Dnes je nedeľa, 27.máj 2018, meniny má: Iveta
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Kazaň: Mesto dvoch svetov

január 25, 2018 - 13:14
Z večernej hmly, zahaľujúcej krajinu do plášťa neviditeľnosti, sa pred nami odrazu vynorí žiarivá kupola byzantského chrámu a štíhla silueta minaretu mešity. Vyjadrujú podstatu mesta, ktorého dejiny písali krvavé strety kresťanstva a islamu, dnes vytvárajúcich jedinečný harmonický celok.

Toto posolstvo vzájomne sa obohacujúceho spolunažívania nie je ukryté len v architektúre. Tatarské obyvateľstvo, hlásiace sa k moslimskému náboženstvu, a pravoslávni Rusi tu žijú vedľa seba v symbióze dvoch odlišných kultúr, ktoré sa dokonale dopĺňajú. Nám, návštevníkom zo strednej Európy, zmietanej častými konfliktami radikálnych vyznávačov Koránu namierených proti obyvateľom starého kontinentu, chvíľu trvá, kým uveríme, že táto takmer idyla nie je len propagandistickým ťahom určeným pre turistov, ale samozrejmosťou. Prichádzame k názoru, že je to výsledok stáročného spolužitia, ktoré počas kľukatej cesty zložitých dejín obrúsilo hrany, a tešíme sa, že sa nám v nasledujúcich dňoch podarí do nich trochu nahliadnuť.

Moderné veľkomesto

Prebudíme sa s očakávaním historickej epopeje, no slnečné lúče nám ponúknu pohľad na mesto z inej, nie menej zaujímavej stránky. Prechádzame sa po širokých bulvároch lemovaných obchodmi najluxusnejších svetových značiek a mierime k miestu, ktoré Kazaň preslávilo po celom svete. Je to športový štadión Rubín, z jednej strany obkolesený lesoparkom, z druhej ho obmýva rieka Volga. Predstavuje skutočný chrám všemožných športových disciplín a chápeme hrdosť v hlase našich sprievodcov, ktorí nás sprevádzajú jednotlivými halami a konferenčnými sálami. Neďaleko, taktiež na nábreží Volgy, sa nachádza aj jeden z najväčších akvaparkov v Ruskej federácii. Poniektorí novinárski kolegovia ho aj vyskúšajú a sú nadmieru spokojní.

No mesto Kazaň sa stalo pojmom aj v oblasti vzdelanosti. Je sídlom prestížnej univerzity a študoval tu aj jeden z najznámejších svetových spisovateľov Lev Nikolajevič Tolstoj. Práve tu vznikajú jeho diela Detstvo a Mládenectvo plné intímnych spovedí o jeho najtajnejších duševných mukách a najodvážnejších intímnych túžbach, podľa neho takých hriešnych, až ho priviedli k pokániu. Myšlienky na Tolstého nás neopúšťajú. Naopak, umocňujú sa, keď vchádzame do historickej pešej zóny lemovanej typickými ruskými stavbami z 18. a 19. storočia. Skúmavo hľadíme do okien s maľovanými okenicami, či sa v niektorom z nich náhodou nezjaví prízrak dávnej krásky, ktorá mu tak poblúznila dušu a srdce. V malebných uličkách, mĺkvych, ale rozhodne nie nemých svedkov dávnych udalostí, sa strácame v čase a vynárame sa na počiatku dejín tohto magického mesta.

Zlatá horda

Zem na sútoku Volgy a Kazanky bola skutočne krajinou „medu a mlieka“. Usadili sa tu povolžskí Bulhari, venujúci sa väčšinou poľnohospodárstvu, ale určite neboli izolovaní od Európy. Svedčí o tom česká minca z 11. storočia s motívom sv. Václava uchovávaná v Národnom múzeu. Ako sa sem dostala, nevedno, ale odpoveď by mohla byť skutočne zaujímavá. Do pokojného života starých Bulharov vtrhli Tatári z rozpínajúcej sa Mongolskej ríše a pripojili toto územie k megaštátu siahajúcemu od Európy po Sibír. Oblasť známa ako Zlatá horda sa stala prosperujúcou najmä kvôli významnej obchodnej ceste zo Škandinávie do Iránu, ktorá tadiaľto viedla. 

Bohatstvo a vyspelá kultúra územia neunikla pozornosti ruského cára Ivana Hrozného. Ten nemohol dopustiť, že má takého mocného suseda, a tak s mocným vojskom vtrhol na územie chanátu a pripojil ho k svojej ríši. Pritom zničil mešity a obyvateľov pokresťančil rovnako „dobrovoľne“, ako jeho mongolskí predchodcovia prinútili starých Bulharov, teda tých, ktorí prežili, prijať moslimské náboženstvo. Ivan síce zničil stavebné pamiatky orientu, no na oplátku tu vystaval ohromnú pevnosť, kazanský Kremeľ, ktorý sa v roku 2000 stal súčasťou historického dedičstva UNESCO. Z tohto obdobia sa zachovala dojemná povesť, viažuca sa k dodnes zachovanej tehlovej, 58 metrov vysokej veži, stojacej v objekte Kremľa. Hovorí o poslednej tatárskej kráľovnej Söyembike, nesmierne krásnej a vznešenej panej, ktorá tak očarila Ivana Hrozného, že ten sa, bohužiaľ, spôsobom sebe vlastným pokúšal získať jej priazeň. Jeho dvorenie ju tak vydesilo, že vyšla na samý vrch veže a prosila nebesia, aby ju priazne svojrázneho nápadníka ušetrili. Jej prianie sa splnilo. Keď sa už Ivanovi vojaci dotýkali lemu jej šiat, zmenila sa na holubicu a unikla. Či sa to stalo naozaj tak, nevieme. No veža tu stále stojí a povesť prežíva.

O dve storočia neskôr sa Kazaň dostala aj do hľadáčika cára Petra Veľkého. Ten, ako vieme, mal slabosť pre loďstvo a z Kazane si urobil významné lodiarske stredisko pre kaspickú flotilu.

No ani toto obdobie relatívnej prosperity sa nezaobišlo bez konfliktov. Odbojní Kozáci spolu s Tatármi, ktorí nezabudli na svoju slávnu minulosť, sa z času na čas vzbúrili a mesto takmer utopili v krvi počas mnohých povstaní. No to najväčšie sa uskutočnilo počas panovania Petrovej nasledovníčky Kataríny, tiež Veľkej. Do mesta vtrhla niekoľkotisícová armáda vzbúrenca Pugačeva, ktorá ho doslova zničila. Po jeho potlačení osvietená panovníčka obnovila jeho krásu a venovala mu rôzne privilégiá. Okrem iného legalizovala islam. Zlatý koč, na ktorom triumfálne vtiahla do mesta, sa dodnes skvie v múzeu a púta pozornosť návštevníkov.

Revolúcia

A zatiaľ, čo islam súperil s kresťanstvom, do mesta pomaly vchádzal duch októbrovej revolúcie, ktorá čoskoro zmetie obe vierovyznania. Kazaň, ktorá sa koncom 19. storočia stala významným priemyselným centrom, s veľkým počtom robotníkov sa silne radikalizovala. No posilňoval sa aj islam na úkor pravoslávia. Napriek nárastu počtu nových obyvateľov začala sa prebúdzať integrita tatárskeho národa. Začali vychádzať tatárske noviny, tlačil sa Korán, otvorilo sa etnické divadlo. Nástup boľševikov to akoby rešpektoval. Mesto sa stalo centrom Tatárskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, ale to bolo asi všetko. Mešity sa zatvorili a premenili na objekty rovnako ako pravoslávne chrámy.

Pád Leninovho impéria

Skutočnú veľkosť a veľkoleposť získala Kazaň až nástupom novej, postkomunistickej éry. Získala punc európskeho mesta s príchuťou orientálnej nádhery. Dokázala zúročiť všetko to dobré, aj zlé, čím prešla počas svojej dlhej, viac ako tisícročnej púte. 

Obnovené centrum očarí každého svojou poetikou, históriou a modernosťou vytvárajúcou jeden pozoruhodný celok. 

Tradície nesú v sebe predovšetkým tatárske prvky. Tie sú doslova všadeprítomné. Vo folklóre, v kultúre aj v kulinárskom umení. Nedá sa neochutnať miestnu špecialitu čak-čak. Tento dezert z jemného piškótového cesta a medu vám srdečne ponúknu všade, kam prídete. 

No renesanciu ducha Kazane vidno najmä v areáli jeho dominanty, pevnosti Kremľu. Na mieste mešity zničenej cárom Ivanom Hrozným tu v roku 2005 vyrástla najväčšia ruská mešita postavená v duchu tradičnej architektúry Osmanskej ríše. Na jej stavbu bola použitá žula a mramor z Uralu, interiéry sú vyzdobené kobercami z Iránu a krištáľovými lustrami z Českej republiky. Jej protiváhu tvorí Petropavlovská katedrála, pravoslávny cirkevný komplex. Obklopuje ich atmosféra pokojného súžitia dvoch kultúr, z ktorého by si mohli zobrať príklad aj iné národy. Tento magický trojuholník dopĺňa Chrám všetkých náboženstiev, ktorý len nedávno vyrástol na predmestí Kazane. Jeho interiér pripomína farebný rozprávkový svet, rozprávajúci príbeh človeka, jeho ponímanie Boha a o tom, ako sa všetky náboženstvá navzájom prelínajú a dopĺňajú. Konfrontačné momenty, ústiace do krviprelievania, nie sú výsledkom ich filozofií, ale len a len ľudskej neznášanlivosti a nenávisti. To je asi hlavné posolstvo tohto mesta, ktoré odovzdáva návštevníkom z celého sveta. Možno aj preto, že dokázali preklenúť rozdiely a nájsť k sebe cestu, patrí dnes Kazaň k najbohatším ruským regiónom a jej životná úroveň je asi štyrikrát vyššia než je priemer vo zvyšku Ruska.

Svijažsk

Nedá sa však odísť z Kazane a nenavštíviť polostrov Svijažsk, ležiaci asi hodinu cesty od mesta. Je to skutočne kúzelné miesto, ktoré si podmaní každého návštevníka už pri prvom dotknutí. Svojou históriou si tento pomerne malý kúsok zeme vyslúžil prezývku Dobyvateľ Kazane, keďže práve on sa stal vstupnou bránou Ivana Hrozného do mesta. Počas našej návštevy mrzne a pevnosť, ktorú postavil tento cár za neuveriteľné štyri týždne, má pod snehovou prikrývkou priam rozprávkový ráz. Vchádzame do jedného z mnohých pravoslávnych chrámov, teda do toho, čo z neho ešte zostalo. Napriek tomu, že v minulom režime slúžil ako sýpka a dnes sa rekonštruuje, fresky, pochádzajúce zo 16 storočia, zostali takmer zázrakom nedotknuté. Miesto má v sebe čosi také fascinujúce, nevypovedateľné, že sa vám v hlave rozoznejú samé od seba tóny Gregoriánskeho chorálu.

No popri tejto priam sviatosti si odnášate z polostrova aj kus krutosti. Zosobňujú ho budovy, ktoré v minulom režime slúžili ako psychiatrické „liečebne“ pre politicky nepohodlných, ktorých bolo treba umlčať. Táto prazvláštna zmes dobra a zla nebeskej a svetskej moci vytvára zvláštne, rozumom takmer neuchopiteľné čaro. Neviete ho vysvetliť, ani zdôvodniť. Musíte sa uspokojiť s prostým konštatovaním – asi takto chutí Rusko.

Kazaň, hlavné mesto Tatarstanu, má takmer 1,2 milióna obyvateľov a je ôsmou najväčšou metropolou Ruskej federácie. Od Moskvy je vzdialená približne 700 km. Tatarstan si pri vstupe do Ruskej federácie vybojoval právo voliť vlastnú hlavu štátu, prezidenta, ktorým je v súčasnosti Rustam Minnichanov. Krajina patrí k najbohatším republikám Ruskej federácie a jej prosperita je založená na kľúčových priemyselných odvetviach, akými sú petrochemický, strojárenský, automobilový a letecký priemysel.

- - Inzercia - -