Dnes je nedeľa, 18.február 2018, meniny má: Jaromír
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Zliechov: Dom hrôzy uprostred raja

január 28, 2018 - 09:48
„Máme prekrásnu prírodu, živé tradície, ktoré sa tu udržiavajú spontánne, nie v réžii kultúrnych spolkov a zviditeľníme sa len „vďaka“ nejakému úchylovi, ktorý sem prišiel, ani poriadne nevieme, odkiaľ a svojimi zverstvami nás predhodil bulváru,“ neskrýval svoje roztrpčenie starosta obce Zliechov Anton Miko.

A len čo sme sa trochu porozhliadli po malebnej dedine ležiacej v kotline Strážovských vrchov, dali sme mu za pravdu.
Dominantou obce je starobylý Kostol sv. Vavrinca, pochádzajúci z 15. storočia. Obkolesujú ho domy a popri tých moderných tu vôbec nie je raritou nájsť ešte pôvodné staré drevenice, ktorých zasnežené strechy znásobujú dojem zimnej idyly.

Žiaľ, cieľ našej návštevy má od romantiky veľmi ďaleko. Podobne ako väčšina Slovenska sme sa aj my o existencii tohto kúsku zeme dozvedeli až vďaka vyčíňaniu beštiálneho šialenca Miroslava, ktorý tento raj zmenil na peklo.

Satanista

„Vytáča ma, keď počujem v rozhlase či televízii, že to bol Zliechovčan,“ hnevá sa starosta. „On s našou dedinou nemá nič spoločné. Len si tu prenajal dom a istý čas tu býval. S družkou a jej malou dcérkou.“

Miro sa sem naozaj prisťahoval, akoby z ničoho nič a spočiatku s ním neboli nijaké problémy. Udivoval len svojím netradičným zjavom, vzbudzujúcim nedôveru konzervatívnych obyvateľov. „Mal vyholenú hlavu, silne podmaľované oči, nechty nalakované na čierno a stále nosil dlhú čiernu sukňu,“ spomína starosta. „Naozajstný exot. Hovorilo sa, že je satanista.“
„Exot“ sa z dediny odsťahoval asi pred tromi rokmi a možno by už dávno na neho všetci zabudli, nebyť toho, že pred pár mesiacmi prišli do Zliechova policajti a kriminalisti, ktorí začali prehľadávať dom, v ktorom Miro kedysi býval. To, čo tam hľadali, by pokojne mohlo slúžiť ako námet na hororový scenár. Údajne tam mali byť zakopané ostatky tiel troch žien a malého, ročného dievčatka, ktoré sa stratili nevedno kam. „A našli sa?“ Starosta na našu otázku len pokrčí ramenami a váhavo odpovie: „No niečo aj hej, ale ja vám toho veľa nepoviem, veď ešte nebolo ukončené vyšetrovanie a prepáčte, ale ja nie som kompetentný dávať takéto informácie.“

Plne ho chápeme, veď je to veľmi chúlostivá a pomerne čerstvá záležitosť, ktorá negatívne zasiahla do imidžu Zliechova, obyvatelia ktorého ani len netušili, aká tragédia sa odohráva takmer priamo pred ich očami.

„Začalo to celkom nevinne,“ spomína na tie okamihy hlava obce. „Krátko na to, ako sa Miro od nás doslova z večera do rána odsťahoval pre nejaký nepríjemný konflikt s majiteľom domu, mi na úrade zazvonil telefón a pracovníčka z odboru sociálnych vecí v Handlovej ma požiadala, aby som oslovil matku dievčatka, teda Mirovu družku a upozornil ju na to, že malá nebola na povinnom očkovaní. Vysvetlil som jej, že u nás už nebývajú a vôbec netuším, kde momentálne sú. Tým som považoval vec za vybavenú. Bol som naozaj šokovaný, keď teraz, tri roky po jeho odchode, sa o ten dom začala zaujímať polícia a vyšli najavo tie hrozné súvislosti.“

Hororový dom

Počas rozprávania sme došli až na horný koniec dediny, kde sa smutne preslávená stavba nachádza. Dom je prázdny, opustený, dvor a schodište spustnuté. Vďaka ozdobným, až prezdobeným mrežiam na okne pôsobí priam gýčovitým dojmom. Hneď vedľa neho čupí pôvabná drevená chalúpka, akoby vystrihnutá so slovenských povestí. „Vidíte?,“ ukazuje na stavbu starosta. „Pred tým, než sa prevalilo, čo sa tu odohrávalo, každý turista si fotil tú krásnu, rázovitú drevenicu. Dnes? Všetci sú zvedaví len na dom hrôzy. No kto by už chcel bývať na takom mieste, ktoré sa stalo symbolom zverstva a terčom senzáciechtivých návštevníkov?“

Medzitým vychádza na ulicu Alica, Mirova niekdajšia suseda. Chvíľu sa zdráha hovoriť o ňom, no neskôr sa osmelí: „Je mi z toho zle, aleže totálne zle, keď si na neho pomyslím,“ dáva dosť jednoznačne najavo svoje pocity. „Pokiaľ tu býval, nemávali sme nejaké vážnejšie konflikty. Spolu s družkou a tým malým dievčatkom žili uzavreto, len pre seba, s nikým sa nestýkali. Jediné, čo mi prekážalo, boli jeho bojové psy. Tie občas vybehli na ulicu a párkrát ma aj napadli. Ľudia sa ich báli.“ Na chvíľu sa odmlčí, zachmúri a z jej tváre sa dá doslova čítať, že sa jej vrátila akási desivá spomienka.

„Viete, tie psy. Pamätám sa, boli biele a občas som videla, ako majú okolo papule čosi, čo nápadne pripomínalo zaschnuté krvavé šmuhy.“ Strasie sa hrôzou. „Vtedy som nevedela, čo to je, ale teraz, keď sa medzi ľuďmi roznieslo, že svoje obete údajne štvrtil, nakladal do suda, dával žrať psom a potom pálil v tom krbe... Bože, čo to muselo byť za zviera.“ Dáva si dokopy strašné súvislosti, ktorým predtým nevenovala pozornosť. „A môžem potvrdiť, že spolu so susedom sme občas cítili vychádzať z krbu na jeho dvore hnusný smrad. Doparoma, čo to páli, vravela som si. Smrdelo to ako staré perie či čo. Aj som si hovorila, že hádam mu domáci, ktorý mu to prenajal, prikázal, aby vypratal horné izby a popálil staré periny. No ani vo sne by mi nenapadlo, že to môže byť toto, veď viete čo...“ zháči sa od strašnej predstavy.

Alica si vybavuje v pamäti aj Mirovu družku s malým dievčatkom. „Jedného dňa prestali vychádzať z domu, tak som si myslela, že sa rozišli a ona od neho odišla. Veď by som sa jej nečudovala, čo mohla vidieť na takom pomaľovanom indiánovi. A potom prišla druhá. Aj tá tu s ním pobudla len chvíľu a potom som ju tiež prestala vídavať. Chúdence, ktovie, čo si museli pri ňom vytrpieť a akého strašného konca sa dočkali.“

Čo presne sa tu odohralo a koľko obetí ukrýva toto okolie nevieme v tejto chvíli ani my. Miro je síce zadržaný a k niekoľkým vraždám sa priznal, no vyšetrovanie ešte stále nie je ukončené a posledné slovo bude mať polícia a súd. Z celého prípadu je však zrejmé, že Zliechovčania môžu cítiť čosi ako krivdu. Imidž ich dediny, ktorá sa môže pýšiť mnohými skvostami, naštrbil úchylný čudák, ktorý si tento malebný kút vybral ako dejisko, kde praktikoval svoje zverstvá.

Peklo v raji

Lepšie si vybrať ani nemohol. Jeho zvrátenosť sa ocitla v dokonalom kontraste s mierumilovnou históriou dediny a jej priam poetickou atmosférou, ktorá tu odjakživa prevládala. „Ja som sa tu narodil, ale vôbec si nepamätám, že by sa tu odohral nejaký závažnejší kriminálny čin, nieto ešte krvavá dráma,“ krúti hlavou starosta. „No jedine tí zamrznutí učitelia,“ spomína si vyše osemdesiatročná teta Milka Vaškovičová, chodiaca kronika obce. „Aj to bolo už veľmi dávno, rok po vojne. Vybrali sa cez horu do Pružiny za kamarátmi, bol február, mrzlo až kosti prašťali a neviem, či dačo popili či čo, no domov už nedošli. Našli ich ráno zaviatych snehom a už im nebolo pomoci.“

Teta Milka však nemá rada takéto morbídne témy. Aj napriek ôsmim krížikom na chrbte srší optimizmom a radosťou zo života. Za necelú hodinku nám stihne vyrozprávať dejiny svojho rodiska, zvyky a tradície, ktoré sú tu tak pevne zakorenené, že ešte aj dnes, v multikultúrnom 21. storočí sú autentické a živé.

Zliechov má približne 500 obyvateľov, mladí síce odchádzajú do mesta, ale tí čo zostali, sa tu narodili a veľmi dobre sa navzájom poznajú. Možno aj preto sa tu darí udržiavať pôvodnú kultúru a zvyky ešte nevymizli. „Pozrite sem,“ ukazuje teta Milka na staré fotografie. „Možno neviete, ale máme jedny z najkrajších krojov na Slovensku.“ S obdivom pritakávame. Sú naozaj zdobné, bohato vyšívané. Kedysi očarili aj Karola Plicku a kroj zliechovských neviest sa ocitol aj v dnes už legendárnom filme Zem spieva. „A viete, prečo je taký krásny?“ dáva nám otázku, na ktorú záporne zakrútime hlavou. „No preto, lebo u nás boli vždy hrdé a šikovné nevesty a každá chcela byť krajšia ako tá pred ňou, a preto si na kroj vždy niečo navyše povyšívala.“
Ona sama si vlastnoručne vyšila tri. Prvý svadobný a dva v neskoršom veku. A samozrejme kroje povyšívala aj svojim dcéram a vnučkám. A hoci teraz by sa už na niečo podobné nepodujala, nesedí len tak so založenými rukami. Chystá sa na fašiangy, ktoré sú tu vždy udalosťou.

„Pražíme pampúšiky, varíme huspeninu a tešíme sa na masky.“ A hoci, ako vyplýva z jej spomienok, už to nie je také pestrofarebné, ako bývalo, „lebo nám mládenci popánšteli,“ vysvetľuje, že ešte stále je čo obdivovať. „Každý rok chodí muzika po dedine, chlapi aj ženy sa sami od seba vychytia, idú z domu do domu a zahrajú pred domom. Teším sa už na nich a hoci mi nohy už tak neslúžia, nikdy nepohrdnem dobrou hudbou a čo i len na chvíľu vždy si pri nich zatancujem. Tohto roku to inak tiež nebude.“

Odchádzame dobre naladení a príjemne prekvapení, čo nám návšteva Zliechova priniesla. Prišli sme sem, aby sme zmapovali výčiny úchylnej beštie a odchádzame s poznaním o živote ľudí, v ktorých stále žije krása a dobro zdedené po predkoch. Možno to v nich udržiava aj ten prekrásny, tak trochu bohom zabudnutý kraj. Starosta Anton Miko má naozaj pravdu, keď tvrdí, že Zliechov má čím osloviť zvyšok Slovenska a ten čudácky netvor Miro bol len malou, i keď veľmi nepríjemnou epizódou v živote obce a je veľmi neobjektívne poznať Zliechov len v týchto súvislostiach.

- - Inzercia - -