovné, vnímavé, krásne, zdravé dieťa.

Dalo by sa povedať, že ďalšiu bulvárnu dávku nepochopenia ste utŕžili po tom, čo sa objavili informácie o vašom vzťahu s herečkou Andreou Martvoňovou. Bola aj to chvíľa, keď ste oľutovali, že sa to dostalo medzi ľudí? Ublížilo vám to?

Nie, neublížilo, veď je to pravda. Ak by som sa mal za nejaké veci hanbiť, tak ich predsa nebudem robiť. A keď ich napriek tomu budem robiť a príde sa na to, tak s tým musím počítať. Láska nie je vec, za ktorú by som sa mal hanbiť. Je to vzťah, ktorý funguje tretí rok. Niektorí sa čudujú, že je medzi nami rozdiel dvadsaťjeden rokov, no ja v tom problém nevidím. A či v tom vidí problém Andrejka, to sa musíte spýtať jej (smiech). Ja som spokojný. Som presvedčený o tom, že láska nie je otázkou veku. Je to otázka toho, či sa ľudia dopĺňajú, tolerujú, či sa milujú a vychádzajú si v ústrety a či sa dokážu jeden za druhého postaviť. A pokiaľ sa ráno prebúdzate s pocitom radosti, že ste sa opäť prebudili vedľa tohto človeka, tak nemáte absolútne čo riešiť. To je životné šťastie. Viete, koľkí ľudia tento pocit nikdy nezažijú? A koľkokrát v živote sa tento pocit vôbec zažiť dá? Ja si len závidím.

Fakt, že máte o dvadsaťjeden rokov mladšiu partnerku, iste vyvolal reči, čo však zvykne ľudí vôkol nás vyselektovať a človek sa tak môže celkom efektívne zbaviť falošníkov a neprajníkov.

Nehodnotím ľudí podľa toho, ako sa stavajú k mojim vzťahom. Možno to nedokážem posúdiť aj preto, že nejakú zášť či vyslovene negatívny postoj som nezažil a nezažívam. Možno si to len nevšímam a som nastavený tak, že reči, ktoré spomínate, plynú mimo mňa a ja si žijem pokojne svoj vlastný život s človekom, ktorého milujem. Ostatné pre mňa neexistuje. To, čo sa šíri poza môj chrbát, aj tak neovplyvním.  

- - Inzercia - -