Dnes je nedeľa, 22.júl 2018, meniny má: Magdaléna
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Herečka Alena Pajtinková: Musím sa krotiť, som predsa dáma

január 03, 2018 - 13:02
Herečka ALENA PAJTINKOVÁ so smiechom priznáva, že si v sebe pestuje vzácnu formu schizofrénie. Kým pred študentami konzervatória a v divadle je to najmä Alena milujúca herectvo každou bunkou svojho tela, na koncerte jej punkovej kapely BijouTerrier vypúšťa zo seba von sopku Zitu.

Alenka, pochádzte z Hurbanova, bývate a učíte v Nitre, nový angažmán máte v Martine. V aute asi trávite dosť veľa času, však?

V aute ani veľmi nie, skôr ma môžete stretnúť na trase v autobuse alebo vo vlaku. Niekedy mám čo robiť, aby som to všetko postíhala. No keď mám dobrú logistiku, dá sa to. Po desiatich rokoch som odišla z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara do Slovenského komorného divadla v Martine, takže je to pre mňa celkom nová situácia. Užívam si to a uvidíme, ako dlho mi toto nadšenie, hlavne nadšenie z cestovania, vydrží.

Je minimálne neštandardné odísť po desiatich rokoch z materského divadla, ktoré vás herecky vychovalo.

Veď práve, ale povedala som si, že ak nie teraz, tak by sa mohlo stať, že by som tam ostala až do konca kariéry. A to som nechcela. Nerada by som si po tridsiatich rokoch v jednom divadle vyčítala, že som neskúsila niečo nové. Tým, že som bola obsadená skoro v každej inscenácii, nemala som veľmi šancu hosťovať v iných divadlách. Bolo to osobné rozhodnutie, potrebovala som vymeniť vzduch, neodišla som preto, že by tam boli zlé vzťahy v súbore, práve naopak, kolegovia z Nitry mi veľmi chýbajú. A v Martine je výborné divadlo, ktoré som vždy obdivovala, takže som veľmi rada, že sa mám kam posunúť a ďalej sa učiť.

Slovensko je síce malá krajina, ale nie je jednoduché presťahovať sa s celým životom tam, kde mám prácu.

To je pravda, bolo to zásadné rozhodnutie, ale rovnako v osobnom živote som potrebovala prevrat, vyjsť z konfortnej zóny, zbaviť sa strereotypov. Keď to tak rekapitulujem, mám za sebou vlastne rok plný zmien. A to je dobre.

Do Martina ste nastúpili v júni s prvou premiérou, na čom pracujete teraz?
Áno, začala som s lady Milfordovou v Schillerových Úkladoch a láske, v réžii Lukáša Brutovského. Zaskakujem v hre Národný cintorín, ktorá sa hrá už niekoľko rokov a teraz ma čakajú v krátkom čase tri premiéry, začali sme skúšať inscenáciu Fouché, ktorá vzniká z biografie Stefana Zweiga. No a okrem toho dohrávam v Divadle Andreja Bagara štyri tituly, hrám v kapele a učím na konzervatóriu v Nitre, takže to mám veselé.

Medzi študentov zapadnete iste aj vizuálne, priznám sa, asi by som mala v problém rýchlo rozoznať, či ste študentka alebo pedagogička. Ako ste sa vlastne dostali pred katedru?

Sem-tam sa to stáva, že si ma pomýlia. Vzniklo to pred troma rokmi, keď kolegyňa Renátka Ryníková odišla z divadla. Študentov som po nej zdedila. Učím umelecký prednes a teraz už aj herectvo, dohromady je to desať hodín týždenne a v rozvrhu ich mám v jeden deň.

To je celkom zaberačka, nie?

Je. Ale počas tých troch rokov, čo učím, som si našla aký-taký systém. Bývam unavená, to je pravda, aj som zvažovala odchod zo školy, no nechcem sa študentov vzdať. Čím viac som na škole, tým je to pre mňa úžasnejšie. Často hovorím, že viac sa učím ja od nich, než oni odo mňa. Veľmi si s deckami rozumiem, byť s nimi je pre mňa útočisko. K učiteľstvu mám veľmi blízko, obaja moji rodičia sú učitelia.

Chce to iste aj nemalú dávku odvahy, je iné postaviť sa pred divákov na javisku a pred triedu plnú pubertiakov.

Je to tak, ale máme to trošku jednoduchšie tým, že nás študenti poznajú z divadla. Pravidelne na naše predstavenia chodia, nejaký rešpekt pravdepodobne mám, nemusím si ho vydobýjať. Najmä študentov vnímam ako rovnocenných partnerov, rešpektujem ich a oni to podľa mňa vnímajú, v takom prípade nemá čo nefungovať. Okrem toho stojím desať rokov denne na javisku a umeleckému prednesu sa venujem od malička. Preto dúfam, že si moji študenti po hodinách so mnou povedia, že si niečo odo mňa aj odniesli.

Ako sa dá udržať tá tenká hranica medzi kamarátstvom a pedagogickým rešpektom?

Musím sa priznať, že nie som prísna učiteľka a čo-to im aj odpustím, ale potom na oplátku, keď potrebujeme zamakať, vedia sa zatnúť a dajú zo seba všetko. Viem sa do nich vcítiť, presne si pamätám, čo som prežívala ja v ich veku na konzervatóriu a dokážem ich pochopiť. Ale keď nesplnia nejakú dohodu, viem byť aj prísna.

Už sme sa bavili o tom, čo vás zamestnáva v divadle. Čo televízne či filmové projekty?

Neviem, či to môžem prezrádzať, ale nakrúcam teraz jeden sitkom, s kolegom Maťkom Nahálkom hráme manželský pár. Mám z toho obrovskú radosť. Rada by som si zahrala aj v nejakom filme, ale filmových príležitostí je menej, takže na film ešte stále len čakám. Účinkovala som už vo viacerých seriáloch, veľmi dobrú skúsenosť mám napríklad s Tajnými životmi. Tam sa stretol dobrý režisér s dobrým scenárom a zásadnou témou týraných žien, ktorú sme chceli podať čo najlepšie. Podľa môjho názoru to vyšlo...

Foto: Milan Krupčík

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní týždenníka Slovenka 52/2017!

- - Inzercia - -