Dnes je nedeľa, 22.október 2017, meniny má: Sergej
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Tréner Maroš Molnár z Extrémnych premien: Som tvrdý, len tak idú kilá dolu

september 26, 2017 - 14:08
Profesionálny tréner Maroš Molnár nás privítal so svojim charakteristickým úsmevom od ucha k uchu a v teplákoch. To je jeho uniforma, jeho živobytie. Maroš už roky trénuje slovenskú tenisovú či futbalovú špičku, no diváci ho poznajú najmä ako muža, ktorý dáva extrémne obéznym ľuďom novú šancu na život.

Myslela som, že sa usmievate len pred kamerami, ale vy ste, pozerám, usmiaty stále.

A čo sa budem hnevať? Na čo by to bolo dobré, keby som tu sedel naštvaný a naštvano vám odpovedal. Urobíme tak svet lepším? Nikde nevidím problém. A aj keby bol niekde problém, hnev ho predsa nevyrieši, akurát tým otrávite celé okolie a čas mi bude utekať o poznanie pomalšie.

A čo sa teda stane ak tréner vstane ľavou nohou? Netreba vtedy utekať?

(smiech) Samozrejme, sú dni, kedy je človek podráždenejší, ale je len na ňom, ako rýchlo si uvedomí, že tým krivdí ostatným ľuďom, ktorí za to absolútne nemôžu. Navyše, platia si u mňa za službu, ktorú musím dodať čo možno najlepšie. A to ide so zlou náladou len ťažko.

Vždy ste boli optimistom alebo je to o endorfínoch, ktoré sa vám športom vyplavujú do krvi?

Celý život som taký, ale čím to je, to vám asi nepoviem. Mama síce nikdy nebola extra humoristka, bola realistka a sekera. To otec je väčší vtipkár, tiež je to bývalý športovec. Často sa mi stáva, že sa mi chce smiať, aj keď robím vážne veci alebo zažívam vážne situácie. No čo, som už taký.

Ale na obrazovke sme už videli aj vaše slzy dojatia...

Áno, keď som dojatý, pustia sa mi slzy a nehanbím sa za ne. Mám to tak celý život. Zranenia či zlomeniny, to u mňa nie je dôvod na slzy. Pri Extrémnych premenách ma to neraz vzalo. Ku všetkým ľuďom som pristupoval na sto percent. Samozrejme, tak ako v bežnom živote, niekto vám je blízky, niekto menej. No keď ľudí spoznávate do hĺbky, sympatie sa menia a zisťujete, že ste možno boli neprávom odmeraný. Aj preto sa už snažím pristupovať k ľuďom bez predsudkov. Rok sme spolu trénovali, videl som radosť v ich očiach keď napredovali. Keď som po roku počas finálneho galavečera videl ich finálnu premenu, dostalo ma to. Za stotinu sekundy mi v hlave prebehol celý rok, všetko, čo sme spolu prežili, čo sme si povedali aj mimo kamier. Zrazu to boli úplne iní ľudia, vnímal som šťastné tváre ich rodiny, až vtedy som pochopil čo pre nich a ich rodinu znamenala strata tých desiatok kilogramov, aké to pre nich všetkých muselo byť oslobodzujúce.

Maroš dokážete pochopiť ľudí, ktorí majú vyše stopäťdesiat, dvesto kíl? Lebo to už nie je len z lásky k hranolčekom, tam je problém niekde hlbšie.

Viete čo, úprimne vám poviem, že najskôr som do toho projektu ani ísť nechcel. Narovinu som povedal o všetkých svojich negatívnych stránkach, no produkciu to neodradilo. Nakoniec ma predsalen vybrali a ja to vnímam ako zámer zhora, aby som sa naučil komunikovať aj s obéznymi ľuďmi. Poviem vám pravdu, dovtedy som takýchto ľudí moc nemusel.

Prečo?

Tvrdo som rozlišoval medzi obezitou, ktorá vznikla v dôsledku choroby, pretože s ňou sa veľa robiť nedá a obezitou prameniacou z lenivosti a enormného prejedania sa. Nedokážem pochopiť, ako to mohli nechať zájsť až tak ďaleko, že stratili slobodu.

Sloboda tela je pre vás tá najpodstatnejšia?

Veľa ľudí vníma slobodu len v kontexte peňazí. Pre mňa je sloboda súhra všetkého. Je dobré, keď máte euro navyše a môžete svojich blízkych obdariť aj materiálne, vycestovať kam len chcem, stráviť víkend len tak v prírode, s rodinou. K tomu, samozrejme, patrí aj sloboda a nezávislosť, ktorú vám dáva vaše telo. Pri Extrémnych premenách som sa stretával s deťmi obéznych rodičov, ktoré boli samé limitované neslobodou tela svojich rodičov. Nemali pohyb, dokonca ani nevedeli, akého pohybu je schopné ich telo.

Celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom čísle Slovenky 39/2017

- - Inzercia - -