Dnes je pondelok, 12.november 2018, meniny má: Svätopluk
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Jozef Golonka: Na tele mám 340 štichov a 80 na krku

január 10, 2018 - 07:32
Generácie hokejových fanúšikov poznajú JOZEFA GOLONKU ako legendárneho Žiletku, tvrdého chlapa a hokejistu, ktorý súperovi nikdy nič nedaroval. V reálnom svete je to muž zamilovaný až po uši do svojej manželky Boženky, trpezlivý otec a o trochu menej trpezlivý dedko. Muž, ktorý hovorí nekompromisne pravdu do očí a pri spomínaní na staré dobré hokejové časy sa mu pohľad roziskrí, chrli jednu neuveriteľnú príhodu za druhou, aj s osemdesiatkou na krku.

Presne na Troch kráľov ste sa dožili krásneho jubilea, 80 rokov. Ako ste ho oslávili?

Áno, narodil som sa na Troch kráľov, ako štvrtý kráľ (smiech). No na oslavu narodenín to nie je bohvieaký šťastný dátum. Ľudia sú ešte rozlietaní po sviatkoch, kade-tade, len nie doma. S pomocou priateľov sa mi podarilo získať dobré priestory na oslavu, bolo to stretnutie ľudí s rovnakou krvnou skupinou. Moji priatelia, osobnosti z oblasti medicíny, kultúry, umenia, vedy. Z hokeja som pozval len jedného bývalého spoluhráča, ktorého som, dá sa povedať, hokejovo vychoval. Nechcel som tam robiť kultúrne programy, žiadne siahodlné príhovory. Predstavoval som si to skôr ako komorné posedenie pri dobrom vínku a jedle.

Počula som, ako jednému pozvanému hosťovi zakazujete, aby vám priniesol kvety. Prečo?

Prispôsobil som sa modernému svetu. Ľudia za kvety a kytice dajú kopec peňazí, predháňajú sa, kto donesie krajšiu a väčšiu kyticu a nakoniec o týždeň sú aj tak zvädnuté a súce na vyhodenie. Ja už nič nepotrebujem, mám všetko, za čo osudu vďačím. Úplne mi stačí, že priatelia prijali moje pozvanie, nemusia nič nosiť. Chcem ich pohostiť a uctiť si ich, oplatiť im úctu, ktorú oni preukazujú mne. To je pre mňa najpodstatnejšie. Pravdupovediac som si nemyslel, že sa osemdesiatky dožijem.

Prečo?

Už keď som oslavoval sedemdesiatku, hovoril som si – no, chlapče, koniec sa blíži, chvalabohu za každý ďalší prežitý deň či rok. Naraz je tu osemdesiatka a ja si hovorím to isté (smiech). No neopúšťam sa, to nie. Snažím sa mať prehľad, čo sa deje vo svete, sledujem aj zahraničné médiá, ako ony informujú o svete. Neustále sa zaujímam, hoci niekedy som z toho poriadne otrávený a znechutený. Ale radosť mi robia vnúčatá, dobrý koncert, alebo pohľad na krásne veci. Mám rád moderné umenie, ale vlastne aj umenie ako také. Keď sme hrali v zahraničí, spoluhráči v čase voľna korzovali po meste, ja po galériách.

Pri takomto míľniku hádam prišiel aj čas na bilancovanie, nie?

Určite áno. Som človek, ktorý povie každému pravdu do očí, aj sám sebe. S mojím životom to bolo ako na hojdačke, sínusoida – raz hore, raz dole a zas odznova. Život mi pripravil krásne okamihy i potupy.

Aké ste mali detstvo, rád naň spomínate?

Veľmi, aj keď nevoňalo blahobytom, mal som nádherné detstvo. Môj otec pochádzal spod Tatier, mama bola Prešporáčka. Od otecka bola mladšia o šestnásť rokov a napriek tomu, ale možno práve vďaka tomu, mali dobré a krásne manželstvo. Po slovensky hovorila minimálne, aj ja som začal so slovenčinou až od piatich rokov. U saleziánov som sa naučil robiť všetky športy. Okrem toho, otec bol výborný futbalista a maminka pracovala ako šatniarka na kúpalisku a na klzisku. Preto sme, moja sestra a ja, vždy po škole skončili na klzisku alebo na kúpalisku. Odhodili sme tašku a už nás nebolo, šport bol naše veľké hobby. No museli sme mať v škole priemer do 2, 5, aby sme sa mu mohli venovať...

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní týždenníka Slovenka 01/2017!

- - Inzercia - -