Dnes je štvrtok, 24.máj 2018, meniny má: Ela
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Nešťastné manželky boľševického netvora

január 25, 2018 - 11:48
„Ona bola jediná, ktorej patrilo moje srdce. Teraz je mŕtva a do hrobu si vzala všetko, čo bolo vo mne dobré. V mojej duši je pusto, tak nevýslovne prázdno..

S týmito slovami bezútešného žiaľu pochoval v roku 1906 Josif Vissarionovič Stalin svoju prvú manželku Jekaterinu Svanidze, ktorá bola jeho jedinou celoživotnou láskou. Zomrela na tuberkulózu, krátko po pôrode ich syna Jakova, na ktorého otec po smrti matky tak zanevrel, že ho chcel dať do sirotinca. Zachránilo ho len to, že sa ho ujal brat nebohej Alexej spolu s manželkou. Stalin sa im „odvďačil“ tak, že ich nechal neskôr popraviť, švagra Ivana vyhostil na Sibír a švagrinú Máriu zavrel do väzenia, kde za záhadných okolností umrela. No ani k synovi si nikdy cestu nenašiel. Keď Jakov počas druhej svetovej vojny padol do nemeckého zajatia, nechal ho tam umrieť a jeho manželku Júliu zastreliť.
„Musel som sa zbaviť všetkého, čo mi pripomínalo moju milovanú Keke,“ tak vo chvíľach nehy oslovoval Jekaterinu. „Až teraz som sa zbavil bolesti, ktorá ma po jej odchode prenasledovala.“
Kto vlastne bola tá žena, ktorá podľa všetkého zmenila tohto muža na netvora, ktorý mal na svedomí milióny životov svojich spoluobčanov nešťastnej éry Sovietskeho zväzu?
Oddaná a milujúca Jekaterina
Narodila sa v roku 1881 v chudobnej rodine neďaleko Tbilisi. Ju a jej súrodencov vychovávala babička, keďže rodičia im veľmi skoro umreli. Tá zariadila u miestneho popa, aby naučil jej vnučku, ktorá nikdy nechodila do školy, čítať a písať. Jej život by sa pravdepodobne uberal jednotvárnou cestou prostej chudobnej ženy, nebyť toho, že v deň jej osemnástych narodenín ich rodinný priateľ Kamenev priviedol k nim dovtedy neznámeho mladého muža, ktorý neskôr vojde do dejín sveta ako Stalin. Dievčina sa do tohto nevysokého, len 162 centimetrov merajúceho mladíka, s tvárou poznačenou kiahňami okamžite zamilovala. Bola ochotná podstúpiť akékoľvek riziko, len aby mohla kráčať s ním jeho nebezpečnou cestou revolucionára. Podarilo sa jej nájsť kľúč k jeho srdcu a v roku 1904 stála s ním pred oltárom v kostole Gori, kde ich oddal pop Kurdiani, jeho bývalý spolužiak z kňazského seminára. Túto epizódu sa Stalin neskôr veľmi snažil vymazať zo svojho životopisu a popieral, že by kedykoľvek mal čokoľvek spoločné s cirkvou.
Jekaterinu, ktorú nežne oslovoval Keke, skutočne miloval. Vyhovovala mu jej pokorná povaha znásobená tradičnou gruzínskou výchovou. Ona ho obdivovala, milovala a celý svoj život zasvätila len jeho potrebám. Starala sa o jeho pohodlie, nikdy jej ani na chvíľu nenapadlo, aby o ňom zapochybovala, či mu nedajbože niečo vyčítala. Stalin bol skrátka jej pánom a ona bola zamilovaná a šťastná.
Po svadbe sa novomanželia odsťahovali do Baku, kde sa Stalin naplno zapojil do prípravy revolúcie a ona živila rodinu ako krajčírka. Tu, v roku 1905, porodila aj ich syna Jakova a o pár mesiacov po pôrode umrela. Stalin nestál pri jej smrteľnej posteli. Bol práve na návšteve u Lenina. Kekina smrť ho však trvalo zasiahla. Spolu s ňou umrelo aj všetko ľudské v ňom.

Odvážna a statočná Nadežda

Uplynulo jedenásť rokov od smrti jeho prvej manželky, keď mu do cesty vstúpila ďalšia osudová žena. Len pätnásťročná študentka súkromného gymnázia, krásna, ambiciózna a nadovšetko emancipovaná Nadežda Sergejevna Allilujevová. Viac rozdielne nemohli tieto ženy ani byť.
Nadežda bola skutočne dieťaťom svojej doby. Vyrastala v rodine, kde vládla prorevolučná atmosféra a tradičný patriarchát bol považovaný za prežitok. Veď jej matka opustila jej otca, nechala mu deti a odišla za hlasom svojho srdca. Stalinovi sa táto „Lolitka“ nesmierne zapáčila a aj jej o viac ako dvadsať rokov starší, revolúciou ošľahaný muž, o ktorom počúvala ódy už od detstva, nesmierne imponoval. Nadšená komunistka opustila školské lavice a stala sa jeho sekretárkou. Je priam príznačné, že sa stala jeho milenkou deň potom, ako boľševici krvavým prevratom prevzali moc. Takto mladá, len pätnásťročná dievčina privítala komunistickú éru.
O dva roky nato, v roku 1919, sa vzali. Traduje sa, že svadobné menu pripravil sám Stalin. To však bol posledný záchvev skromnosti v ich živote. Spolužitie týchto dvoch oddaných komunistov pripomínalo pokrytecké meštianske manželstvo príslušníkov vyššej strednej triedy. Po narodení syna Vasilija a dcéry Svetlany sa presťahovali do veľkého prepychového bytu v Kremli, ktorý bol zariadený luxusným nábytkom zo Zimného paláca. V salóne trónilo vzácne klavírne krídlo, keďže Nadežda bola aj výbornou klaviristkou. Okrem vlastných detí sa láskyplne starala aj o jeho syna z prvého manželstva Jakova a zlé jazyky tvrdili, že až príliš „láskyplne“. No napriek všetkému pohodliu, ktoré jej Stalin zabezpečil, sa v role domácej panej začala čoskoro priam neznesiteľne nudiť a nezniesla myšlienku, že by sa nemohla podieľať na vzniku nového štátu a mala by stáť len tak bokom. Aj tieto jej ambície spôsobili, že ich manželstvo sa stalo doslova frontovou líniou. Stalin ponižoval svoju ženu tým najhrubším spôsobom. Pravidelne sa stávalo, že si opitý priviedol domov prostitútku a nútil manželku, aby sa prizerala, alebo dokonca mala s nimi sex. Doslova si zúfala. Po rokoch to už nevydržala a v roku 1926 sa od neho aj s deťmi odsťahovala. Stalin nechcel riskovať svoju povesť rozvodom a pod rôznymi vyhrážkami ju prinútil, aby sa vrátila. Vyhovela mu, pod podmienkou, že jej dovolí študovať na priemyselnej akadémii. Chcela sa stať inžinierkou. Najskôr odmietal, no potom súhlasil. Na akademickej pôde sa z Nadeždy, manželky sovietskeho diktátora, stala jeho zanietená odporkyňa.

Zradkyňa režimu

Medzi študentmi bola veľmi obľúbená a otvorili sa jej tam oči. Videla surovosť a krutosť nového režimu v pravom svetle, nie tak, ako jej to dovtedy dovoľoval výhľad zo zlatej kremeľskej klietky. Vyčítala manželovi neznesiteľné podmienky, v ktorých museli žiť obyčajní ľudia červeného impéria. Ten však namiesto toho, aby sa zamyslel, koľko pravdy je v jej slovách, nechal si zistiť mená študentov, s ktorými sa priatelila, a nechal ich vyhostiť na Sibír, prípadne ich nechal zmiznúť bez stopy. Bola zdesená. Keď sa navyše dozvedela o masových popravách a hladomore, otvorene sa postavila proti nemu, čo on považoval za zradu. Začal sa jej mstiť tým, že ju vyhlásil za psychicky labilnú. Bol to však už koniec ich manželstva.
Možno je čosi symbolické na dátumoch začiatku a konca ich vzťahu. Vznikol v deň VOSR a skončil sa jej tragickou smrťou, presne na pätnáste výročie revolúcie. V ten deň sa spolu zúčastnili slávnostného koncertu a na recepcii sa veľmi pohádali. Posledné slová, ktoré vyriekla Nadežda, smerovali k Stalinovi: „Týraš vlastného syna, týraš svoju ženu, týraš celý ruský národ...“ Po týchto slovách opustila vydesenú spoločnosť a už ju viac nikto živú nevidel. Verzií jej smrti je niekoľko. Jedna hovorí, že ju Stalin otrávil, iná, že zastrelil. No hovorilo sa aj o jej samovražde, čo bolo však najmenej pravdepodobné.
Oficiálna správa, ktorú rozšírila štátna propaganda, hovorila, že umrela na akútny zápal slepého čreva. Vystrojili jej štátny pohreb. Podľa zachovanej výpovede očitého svedka Stalin stál mlčky pred rakvou, potom ju od seba s nenávisťou v tvári odsotil. Nato sa obrátil a bez slova odišiel...
Všetci Nadeždini príbuzní, jej súrodenci a ich životní partneri skončili na Stalinov príkaz v gulagu.

Utajovaná Róza

V tú noc, keď Nadežda tak záhadne zomrela, skrížila Stalinovi cestu jeho posledná, tretia manželka. Na recepcii mu bola predstavená vysoká, štíhla, elegantná dvadsaťsedemročná Róza Mojšejevna Kaganovičová, sestra Lazara Kaganovičova, Stalinovho dôverníka. Očarila ho nielen svojimi gaštanovohnedými kaderami a hlbokými zelenými očami, ale aj inteligenciou a šarmom. Rózu nesmierne lákalo stať sa prvou dámou Sovietskeho zväzu a preto s radosťou povedala v roku 1933 Stalinovi svoje osudné áno. Chcela byť vzornou manželkou. Vzdala sa svojej kariéry, vlastného života a starala sa len a len o jeho blaho, tak ako kedysi dávno nebohá Jekaterina. Vedela, čo sa v zemi deje, no na rozdiel od Nadeždy ho nikdy nekritizovala, vždy mala pre neho len slová plné obdivu a úcty. No jeho srdce zostalo z kameňa. O dva roky ho Róza prestala baviť. Začal sa za ňu hanbiť, pretože bola židovka. V roku 1935 sa s ňou nechal rozviesť a Róza zmizla bez stopy...
Obete netvorovej vášne
A hoci sa Stalin už nikdy neoženil, na ženy nezanevrel. No jeho láska bola ako šrapnel. Lepšie, keď nezasiahla. To však úbohé obete nevedeli.
K jeho známym milenkám patrila aj Anja Markovna Černinková. Krásna, vždy dobre oblečená modrooká blondínka mu porodila dcéru, ktorej sa na Stalinov príkaz musela vzdať po narodení a dieťa putovalo do detského domova. Stalin sa čoskoro nabažil aj matky. Anja odišla, nevedno kam, a už nikto o nej nikdy nepočul...
Akoby pod zem sa prepadla aj Marfa Kanidze, mladá dievčina, ktorá vraj v čase ich vzťahu nemala ani pätnásť. Možno mu niečím pripomínala Nadeždu. A rovnaký osud stihol aj poslednú známu srdcovú dámu tyrana Lidu Michajlovnu Vavrinovú. Taktiež odišla, nevedno kam, vie sa len, že odtiaľ už niet návratu...

- - Inzercia - -