Dnes je streda, 14.november 2018, meniny má: Irma
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Halina Pawlowská - Vždy je niekto, kto ma má rád

január 28, 2018 - 08:25
Rozprávať sa so spisovateľkou HALINOU PAWLOWSKOU je mimoriadne príjemný zážitok. Chvíľu sa cítite ako divák vo one woman show, do ktorej občas môžete zasiahnuť otázkou.

Inak sa len smejete a vychutnávate si koncentrovanú pravdu a skúsenosti z úst ženy, ktorá vždy veľmi dobre vie, čo hovorí a povie to priamo.
Stretli sme sa pred slovenskou premiérou filmu Zúfalé ženy robia zúfalé veci a vy ste autorkou jeho scenára.

collage.jpg

Halina Pawlowská - Vždy je niekto, kto ma má rád
Halina Pawlowská - Vždy je niekto, kto ma má rád
Foto: 
profimedia

Pani Halina, kedy ste vy naposledy urobili niečo zúfalé?
Aby som pravdu povedala, tak dnes, občas sa mi nejaké to zúfalstvo pod nohy pripletie. Prišla som do Bratislavy, ubytovala som sa v hoteli a hovorím si, tak a teraz mám krásne dve hodiny na to, aby som sa stihla pripraviť na premiéru. Už si len vezmem kufor so šatami, kozmetikou a šminkami... a kde ja mám ten kufor? Áno, mám ho pri posteli v istom hoteli vo Viedni. Takže sa dostavilo ono spomínané zúfalstvo a ja som mala zrazu „len“ dve hodiny na to, aby som si zohnala náhradné šminky, povedala som si, no dobre, tak nebudem mať lodičky, vezmem si tenisky a budem sa tváriť, že to tak má byť... Ale absolútne som to nezvládala (smiech). Hovorila som si, bože, toto sa môže stať len mne, ale potom mi svitlo, že toto sa deje bežne skoro každej žene, akurát každá tieto situácie zvláda inak. Niektorá s väčšou gráciou, iná s väčšími nervami.

Ale nebuďme zbytočne upäté, iste aj muži urobia pár zúfalých činov za svoj život, nie?
Iste, o tom niet pochýb, ale v tejto súvislosti sa bavíme najmä o malých ženských tragédiách, ako keď vás zle ostrihá kaderníčka či stratíte obľúbený rúž. To tiež prežíva veľa žien a ak to neprežívajú, tak je to istým spôsobom škoda.

Je zvláštne, čo všetko môže človek považovať za zúfalstvo.
Áno, v tomto filme ide vyslovene o taľafatky, ide o nadsádzku, ktorá hovorí o tom, ako ženy prežívajú strach zo samoty, obavy z toho, že sa nezapáčia mužom, alebo keď sa trápia z lásky, no reálne im nehrozí, že ostanú samy s piatimi hladnými deťmi. To je vrtošivé zúfalstvo. Iná kategória zúfalstva je, keď vám niekto umiera alebo trpíte vážnou chorobou. Avšak paradoxne, vtedy si to zúfalstvo ani neuvedomujete a nepomenúvate ho.

Nielen spomínaný film, ale aj vaše knihy sú v drvivej väčšine o ženách, máte pocit, že v nich ženské stereotypy skôr ohovárate alebo ich povyšujete na piedestál?
Myslím, že aj tento film je o ženách, ktoré si zo seba dokážu urobiť srandu. Považujem to za veľmi dôležitú vec, pretože mám pocit, že dnes sa nás, ženách, táto vlastnosť akosi vytráca.

Naozaj máte ten pocit?
Áno. Len sa pozrite na novú generáciu žien, ktorá prichádza. Myslia si, že musia byť perfektné v každej chvíli, v každom ohľade a okamihu svojho života. Nechcú nikdy nič priznať. Keď sa im potia ruky alebo zlomí podpätok, tvária sa, že sa to nestalo, pretože majú strach. Myslia si, že keby to priznali, asi by ich neprijali na to úžasné nové miesto manažérky... To je chyba. Človek by sa mal v každej dobe a chvíli smiať, pomôže mu to aj v krízových situáciách.

Asi je bežné, že autor do každej knihy dá kus seba, vy ich na konte máte tridsať. Máte ešte nejaké tajomstvo alebo zostalo vôbec ešte niečo nevypovedané?
No, tak ja rozhodne v knihách neprezrádzam tajomstvá. Som len autorka, ktorá do kníh dáva autentické pocity. Dokonca si myslím, že mám na túto autenticitu vycvičený aj nos a vycítim, kedy to s ňou autor vo svojej knihe nemyslí úprimne. Fabuluje príbeh a kostrbato do neho nasadí postavy... To nie je môj štýl a učím to tak aj študentov na scenáristike. Hovorím im – je veľmi ťažké vytvoriť niečo nové. Aj preto sa často robia remaky príbehov. Môžeme vymyslieť akurát nový pohľad na danú situáciu, pohľad na život, uhol, ktorým príbeh rozpovieme. Tam je nádej, že objavíme niečo nové.

Keď čítate texty vašich študentov, dokážu vás úprimne nadchnúť?
Nie, pri mojich študentoch ma ešte nenadchlo nič (smiech). A to hovorím úplne úprimne a hovorím to úprimne aj im. Napriek tomu však viem vycítiť, kto a čo má potenciál, sú šikovní. Niekedy im poradím to len prepísať inak a tak isto im viem povedať, s čím ani nemá cenu sa zaoberať.

Dobre, a potom ostrieľaná profesorka scenáristiky napíše scenár filmu, ktorý jej režisér Filip Renč päťkrát vráti.
To vám povedal on? Päťkrát to nebolo, len trikrát (smiech). Bolo to hrozné! Tiež som si hovorila, že je úplne blbý, veď si ho vybral v úplne prvej verzii a povedal, že je to výborné. Ale keď to vzal vážne, že to ide nakrúcať, začal mať výhrady. Povedala som si, dobre, je to jasné, že musí mať výhrady k prvej verzii, dohodli sme sa na druhej verzii, ja som ju napísala a Filip mal ešte väčšie výhrady (smiech). Povedala som si, no on nebude taký chytrý, ako som si pôvodne myslela (smiech). Prečo by to mal vlastne nakrúcať, keď sa mu to nepáči?! Občas používal pomerne drsné vyjadrenia, tak som tam s tým meditovala... Nemôžem povedať, že som pristúpila na všetky jeho pripomienky, to vôbec nie, ale niečo som zmenila. Filip dlho mlčal, v tom čase som si už nemyslela, že je taký dokonalý, potom prišiel ku mne domov a povedal – teda neviem, ako si to urobila, ale je to perfektné. A ja som si povedala, bože, ten je inteligentný... Takto asi prebiehala naša spolupráca (smiech).

Na druhej strane, keď sa nakrúca komédia, musí vzniknúť nejaká chémia medzi autorom a režisérom, nie?
Pri nakrúcaní som vôbec nebola. Filip to nakrúcal všetko sám, po odovzdaní scenára som mu už do toho nehovorila a dôverovala som mu. Samozrejme, že sa chvejem a že tak, ako každý scenárista si myslím, že to mohlo byť aj trochu inak.

Okrem scenáristiky sa roky venujete žurnalistike, ako z pozície ostrieľanej novinárky prežívate fakt, že momentálne ako respondent sedíte na druhom brehu? Radšej sa pýtate alebo odpovedáte?
Keby som bola cynik, tak vám poviem, že obe veci robím rovnako nerada. Keď píšem, viem, kde majú moje slová bariéru a priestor. Je to krásna práca, ktorá ma stále veľmi baví a asi ma baví viac, ako keď rozhovor poskytujem. Na rozdiel od mnohých kolegov pri tom nepoužívam diktafón, ani si počas neho nič neznačím. Vždy som si hovorila, dôležité je len to, čo si zapamätám. Pravdou však je, že pri rozhovore s jednou nemenovanou herečkou som si nezapamätala vôbec nič, čo bolo celkom trápne (smiech).

Bývate pri čítaní o sebe úzkostlivá?
Neviem, či úzkostlivá, no titulok ma takmer vždy pobúri (smiech). Ale na to som už zvyknutá. Prekáža mi to, pokiaľ sa rozhovor so mnou vedie po koľajach, po ktorých by som ja sama osobne nikdy nešla. A potom mi prekážajú klišé. Som tridsať rokov na scéne, ak nie viac, a všetci píšu o mne ako o neprehliadnuteľnej Haline. Prosím vás, aspoň vy to do toho perexu nedajte (smiech). Každý to napíše, pretože si myslí, že je to vtipné a ešte si aj myslí, že na to práve prišiel prvý a sám. Som na to naozaj alergická.

No položiť vám originálnu otázku je pre novinára misia neľahká, ak vôbec splniteľná.
No tak originálnu otázku... Skôr mi prekážajú otázky, ktoré sú postavené tak, že ma dopredu nútia, aby som odpoveďou na ne odrážala útoky. A sú to nezmyselné útoky. Oberajú ma o energiu, musím sa obhajovať ani neviem pred čím.

Naozaj máte pocit, že sa viac ako tridsať rokov obhajujete?
A nie? Myslíte, že niekto príde za Vieweghom a pýta sa ho, či schudol? Pochopte, keď sa vás to niekto neustále pýta, tak vy jednoducho musíte reagovať.

Vidíte, a ja som sa skôr chcela spýtať, aký to vo vás zanecháva pocit byť pre tisíce žien vzorom navzdory kilám a magazínovému diktátu krásy.
Netrúfam si odhadnúť a povedať, či som vzorom. Ale ak je to pravda, je to pekný pocit. Najväčšiu radosť však mám, keď si niekto prečíta moju knihu a dostanem od mojich čitateliek spätnú väzbu. Mám rada, keď za mnou prídu a povedia mi, ktorá kniha im pomohla, keď zápasili s rakovinou, ležali v nemocnici, keď ich opustil manžel, alebo im pomohla, keď ovdoveli. Toto je pre mňa naozaj dôležité a vážim si to.

Na čom momentálne pracujete?
Viete, vždy veľmi dlho hovorím o tom, čo by som rada urobila, ale dlho mi to trvá. No dlhšie než samotné písanie mi trvá, kým si to v hlave poskladám do finálnej podoby. Teraz sa intenzívne zaoberám myšlienkou písania ságy, a to konkrétne o mojej babičke, ktorá sa narodila v roku 1850. Pochádzala z Ľvova, porodila osemnásť detí, môj otec bol najmladší. V určitej dobe to bolo zrejme u žien bežné, že rodili viac detí, hoci z nich asi len polovica prežila do dospelého veku. Dnes si to samozrejme nevieme ani predstaviť. Teraz momentálne rozmýšľam nad linkou, ktorou by som to takpovediac zavliekla do súčasnosti.

Čím to je, že renomovaní českí autori Hřebejk, Svěrák a teraz už i Pawlowská sa zahryzli do rodinných ság a hovoria o živote svojich predkov?
Najlepšie diela, aj svetovej literatúry, sú tie, ktoré v sebe majú autenticitu. Najlepšie rozumiete niečomu, čo osobne poznáte. Ľudská fantázia je veľmi obmedzená v tom, čo si vymýšľa. Áno, je to síce zaujímavé, no zároveň je to chladné a cudzie. Aj detektívky sú zaujímavé, ale vycítite pri ich čítaní, že sú vykonštruované. Zrnko pravdy a vlastnej emócie je v tomto prípade dôležité. V prvom rade vás to ako autora musí zaujať a baviť. Len potom máte nádej, že to bude baviť aj niekoho iného.

No o svojej rodine, najmä vašom otcovi, ste pekne pojednali v diele Díky za každé nové ráno.
Áno, robila som to rada, pretože bolo o čom, najmä vďaka tomu, že môj otec pochádzal z takej širokej rodiny. Predstavte si, že štyria členovia mojej rodiny boli v gulagu na Sibíri. Táto família je bohatá na dramatické linky a momenty, doba, v ktorej žili, sa tak veľmi kruto podpísala, a to na celej rodine. Dnes, keď to porovnám s nami, žijeme si tu ako v bavlnke.. A pri tom všetkom nereptali, milovali život a s ním všetko, čo im ponúkal. Milovali literatúru, čítali básne...


Je mi na vás sympatické, že s veľkou, rozvetvenou rodinou žijete pod jednou strechou. Nie vždy sa tento model uchytí a vydarí kvôli generačným rozdielom. Čím to je, že vám to klape?
Neviem, či mám na to recept, ale podarí sa vám to prežiť, len pokiaľ nemáte žiadne zásady. Musíte byť flexibilná. Keď mi niekto povie – ja by som nezniesla, aby mi behali tie psy po záhrade, keď tam mám zasadené kvety... A čo má robiť? Zabijem tých psíkov? Alebo teraz budem nenávidieť za to svoju dcéru? Alebo s ňou nebudem bývať len preto, že má psov a ja chcem mať kvety? Ľudia by mali viac a častejšie prijímať veci tak, ako sú.

To sa ľahšie hovorí, ako v skutočnosti žije...
Samozrejme, bývame spolu v jednom dome, takže si lezieme na nervy. Keď sa niekto s niekým poháda, má z toho pokazenú náladu každý z nás, no tak isto, keď sa niekomu niečo podarí, poteší to každého z nás, prežívame tak starosti ako aj radosti spolu. Sme konfrontovaní s každým okamihom našich životov, diania v našom dome. Ale to dianie sa mi páči. Desia ma pusté byty bez zvukov, vôní a emócií. Navyše, veď tak to bolo aj v minulosti. Tiež rodiny žili pohromade, na dedine si mladí stavali dom hneď vedľa rodičov. Kedysi starí ľudia dožívali pri svojich potomkoch, a teraz majú odtiahnuť do domova dôchodcov, kde sa majú tešiť na jednu návštevu mesačne? Toto neakceptujem.

Tak mi aspoň povedzte, máte doma dve kuchyne či jednu? To je pri väčšom počte žien v dome celkom podstatné.
Máme dve kuchyne. Dcéra má svoju a ja mám kuchyňu, v ktorej najčastejšie varí moja svokra. Má deväťdesiat rokov a stále varí pre môjho syna i pre vnuka a im stále chutí.

Momentálne sa veľa rozpráva o psychohygiene, ako si zvyknete hlavu vyvetrať vy?
Všetko sa nazýva takými vznešenými slovami – psychohygiena, naučte sa dýchať, majte sa rada, buďte sama sebou... Ako ja môžem byť niekým iným? Ja musím byť sama sebou! Neznášam to. Príde mi to, že toto je návod pre blbcov. Ľudia predsa vždy vedeli dýchať, vedeli odmalička chodiť, nepočítali si kroky krokomerom, neriešili, či ich urobia správne. Aj podľa tohto mám pocit, že civilizácia dementnie. To naozaj existujú ľudia, čo ráno otvoria oči a cítia zúfalstvo, pretože netušia, ako sa majú nadýchnuť a čo majú robiť? Či dať skôr dole z nohy z postele alebo začať meditovať? Ja nemeditujem, neprevádzkujem žiadnu cielenú, racionálnu duševnú hygienu. Ja idem s kamarátkou do kaviarne, tam sa posťažujeme na všetkých, čo nás naštvali a nechopili, to nás upokojí. A ona si potom dá poriadny kus torty a ja ju pozorujem.

To mi chcete povedať, že ju ticho a pokojne pozorujete a nedáte si?
No ja sa snažím si ho nedať, takže ju pozorujem. Len ona vždy k tej torte objedná dve lyžičky, tak trochu obliznem (smiech). A je po chmúrach a smútkoch.

A viete, že si vás vlastne ani neviem predstaviť smutnú?
Mňa už dnes dokáže len máločo rozosmútiť tak, ako odchod blízkej osoby. Viete, tragicky a nečakane mi zomrel manžel, ani nie za rok odišla aj moja maminka. Nebola som na to pripravená, stalo sa to náhle. Odvtedy smútim už len nad odchodmi.

Na druhej strane vás iste teší vnuk Hugo.
Áno a obe moje deti. Všetci sú takí šikovní! Aj vďaka tomu, že ich mám blízko seba, pod jednou strechou, sa vidíme denne, vieme o sebe všetko a som za to vďačná.

Aké máte momentálne obdobie, čo sa súkromia týka?
No, povedala by som, že viem, že lepšie už to nebude (smiech). Nemôžem si sťažovať, vždy je niekto, kto ma má rád.

- - Inzercia - -