Dnes je nedeľa, 22.október 2017, meniny má: Sergej
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Eva Borušovičová: Nie je ľahké byť legendou

august 04, 2017 - 15:15
Sama o sebe hovorí, že patrí k ľuďom, ktorí dostávajú nápady a vedia pre ne zahorieť aj pri varení gulášu alebo vyťahovaní ponožky z odtoku. Režisérka, scenáristka, pedagogička na VŠMU a mimoriadne kreatívna bytosť, doma je to ale v prvom rade matka troch detí. Eva Borušovičová.

Štefánik akoby bol in. Jozef Banáš o ňom pripravuje knihu, Marianna Čengel Solčanská zasa film. Vy ste s ním prišli na divadelné dosky. Prečo práve téma Milana Rastislava Štefánika? Rozhodovalo prichádzajúce sté výročie jeho smrti alebo sa tu naplno prejavila vaša fascinácia ním ako osobnosťou?

Na jednej strane je asi za vlnou záujmu o Štefánika blížiace sa výročie založenia Československa, aj výročie leteckého nešťastia, ktoré ukončilo Štefánikov život. Na druhej strane je tu doba, v ktorej žijeme. Ja ju vnímam tak, že pociťujeme bytostnú potrebu mať ku komu vzhliadať, chceme nájsť ľudí, ktorí môžu byť pre nás inšpiráciou. Každý národ sa potrebuje identifikovať s istými hodnotami, potrebujeme mať ideál, ku ktorému sa snaží priblížiť. Lebo sa síce máme po hmotnej stránke tak dobre, ako sme sa ešte nikdy v histórii nemali, no tú hmotu a očarenie vecami, ktoré sa dajú kúpiť, potrebujeme vyvážiť duchovnými hodnotami. Je to tak, hoci by si to mnohí ľudia takto nepomenovali a neuvedomovali. Ale cítia to tak. No a Milan Rastislav Štefánik je takým hrdinom, ktorého po sto rokoch môžeme konečne spoznať a prijať ho za svojho.

 

Štefánik – Slnko v zatmení má po svojej premiére, no nie je zvyčajné prísť s premiérou tesne pred divadelnými prázdninami. Prečo sa nekonala povedzme v  septembri, v rámci novej divadelnej sezóny?

Toto je asi viac otázka pre vedenie Divadla Andreja Bagara v Nitre. Ja si myslím, že toto načasovanie zvolili preto, že si chceli nechať Štefánika ako vyvrcholenie sezóny zasvätenej slovenským témam od slovenských autorov.

 

Martin Šalacha ako Štefánik, podoba s legendou je v tomto prípade až neskutočná. Aj ste v ňom Štefánika od začiatku videli?

Áno. A myslím, že aj on sám v sebe pocítil niečo štefánikovské, pretože tej téme uveril a vložil sa do nej. Vo výsledku je, myslím, veľmi autentický, aj ako oddaný syn, či pochybujúci mládenec, aj ako idealista, aj ako zamilovaný muž, aj ako sklamaný, no stále odhodlaný generál. Je naozaj veľmi uveriteľný. Jeho prostredníctvom Štefánik ožil a predstavil sa v celej hĺbke a zložitosti svojej osobnosti.

 

Ako prebiehalo štúdium o živote tejto osobnosti? Ktorej z oblastí jeho života ste venovali najviac času a energie?

Asi dvadsať rokov som o ňom čítala knihy a zbierala informácie, časom som získala aj nejaké štefánikovské známosti, teda kontakty s ľuďmi, ktorí sa zaoberajú jeho odkazom, napríklad z Nadácie Milana Rastislava Štefánika. No a obyčajne to bolo tak, že vždy som niečo našla, nejakú zaujímavú informáciu a tá ma doviedla k ďalšej a ďalšej. Väčšina toho sa do hry nezmestila, pretože hoci žil Štefánik pomerne krátko – zomrel ako tridsaťosemročný – žil takým intenzívnym životom, že ani dvadsaťdielny seriál by neobsiahol všetky jeho záujmy a aktivity. Bol napríklad vynálezcom, astronómom, cestovateľom, má zaregistrovaných niekoľko patentov, stretol sa v Jasnej Poľane s Tolstým, jeho fotografie majú nielen historickú, ale aj umeleckú hodnotu, navrhol a dal urobiť prvé československé vojenské vyznamenania, bol obratný vyjednávač a diplomat, odvážny letec, bol vzdelaný a jazykovo nadaný. A nad tým všetkým to bol veľký idealista, ktorý povýšil cieľ vydobyť slobodu svojmu ľudu nad osobné šťastie. Bol to neuveriteľný človek.

 

Zrejme podobne vás pred rokmi nadchol Jánošík, ktorého ste scenáristicky spracovávali. Vidíte v ňom a Štefánikovi určitú paralelu, majú tieto dve historické osobnosti podľa vás niečo spoločné?

Obaja sú našimi národnými hrdinami a obraz oboch bol v rôznych obdobiach aj pozmeňovaný a využívaný na rôzne ideologické ciele. Nie je ľahké byť legendou. Pretože tak zrazu patríte všetkým, mnohí vám pripisujú názory a ciele, s ktorými nemáte nič spoločné a dávajú vás do súvislosti s hodnotami, ktorých by ste sa za života nedotkli ani dvojmetrovou palicou. Tak sa to stalo Jánošíkovi, aj Štefánikovi. Chvíľami zabudnutí a chvíľami premenení na legendu, ktorá už nemala so skutočnosťou veľa spoločného. A to ma zaujímalo. Mám pre hrdinov slabosť. Zaujíma ma, ako to bolo naozaj a čím sa veľkí ľudia odlišujú od tých ostatných, ktorí do dejín nevstúpia. A tiež kto sú ľudia okolo nich, ktorí by sa tiež mali ocitnúť v učebniciach histórie, ale nikdy sa tak nestane a prečo.

 

Máte v talóne aj nejakú ženu, ktorej príbeh by ste rada priniesli, či už vo forme filmu alebo predstavenia?

Áno, mám, nosím jednu z nich v hlave, ale ešte to musí trochu dozrieť.

 

Aké bude vaše leto, oddychové alebo vás budú zamestnávať nejaké nové pracovné projekty?

Bude o niečo voľnejšie, teraz si ma pár týždňov deti veľmi neužili, tak im to chcem vynahradiť. Ale patrím k ľuďom, ktorí dostávajú nápady a vedia pre ne zahorieť aj pri varení gulášu alebo vyťahovaní ponožky z odtoku, takže uvidíme, čo mi leto prinesie.

 

Stáva sa, že vás dobehne tvorivá kríza vy potrebujete radikálny reštart?

Nestáva. Niektoré dni sa darí menej a niektoré viac, ale písanie a režírovanie je moja profesia a tak ako si tvorivú krízu nepripúšťajú predavačky, doktorky ani poštárky, nepripúšťam si ju ani ja. Keď sa niečo niekde zašprajcne a nejde to, znamená to, že treba skúšať ďalej a hľadať ako problém vyriešiť. Aj keď je možné, že sa tej povestnej kríze vyhýbam tým, že prechádzam od písania k filmu a od filmu k divadlu a späť. Okrem toho mám tri deti s veľkým vekovým rozdielom a to znamená, že pre mňa bola moja práca vždy vítanou príležitosťou uniknúť od meditovania nad plienkami.

 

Už je to dvadsať rokov, čo ste odpremiérovali film Modré z neba, ktorý prinavrátil kus ženskosti do polomŕtveho slovenského filmu. Akým spôsobom sa vtedy debutujúcej režisérke podarilo "zlanáriť" do svojho filmu pani Vášáryovú a pani Kabátovú?

Obe boli nesmierne vľúdne a okamžite po prečítaní scenára súhlasili. Myslím, že ich oslovila téma hľadania porozumenia medzi matkami a dcérami, pretože si často nerozumieme a ubližujeme, hoci sa milujeme a doprajeme si to najlepšie. No predstavu o tom najlepšom má každá inú. Veľmi rada na túto spoluprácu spomínam.

 

Do kín sa prichádzajú už žánrovo pestrejšie slovenské filmy. Čo súdite o súčasnom slovenskom filme vy?

Mám radosť, že sa nakrúca stále viac, že filmy robia tvorcovia viacerých generácií, že sú rôzne žánrovo aj tematicky a že si teda každý môže nájsť svojich divákov. Už ich nie je tak málo, aby na ne boli kladené nároky univerzálnosti. Môžu byť odlišné a iba pre niekoho a tak je to dobre. Lebo ani ľudia ani filmy nemusia byť milované všetkými. Stačí, ak si nájdu niekoho, pre koho sú presne to pravé.

 

Dokážete si ešte vychutnať film ako divák, bez režisérskej optiky?

Iba keď je ten film naozaj veľmi dobre urobený, tak prestanem vnímať ako je to urobené a poskladané. To je daň môjmu povolaniu, aj tomu, že už niekoľko rokov učím na filmovej fakulte. Tá analytická časť mozgu je jednoducho takmer stále zapnutá. Ale ak sa ma pýtate na divácky zážitok, tak naposledy ma intenzívne zasiahol film Agnieszky Holland Cez kosti mŕtvych. Možno preto, že ju poznám osobne, viem, ako rozmýšľa, čo ju znepokojuje, čo dráždi, som v tom príbehu jednej nahnevanej ženy žijúcej na poľsko-českých hraniciach odčítala tak veľa. Je to skvelo nakrútené a zároveň v tom filme čítam silné posolstvo, ľudský rozmer, istý typ angažovanosti, veľmi osobné stanovisko. A to je niečo, čo dobré filmy vždy obsahujú. Nielen skvelé remeslo a silný príbeh, ale aj niečo navyše, niečo, čo presahuje samotný film, a čo nás potom núti naň myslieť ešte dlho po tom, ako skončili záverečné titulky. Niektoré filmy majú silu pohnúť svetom, zmeniť náš pohľad na život.

 

Poďme trošku pátrať. Kedy ste sa začali potýkať s tvorivosťou do takej miery, že bolo jasné, že oná tvorivosť bude chlieb každodenný?

Písala som od detstva. Chodila som na literárno-dramatický krúžok, organizovala kultúrne programy na vianočných večierkoch v škole, na gymnáziu som už písala divadelné hry, ktoré sme potom predvádzali spolužiakom. Kamaráti to nazvali BND – Borušovičovské Naivné Divadlo. Keď som potom doma rodičom v maturitnom ročníku nadškrtla, že by som chcela ísť študovať na VŠMU, otec povedal, že v žiadnom prípade, mama povedala, nech to skúsim a tak som to skúsila a oni ma zobrali. Som rada, že som sa rozhodla – povedané vzletne – „nasledovať svoje srdce“, pretože robím prácu, ktorá ma teší. 

 

O režiséroch panujú rôzne dogmy. Väčšinou sú zobrazovaní ako nervózni, ukričaní, večne nespokojní. Vy ste na prvý pohľad vyžarujete pokoj a rozvahu. No s rukou na srdci, zvyknú aj vám utiecť nervy?

Málokedy. Niekedy sa mi zdá, že to niektorým hercom aj chýba, že možno potrebujú k tvorbe tú hystériu, cholerického režiséra, čo kričí, uráža ich, alebo zlovestne šepká a dovedie ich na pokraj nervového zrútenia. Ale ja to nemám v povahe. Mňa tak ľahko niečo nevytočí. Nedám dopustiť na pozitívnu motiváciu. Okrem toho si väčšinu spolupracovníkov naozaj vážim a verím, že tak ako ja, aj oni sa snažia, ako najlepšie vedia. Takmer všetko sa dá vyriešiť zdvorilo a pokojne. Mne prasknú nervy tak raz za päťročnicu, ale vtedy by som si teda ani ja sama nechcela vojsť do cesty.

 

Váš manžel má netradičné povolanie, je súdny lekár. To je odvetvie, ktoré sa (minimálne v mojej predstave) nespája s tvorivosťou a fantáziou, ale je prísne exaktné. Alebo sa mýlim?

Súdni lekári musia mať veľmi dobrú predstavivosť, pretože musia často vyrozprávať príbeh pospiatky. Majú mŕtve telo alebo zraneného človeka a oni musia pomocou faktov a často len niekoľkých oporných bodov zistiť, čo sa stalo, ako sa to stalo a prečo. Vedieť, kde majú hľadať stopy a ako môžu navzájom súvisieť, to vyžaduje veľký talent a zároveň je to zodpovednosť, lebo v ich rukách sú životy ľudí, ktorí ešte žijú, ale závery lekárskych posudkov môžu ich osud navždy zmeniť. Je to ťažké a dôležité povolanie, psychicky, fyzicky aj intelektuálne náročné, a nie je veľa ľudí, ktorí to vedia a môžu robiť. Majú môj obdiv, lebo ja by som ich prácu robiť nezvládla a ja si pritom trúfam na všeličo.

Calý rozhovor nájdete v aktuálnom čísle týždenníka Slovenka 31/2017 

- - Inzercia - -