Dnes je štvrtok, 24.máj 2018, meniny má: Ela
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Satanova nevesta - Eva Hitlerová-Braunová

január 25, 2018 - 12:06
Umrela dobrovoľne, len čo dosiahla svoj cieľ – stať sa pani Hitlerovou. Vedela, že jej svet končí. Dúfala, že si ju budú pamätať ako femme fatale, ktorá nasledovala svoju lásku až za hrob. Omyl. Bola len zbabelou slaboškou, ľahostajnou voči životom iných, nevážiac si ani ten svoj.

Najúbohejšia zo všetkých úbohých manželiek. Žena bez vôle, názoru, lásky. Závislá od svojho pôžitkárstva až do takej miery, že zasvätila svoj
život psychopatickému vrahovi, pre ktorého znamenala menej, než jeho obľúbený pes Blondi, sučka nemeckého ovčiaka. S tou aspoň pózoval pred
fotografmi a ukazoval sa s ňou na verejnosti, čo sa o Eve nedá povedať...

Narodila sa v Mníchove v roku 1912 v rodine učiteľa ako druhá z jeho troch dcér. Jej otec, Friedrich Braun, určite nepatril k nadšeným
prívržencom nacizmu a Hitlerom skôr pohŕdal. A tento názor nezmenil.
Svoje dcéry vychovával prísne, dbal na to, aby dostali primerané vzdelanie, ale zároveň ich viedol ku skromnosti. Evu poslal do kláštornej školy
v Mníchove, dúfajúc, že tu sa naučí všetkému, čo má ovládať žena stredostavovskej spoločenskej vrstvy. Ona však mala iné plány. Snívala o tom, že
sa stane herečkou...

Osudové stretnutie

Bola mladá, pekná a hlavne naivná. Keď neuspela na skúškach vo filmových ateliéroch, síce trochu zosmutnela, no čoskoro si vo svojej blonďavej
hlávke uvedomila, že sú aj iné pekné povolania, kde by sa mohol človek zviditeľniť aj bez hereckého talentu.
Sladká sedemnástka prijala miesto asistentky vo fotoateliéri Heinricha Hoffmanna, oficiálneho fotografa NSDAP. Verila, že je to len dočasné,
akýsi odrazový mostík, ktorý ju predsa len dostane do sveta filmu.
V roku 1929, v čase veľkej hospodárskej krízy, však vstúpil do ateliéru muž, ktorý sa stal jej osudom. Adolf Hitler ešte ani zďaleka nebol na
piedestáli moci, ale už stúpal na vrchol. Bola to práve veľká hospodárska kríza, ktorá z tohto lúzra stvorila netvora preklínaného celým svetom.
Eva ho už pri prvom stretnutí očarila. Modrooká blondína bola priam stelesnením árijského ideálu krásy a svojou mladosťou mu pripomínala aj jeho
neter Geli Raubalovú, s ktorou prežíval dosť komplikovaný milenecký vzťah. On jej tiež nebol ľahostajný. Starší muž, ktorý si svojou charizmou
už v tom čase podmaňoval davy, bol pre ňu akýmsi prísľubom života na výslní, po ktorom tak veľmi túžila. Vôbec si neuvedomovala, že práve upísala
dušu diablovi. Možno, keby bola citlivejšia a vnímavejšia voči iným, nebola by prehliadla prvé signály, ktoré predznačili tento vzťah. Eva do
Hitlerovho života vstupovala cez mŕtvolu nešťastnej Geli. Tú v roku 1931 našli zastrelenú v Hitlerovom byte. Je dosť pravdepodobné, že za týmto
zúfalým činom mladej, len dvadsaťtriročnej dievčiny treba hľadať aj správy o úspešnejšej sokyni, ktorá zaujala miesto po boku jej milenca.
Skutočné dôvody tejto tragédie sú dodnes zahalené tajomstvom, isté je len to, že Gelina smrť otvorila Eve dvere do pekla...

Zlatá klietka

V roku 1936 opustila svoj mníchovský byt a nasťahovala sa do vodcovho sídla Berghof. Tu žila ukrytá pred verejnosťou. Hitler sa s ňou neukazoval,
obával sa straty popularity medzi ženami. A zatiaľ čo o Eve takmer nikto nič nevedel, médiá informovali o kráskach z veľkého sveta, ktoré očarili
vodcu. Dlho sa špekulovalo o povahe jeho vzťahu s legendárnou režisérkou Leni Riefenstahlovou, autorkou dokumentu Triumf vôle, oslavujúcou
nemecký nacizmus, či o dánskej novinárke Inge Arvad. Evu to samozrejme zraňovalo. Jej frustrácia vyústila do ťažkých depresívnych stavov, ktoré
riešila dvoma demonštratívnymi pokusmi o samovraždu. Hitlera to vydesilo. No viac ako o Evu mu išlo o svoju vlastnú povesť. Nezabudol na
nepríjemný škandál, ktorému čelil pred rokmi v dôsledku samovraždy Geli. Vedel, že médiá by ho za to rozniesli a on si to v čase, keď bola jeho
popularita na vrchole a práve sa ju chystal zneužiť na zavlečenie Nemecka do zničujúcej vojny, rozhodne nemohol dovoliť spochybniť svoj kredit
neomylného stvoriteľa Tretej ríše.
Evu teda uchlácholil. Zaplavil ju luxusom a služobníctvo na Berghofe ju rešpektovalo ako neoficiálnu domácu pani. No na jej statuse sa nič
nezmenilo. V spoločnosti Hitlera sa mohla pohybovať len počas návštev príbuzných, prípadne najbližších priateľov, no keď vodca hostil oficiálnu
návštevu, musela sa stiahnuť do ústrania, alebo sa presťahovať do vedľajšieho domu Martina Bormanna.
Veľmi rada fotografovala a nakrúcala krátke dokumenty. Raz potajme zachytila Hitlera v spoločnosti zahraničných diplomatov. Na zadnú stranu
fotografie napísala vetu: „Fotila tá, ktorá musela byť neviditeľná.“
Prepych a samota pretvorili túto kedysi usmievavú dievčinu na sebeckého a ľahostajného tvora, ktorý k bezcitnosti určite nemal ďaleko.

Hluchá, slepá a nemá

Svet medzitým vkročil do vojny, ktorú rozpútal jej milenec, no krutosť a utrpenie miliónov nevinných sa Berghofu ničím nedotkli. Z tohto obdobia
sa zachovalo množstvo fotografií, ktoré zachycujú bezstarostnú Evu užívajúcu si všetky radosti života. O tom, čo sa deje za bránami jej sídla, už
nechcela nič vedieť. Jej sesternica Gertraud Weiskerová prelomila mlčanie až v roku 2000 a napísala autobiografický román Evas Cousine (Evina
sesternica), v ktorom okrem iného spomína na svoje návštevy na Berghofe. „Nikdy nepočúvala rádio. Keď som sa jej spýtala, či by som si ho nemohla
zapnúť, len ľahostajne mávla rukou a pozrela na mňa s akýmsi opovrhnutím.“
Mimoriadne sa starala o svoj vzhľad. Cvičila, prvotriednu kozmetiku, kožuchy a nákladné toalety si nechávala posielať z Paríža. Spolu s matkou a
mladšou sestrou Gretl absolvovala luxusné dovolenky, najradšej v Taliansku, ale podnikla cesty aj do iných atraktívnych destinácií. S otcom a so
staršou sestrou Ilsou už taký dobrý vzťah nemala. Otec sa nikdy netajil tým, že s dcériným vzťahom nesúhlasí a Ilse, zamilovanú do židovského
advokáta, Eva otvorene varovala. „Ak nezmeníš svoj názor, budeš musieť niesť zodpovednosť. Ver, že ja ťa z koncentračného tábora ťahať nebudem.“
Toto jej vyjadrenie znamená, že o táboroch smrti vedela a aj o krutom zaobchádzaní s odvlečenými obeťami.
V tejto súvislosti jej filmové zábery, ktoré v tom čase vznikali, nemožno označiť inak ako za cynické. Eva na nich zachytáva Hitlera, ako šantí s
deťmi svojich priateľov, sedia mu na kolenách a on sa na ne láskavo usmieva. Točila ich na Berghofe v tom istom čase, ako iné deti odvážali po
tisícoch v dobytčích vagónoch na neľudskú smrť do koncentrákov a iné vraždili na obsadených územiach. Nikdy nevyjadrila ani náznak ľútosti či
snáď nesúhlasu. Bolo jej to jedno.
Nepomohla ani svojej mladšej sestre Gretl, ktorá ju celý čas obdivovala a zbožňovala. Tá sa v roku 1944 vydala za dôstojníka Hermanna Fegeleina.
Ten sa v apríli nasledujúceho roku pokúsil o útek, vidiac, že vojna je už beznádejne prehratá. Führer ho za dezertérstvo nechal popraviť
zastrelením. Gretl, bola vo vysokom stupni tehotenstva. Eva svoju nečinnosť zdôvodnila tým, že jej sestru podvádzal a jej samotnej ukradol
šperky. Ťažko povedať, načo by jej už v tom čase boli. Jej svet sa zmietal v posledných kŕčoch strašnej agónie a ona ho nemienila prežiť ani o
minútu.
Opustila bezpečný Berghof a odišla za Hitlerom do Berlína. Posledný aprílový deň uzavreli manželstvo a na druhý deň, keď už Berlínom pochodovali
vojská Červenej armády, sa vydali na svadobnú cestu do večnosti. Víťazné vojská našli už len obhorené mŕtvoly.

Paradoxy života

Už dlhšie sa hovorí o tom, že Adolf Hitler mal židovské korene. Je však veľmi pravdepodobné, že ich mala aj Eva. Z jej sídla sa na konci vojny
podarilo americkým vojakom ukoristiť kozmetickú krabičku s hrebeňom, na ktorom boli jej vlasy. Tím expertov, ktorý sa zaoberá analýzou DNA
slávnych osobností, získal pred pár rokmi tento materiál a zistili, že zložky genómu z jej vlasov sa zhodujú so židovskými koreňmi. Dôkaz by to
mal byť takmer stopercentný, ale nedajú sa vylúčiť nepresnosti.
Možno, že raz budúcnosť prehovorí a prinesie šokujúce fakty, hovoriace o tom, že tam, na nádvorí bunkra skončili v plameňoch mŕtvoly dvoch židov,
ktorí sa dopustili najohavnejšieho zločinu na svojom vlastnom národe. Jeden svojou krutou, psychopatickou nenávisťou, druhá zas pasívnou
ľahostajnosťou. Bol by to veľký paradox dejín, ktorý by však určite v ničom nezmenšil vinu tých, ktorí im pri tom tak ochotne pomáhali a ani
utrpenie tých, ktorí sa stali ich obeťami.

- - Inzercia - -