Dnes je streda, 26.september 2018, meniny má: Edita
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Zmizla bez stopy?

január 25, 2018 - 11:33
Nevľúdna sivá hmla, ktorá sa nad Bratislavou rozhostila v predvečer Troch kráľov, neodradila nadšenú zoologičku Mirku od venčenia milovaných psov. Vzala sedemnásťčlennú svorku a za súmraku odišla s nimi na odľahlé miesto na okraji mesta.

Od tej chvíle ju nikto nevidel...
Niekoľko dní sa aj my stále vraciame na miesto, odkiaľ poslala svoju poslednú esemesku s textom „všetko je OK“. Adresovaná bola jednému z majiteľov psov, ktorých venčila popri svojich vlastných. Žiaľ, ako ukázali nasledujúce hodiny, ani zďaleka nebolo všetko OK.

Laco, chatár z neďalekej chatovej oblasti, hovorí: „V sobotu ráno ma prebudilo zavýjanie psej svorky, hovoril som si, že ich tam musí byť viac, hádam aj do desať, ale nevenoval som tomu zvláštnu pozornosť.“ No v tú chvíľu už do oblasti mierili policajti s dobrovoľníkmi zo Slobody zvierat a na malom ostrovčeku vedľa skupinky vystrašených psov objavili aj Mirkinu starostlivo zloženú vetrovku, mobilný telefón a pár tenisiek. „Do útulku sme previezli štrnásť psov,“ hovorí riaditeľka Slobody zvierat Pavla Dugovičová. „Jeden, bohužiaľ, skončil pod kolesami vlaku na neďalekej trati a ďalší dvaja sú doteraz nezvestní. Psov si od nás vyzdvihli majitelia, ktorí ich dali k Mirke do opatery v jej hoteli pre zvieratá, kým oni boli na dovolenke.“ Zaujímalo nás, čo si myslí o tom počte. „Je to prinajmenšom neštandardné. Viem, že milovala zvieratá a bola aj naozaj naslovovzatá odborníčka, čo sa týka psov, ale sedemnásť? To je naozaj priveľa. Navyše neboli to len malé rasy, ale aj 35-kilové psy. To je fakt riskantné. S podobným prípadom som sa ešte nikdy nestretla.“
Množstvo psov, jej nájdené veci a zradné miesto, ktoré je v tomto ročnom období najmä za tmy plné nástrah, kreslí temný scenár síce pravdepodobnej, no dosiaľ nepotvrdenej tragédie.

Vražedná romantika

Devínske jazero je obľúbeným výletným miestom obyvateľov hlavného mesta a okolia. Najmä v lete je to priam idylka. Na hladine jazierka kvitnú lekná, nikto by neveril, že sa táto nežná krása môže zmeniť na vražednú pascu. Ale bohužiaľ je to tak. „Mne tu zahynul švagor,“ pristaví sa pri nás bielovlasý muž zo Zohora. „Už sú tomu dva roky, ale stále je to veľmi bolestné. Vynikajúci športovec, cyklista, v dobrej kondícii. Z ničoho nič mu prišlo zle, keď tadiaľto prechádzal a pohltila ho voda. Prepáčte, nechcem o tom hovoriť,“ odmlčí sa. Ale aj ďalší okoloidúci, ktorý sa nám predstaví ako Jano, si na tragédiu spomína. „Potreboval som si trochu oddýchnuť, posadil som sa na tamten pník,“ ukáže rukou na kus pňa pri brehu. „Vtedy som zacítil akýsi hnilobný, mŕtvolný pach. Najskôr som myslel, že ide o nejaké uhynuté ryby, no po pár dňoch voda vyplavila človeka,“ vzdychne si pri nepríjemnej spomienke.
A keď pridá informáciu, že nebohého vydalo jazierko až po troch týždňoch, začíname chápať smutné súvislosti Mirkinej nezvestnosti.

Zradné vody

Daždivé dni, akými sme svedkami na juhu Slovenska počas tohto dosť netradičného januára, zmenia lúky vôkol jazierka na močariská. A keď sa k tomu pripojí aj zdvihnutá hladina blízko tečúcej rieky Moravy, krajina má už úplne inú tvár. Presviedčame sa o tom na vlastné oči v prvých dňoch pátrania po nezvestnej žene, keď sa do akcie zapojili desiatky policajtov a hasičov, ako aj potápačov.
Chlapi v neopréne sa celé metre brodia po kolená v plytkej vode. Odrazu sa jeden z nich ponorí až po plecia. „Vidíte, to sú tie zradné miesta,“ hovorí jeden z pátračov. „Lúky sú plné výmoľov, pod vodou ich nevidno a stačí jeden neopatrný krok... Navyše vodná hladina tu môže z hodiny na hodinu stúpnuť aj o meter.“ Na základe tohto vzniká aj jedna z možných verzií, čo sa mohlo stať Mirke osudným. „Venčila psov a voda stúpla. Možno, že jeden z nich, z tých, ktoré sú spolu s ňou doteraz nezvestné, skočil do vody a ona mu skočila na pomoc. Tak si vysvetľujeme tie nájdené veci. Vetrovku si vyzliekla, aby si mohla prehodiť na seba suché, no už nestihla. Pohltila ju nečakaná hlbina.“ Samozrejme, je to zatiaľ len nepotvrdená teória. A ani hodiny a dni neúnavnej práce profesionálov, ktorým prišli na pomoc aj špeciálne vycvičené psy, ju zatiaľ nepotvrdili. Po troch dňoch pre nepriazeň počasia a vysokú vodnú hladinu pátranie prerušili. „Je možné, že výsledkom bude už len vyplavené telo,“ hovorí smutne jeden z policajtov a odchádza preč spolu so svojimi kolegami.
Priatelia sa nevzdávajú
Na inkriminované miesto zamierime aj na štvrtý deň. A hoci sme tu už nenašli ani policajtov, ani hasičov, neboli sme sami. Pár minút po našom príchode sem zamierilo auto s člnom vybaveným sonarom. „S Mirkou sme spolužiaci zo základnej školy,“ prezradí jeden z nich, Roman. „Dozvedeli sme sa cez sociálne siete, čo sa stalo a jednoducho nám to nedá. Podľa nás je v tomto prípade príliš veľa otáznikov, na ktoré nevieme nájsť odpovede.“
Zamýšľajú sa nad tým, prečo šla venčiť na také odľahlé miesto až po zotmení. Prečo sa jej auto našlo niekoľko kilometrov odtiaľ, keď tu mohla pokojne zaparkovať a ako je možné, že žena, ktorá síce v minulosti prekonala onkologické ochorenie, ale bola v dobrej kondícii, pestovanej celoživotným športovaním a navyše výborná plavkyňa, mohla skončiť pod hladinou. „Viem, že studená voda je nebezpečná, ale viem o čom hovorím,“ vysvetľuje Roman. „Sám mám podobnú skúsenosť. Pred rokom v januári som bol na rybačke, na Dunaji. Čln sa prevrhol a síce som mal čo robiť, aby som napriek ľadovým vlnám a silným prúdom doplával do bezpečia, ale podarilo sa to.“ Tiež majú pocit, že profesionálni pátrači sa vzdali príliš rýchlo, už po pár dňoch, “no ale asi majú svoje pravidlá a predpisy, ktorými sa musia riadiť,“ dodáva. A hoci ani po dlhých hodinách brázdenia po okolí nenašli po nezvestnej Mirke žiadnu stopu, rozhodli sa, že to skúsia opäť. Chápeme. Priateľské putá a kamarátska súdržnosť dokážu niekedy viac ako celá čata citovo nezainteresovaných profesionálov.

Mirkin svet

Aká vlastne je (slovíčko bola sa naozaj v tejto chvíli zdráhame napísať), táto štyridsaťpäťročná žena? Odpoveď na túto otázku je mimoriadne dôležitým kamienkom v mozaike na rozlúštenie jej záhadného zmiznutia.
Hoci nemala deti a nikdy nebola vydatá, rozhodne nebola samotárska, opustená čudáčka. „Osem rokov žila vo veľmi harmonickom vzťahu s priateľom, s ktorým si túžila založiť rodinu, ale príroda im to akosi nedovolila,“ približuje nám jej život Miloslava Šavelová, riaditeľka Zoologickej záhrady v Bratislave, kde sa Mirka zamestnala. Poznajú sa už celé roky. „Začala u nás pracovať ešte ako gymnazistka, dobrovoľníčka a už vtedy nám bolo jasné, že je to človek s mimoriadne vrúcnym vzťahom k zvieratám.“ Mirka to aj dokázala. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu UK, neskôr získala diplom aj na Liverpoolskej univerzite, z odboru správania zvierat. Do tajov zvieracej „duše“ prenikla aj počas pobytu v Namíbii, USA či vo Švajčiarsku, aby napokon všetky svoje skúsenosti a poznatky preniesla do bratislavskej zoo. „Napríklad naučila ošetrovateľov opíc dávať im oriešky do rozvinutej šišky, alebo veľkým mačkovitým šelmám servírovať surové mäso v krabici, vymodelovanej do jednoduchého tvaru pripomínajúceho antilopu.“ A hoci to na pohľad vyzerá ako jednoduchá detská zábava, tieto nápady majú veľkú vypovedaciu hodnotu o jej vzťahu k zvieratám. „Nevnímala ich len ako tvory, ktoré stačí nakŕmiť a vyčistiť im klietku. Vnímala ich ako plnohodnotné živé bytosti a bolo pre ňu nesmierne dôležité, aby sa dobre cítili, boli v psychickej pohode, netrpeli žiadnym stresom, aby sa nenudili.“
No nechýbala jej ani empatia voči priateľom a kolegom. „Pomohla, komu mohla,“ spomína Milka. „Napríklad je spoluvlastníčkou domu v Anglicku. Ktokoľvek z jej kolegov, alebo známych tam cestoval, automaticky mu ponúkla ubytovanie a nikdy za to nič nechcela. Taktiež myslela aj na tých, ku ktorým sa osud zachoval dosť macošsky. Vyvinula program pre slabozraké a nevidiace deti a pomocou špeciálnych metód ich učila hmatom spoznávať a milovať zvieratká.“
Pomaly sa v rozhovore približujeme aj k tým nešťastným minútam trojkráľového piatku.
„Viete, myslím si, že to, čo sa stalo, je dôsledkom jej odvahy a nekonečne obetavej lásky k psom. Rozumiem tomu, prečo sa vybrala práve na také opustené miesto. Milovala samotu, nabíjala ju energiou. Pravdepodobne sa už chcela pobrať k autu, keď odrazu stúpla voda a zostala odrezaná na tom ostrovčeku, kde sa našli jej veci. Neprepadala panike, bola človek činu, a tak, keď videla, že sa nevyhne brodeniu vo vode, vyzliekla si páperovú bundu, aby ju nasiaknutá vodou nezaťažovala a chcela pomôcť svojim štvornohým zverencom do bezpečia. A práve to sa jej možno stalo osudné...“
V čase našej uzávierky uplynul od nahlásenia Mirkinej nezvestnosti týždeň. Vody v Devínskom jazere ešte nevydali tajomstvo toho, čo sa tu udialo. Na konečnú odpoveď si budeme musieť ešte počkať.

- - Inzercia - -