Dnes je nedeľa, 22.október 2017, meniny má: Sergej
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Aj králi boli len ľudia

september 27, 2017 - 13:00
Na vysokom brale nad mestom Trenčín sa dodnes vypínajú mohutné hradné múry, pútajúce na seba pozornosť okoloidúcich. Veľkolepé siene Ľudovítovho a Barborinho paláca skrývajú v sebe fascinujúce príbehy o láske, zrade a krvavom zločine, ktoré ani po stáročiach neumĺkli.

Kráľ Ľudovít mal hlavu v smútku vždy, keď si pomyslel na svoju krásnu ženu Alžbetu Kotromaničovú. Miloval ju celé roky. Miesto v jeho srdci si našla od chvíle, keď ako malé, päťročné dievčatko prišla na uhorský kráľovský dvor. Alžbeta vyrástla do ojedinelej krásy. Mala len trinásť on dvadsaťosem, keď jej pred oltárom dal svoj sľub, že budú svoji naveky, až kým ich smrť nerozdelí. A teraz, po sedemnástich rokoch by ju mal opustiť? „To sa nestane,“ zaťal päste. „Postavím sa proti celému svetu, a svet mi bude musieť ustúpiť.“ A naozaj hrozilo, že ich svetská moc od seba odlúči. Kráľovnej sa totiž ani po toľkých rokoch nepodarilo dať krajine dediča a o uhorskú korunu, ktorú pre Anjuovský rod vybojoval s mečom v ruke jeho otec Karol Róbert, by mohli veľmi ľahko prísť.

Prečo nám len Pán Boh nepožehnal? Čo sme sa dosť nekajali, nechodili na púte, žili sme vari hriešny život? S trpkým úsmevom si spomenul, ako sa Alžbeta v túžbe po dieťatku vydala na ďalekú cestu do Zadaru, aby si u patróna plodnosti, svätého Simeona vymodlila potomka. Bola taká horlivá, že dokonca svätému ukradla kostičku z prsta. Nie, že jej to nepomohlo, ale prišlo jej tak zle, až ju prepadávali mdloby a uľavilo sa jej, až keď ju vrátila na miesto.

Zamyslene sa prechádzal po sieňach Trenčianskeho hradu, kde dal vystaviť nový palác pre svoju rodinu a rukou pohládzal múr z kameňa. Je to mocný hrad, pokýval uznanlivo hlavou. Žiaľ, nijaký nie je dosť pevný, aby nás ochránil pred hriechmi minulosti. Čo keď tie zblúdilé nešťastné duše tu stále blúdia medzi nami a svojím žiaľom nám nedoprajú pokoja, kým sa im nedostane rozhrešenia? V mysli sa mu vynorila krvavá scéna dávnej tragédie, ktorej sa stal svedkom ešte ako dieťa a ktorá ho stále oberala o pokojný spánok. Po strašnom čine nasledovala ešte krutejšia pomsta.

Zneuctená panna Klára

Stalo sa to dva dni po Veľkej noci, v roku 1330. Vtedy ešte len sedemročný princ Ľudovít obedoval so svojou matkou, kráľovnou Alžbetou, dvojročným bratom a otcom, kráľom Karolom Róbertom, keď sa odrazu rozrazili dvere miestnosti a do vnútra vtrhol rozzúrený rytier Felicián Zach, divoko sa oháňajúci mečom. Jeho útok vyvolal obrovské zdesenie. Dvorania sa ho snažili zneškodniť a tak kráľ vyviazol len s ľahkým poranením, no kráľovnú zmrzačil. Odťal jej štyri prsty na ľavej ruke. Keď sa vrhol na malého Ľudovíta v snahe zabiť ho, postavil sa mu do cesty vychovávateľ Mikuláš z Klužíc a tak kráľovič len-len že unikol smrti. Ľudovít vtedy ešte nechápal, čo premenilo verného dvorana na vraždiacu beštiu. Pochopil to až neskôr. Felicián mal totiž krásnu mladú dcéru Kláru, dvornú dámu kráľovnej. Tá padla do oka bratovi kráľovnej Kazimírovi, neskoršiemu poľskému kráľovi Kazimírovi III. „Vezmi si, čo chceš,“ údajne mu povedala Alžbeta. A sama mu pomohla dostať sa ku Kláre, ktorú surovo znásilnil. Zúfalý Felicián nevidel iné riešenie, len krvnú pomstu.

Odplata bola strašná. Ešte aj teraz Ľudovíta strasie hrôza pri spomienkach na tie ukrutnosti, ktorých sa ako následník trónu musel zúčastniť. Feliciánovu hlavu nastokli na kôl a nosili po krajine. Jeho jediného syna zaživa priviazali ku konskému chvostu, až kým ho ten na smrť nerozvláčil. Kláre odrezali nos, vyrezali pery, takže jej z úst trčali zuby. Odťali jej osem prstov, na každej ruke jej zostal len palec. Takto zohavená musela chodiť od mesta k mestu a prevolávať: „Kto nie je verný kráľovi, dostane takúto odplatu.“ No Karola Róberta neuspokojilo ani to. Mesiac po atentáte vyniesli magnáti dodatočný rozsudok, ktorým odsúdili na smrť všetkých príslušníkov Feliciánovho rodu až do tretieho pokolenia.

Zohavená tvár nevinne umučenej Kláry mátala Ľudovíta, až vyvolala v ňom presvedčenie, že sa nad jeho manželstvom vznáša kliatba, ktorá musí byť vykúpená len veľkou zbožnosťou.

Rozhrešenie

Nevedno, aké pokánie vykonal Ľudovít so svojou manželkou, no nebesá neostali hluché. Po sedemnástich rokoch manželstva Alžbeta, už tridsiatnička (v tom čase zrelý vek), porodila v krátkom slede tri dcéry. Manželstvo bolo zachránené, koruna však nie. Prešla síce na hlavu prvorodenej Márie, no tá krátko po sobáši so Žigmundom Luxemburským umrela, keď vo vysokom štádiu tehotenstva spadla z koňa a zomrela dôsledkom potratu. Žigmund nezostal dlho vdovcom. Oženil sa s charizmatickou Barborou Celjskou, v ktorej sa snúbila nevšedná inteligencia so zmyselným sexepílom. Veľmi ju miloval, ale...

Uhorská Messalina

Nedá sa ani porovnať s nebohou Máriou, pochvaľoval si v duchu Žigmund svoju druhú manželku, keď ju porovnával s dcérou kráľa Ľudovíta. V Márii som vzbudzoval len odpor a chlad. Sústavne ma odmietala, nečudo, že som hľadal potešenie v cudzích náručiach. To s Barborou je niečo celkom iné... Zmyselne sa pousmial pred obrazom svojej ženy, ku ktorej prišiel naozaj veľmi kurióznym, podľa niektorých až nedôstojným spôsobom.

Keď Žigmund mladší, často dosť prehliadaný syn legendárneho českého kráľa Karola IV., ovdovel a stal sa kráľom Uhorska, začal žiť dosť neviazaným spôsobom života. Tento urastený, temperamentný a údajne mimoriadne príťažlivý panovník mal nesmiernu slabosť pre ženy a nijako sa tým netajil. Veľmi tým pobúril uhorských pánov, ktorí ho dokonca načas za „zneuctenie vznešených panien“ aj uväznili. Z väzenia sa dostal vďaka magnátovi Hermanovi Celjskému, ktorý mal deväťročnú dcéru Barboru. Ponúkol ju Žigmundovi za manželku ako výmenu za jeho oslobodenie. Milovník žien, ktorý však nebol žiadnym pedofilom, to bral ako obchod. V roku 1401 stál teda opäť pred oltárom s dievčinou, ktorá ho v tom čase ako žena rozhodne nezaujímala. To sa však malo zmeniť. K okamžitej a radikálnej zmene došlo však v Barborinom živote. Z postu provinčnej šľachtičnej, ktorá, ak bude mať šťastie, sa vydá za nejakého miestneho šľachtica, inak skončí v kláštore, sa odrazu ocitla na vrchole spoločenského rebríčka. Mentálnu výbavu na to naozaj mala.

Ku skutočnej svadbe došlo, až keď dosiahla plnoletosť. Čo v tom čase znamenalo osláviť trináste narodeniny. Len pre zaujímavosť, ženích mal tridsať sedem rokov. Ich prvé a jediné dieťa, dcéru Alžbetu, porodila o štyri roky neskôr. No určite nemala v úmysle stať sa matkou na plný úväzok. Na to bola príliš cieľavedomá a musela byť pri všetkých dejinných udalostiach. Skrátka, mala pocit, že má ku všetkému čo povedať.

A tak, keď sa začal slávny koncil v Kostnici, nelenila, nechala svoju päťročnú dcéru v opatere u vychovávateliek a pobrala sa za svojím mužom Žigmundom do centra diania, keďže aj ona mala na pápežskú schizmu názor.

Podľa dobových kronikárov manželia sa v Kostnici stali stredobodom pozornosti. Obidvaja vynikali neobyčajnou telesnou krásou a slabosťou pre opačné pohlavie. Šírili sa o nich rôzne klebety. Práve tu si Barbora vyslúžila povesť chronickej nevernice. Aj keď, ako poznamenal jeden francúzsky veľmož: „Žigmund sám navádzal manželku na rôzne nemravnosti.“  Nespravodlivé na tom je to, že keď mu vyhovela, tak to on už neposudzoval ako prejav manželkinej poslušnosti. Vraj sa aj veľmi hlasno vedeli pohádať a to aj na verejnosti. „Cudzoložník naháňa cudzoložnicu,“ bavili sa účastníci koncilu.

Talianske manželstvo

Náruživo sa hádali a vášnivo uzmierovali. Žigmund bol schopný položiť k nohám svojej milovanej manželke aj modré z neba. A to nielen obrazne. Barbore daroval rozsiahle panstvá, a to aj na Slovensku. Popri bohatých banských mestách jej venoval aj mocné hrady, ten Trenčiansky nevynímajúc. Navyše, aby tento dar vyšperkoval, nechal na ňom pre ňu vystaviť aj nádherný Barborin palác. Ktovie, či staviteľov podnecoval, aby boli siene dostatočne rozsiahle na to, aby sa do nich zmestil aj so svojimi parohami. Priestor veru potreboval. Hoci milenky kráľov mali svoj spoločenský štatút, o milencoch kráľovien sa cudne mlčalo. Napriek tomu sa jedno meno uchovalo. Barbora vraj počas Žigmundovej neprítomnosti podľahla rytierovi Jánovi z Vallenrode. Keď sa to Žigmund dozvedel, zúril, a dokonca poslal manželku do vyhnanstva, kde musela roky žiť v chudobe. Stretli sa v Skalici, pokľakla pred ním na kolená a prosila o dopustenie. Napokon sa zmierili a veľkorysý Žigmund dokázal o manželkinej nevere aj vtipkovať. Počas jednej frivolnej debaty mladých dvoranov o ženskej zmyselnosti, ktorýsi z nich vyslovil názor, že žena sa stáva nenásytnou vtedy, ak sa do nej dostane chĺpok z pantera. Žigmund sa vraj zamyslel a povedal: „Tak to v tej mojej väzí celá panteria koža.“

Barbora však popri všetkej svojej ženskej zmyselnosti bola aj nesmierne inteligentnou a schopnou spoluvládkyňou. Žigmund to oceňoval a prenechával jej správu nad krajinou vždy, keď bol ďaleko za hranicami. Nikdy neklamala, dokonca ani v takej zložitej chvíli, keď sama musela čeliť bratríckym vojskám, obliehajúcim Bratislavu.

Po smrti svojho muža v roku 1437 sa ešte pokúšala dostať k moci, no napokon to vzdala. Utiahla sa do Mělníka a už len z diaľky pozorovala život svojej dcéry Alžbety, ktorá sa vydala za Albrechta Habsburského. Barbora umrela v roku 1451, keď sa stala obeťou morovej epidémie.

- - Inzercia - -