Dnes je utorok, 17.júl 2018, meniny má: Bohuslav
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Váš príbeh - Popálená matka si prešla peklom ešte skôr, ako začala horieť v nemocnici

január 28, 2018 - 10:16
Prešla si peklom. Keď ležala na pôrodnej sále a najkrajšia chvíľa príchodu jej synčeka na svet sa zmenila na boj o život a ešte mnohokrát predtým i potom.

Popálená matka - Uniesla by som ešte viac

Vtedy, keď verila, že môže zachrániť manžela, keď už otca nedokázala, aj potom, čo sama pomoc potrebovala a ešte aj dnes, keď si s obrovskými bolesťami túli k sebe svoje dieťa. MARTA STRÁNSKÁ sa vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch stala vdovou, matkou a silnou ženou. Ale ňou bola i predtým.

popalena-01.jpg

Váš príbeh: Popálená matka si prešla peklom ešte skôr, ako začala horieť v nemocnici
Foto: 
archív M.S.

„Päťkrát denne si natieram popálenú kožu, mám stále bolesti. Keď kŕmim synčeka, musím si sadať na pravú stranu, pretože ľavá ma páli, ani už sama neviem, ako silno ma to bolí, pretože mám pocit, že moja bolesť je už otupená,“ hovorí Marta Stránská, alebo ako ju celé Slovensko pozná, popálená matka. Pred tromi mesiacmi, keď v trebišovskej nemocnici priviedla na svet svojho prvorodeného synčeka, namiesto, aby ho objala, bojovala s popáleninami potom, čo jej telo začalo horieť na pôrodnej sále priamo počas pôrodu. Nesťažuje sa, nenarieka, nepýta sa, prečo sa to stalo práve jej. Necíti hnev voči nikomu. Hovorí, že Boh nám dal len toľko trápenia, koľko unesieme. Bez zaváhania a s istotou v hlase dodá, že by uniesla ešte viac. Verím jej, pretože to už dokázala. Viackrát vo svojom živote.

Vážny úraz

Pomáhať druhým mali v rodine. Martina mama je detská lekárka a pre nikoho nebolo prekvapením, keď išla na zdravotnícku školu. Počas štúdia si privyrábala ako čašníčka, ale svoju budúcnosť videla v povolaní sestričky. Nikdy ho však naplno nemohla robiť. „V reštaurácii, kde som pracovala, sa mi stal úraz. Na hlavu mi spadla nádoba so sypaným čajom tak nešťastne, že som bola v bezvedomí a mala som pomliaždený mozog. Trpela som preto epileptickými záchvatmi, mala som problémy s pamäťou,“ spomína Marta. Z diplomovanej zdravotnej sestry ostala žena na invalidnom dôchodku. Po úraze začala trpieť depresiami, pre ktoré sa musela liečiť v nemocnici. A tam sa zoznámila s Jarom. Bol od nej o osem rokov starší, trpel mániodepresiou a poruchou osobnosti a liečil sa z alkoholizmu. Obaja zlomení svojím ochorením na mieste, kde musíte bojovať a hľadať v sebe silu na porazenie svojich démonov, sa začali zbližovať. Spoločne im to išlo ľahšie.

Spasiteľský syndróm

„Zaľúbili sme sa. Môj otec bol alkoholik. Zomrel pod kolesami vlaku. Možno som chcela Jara zachrániť, pretože som svojho otca nedokázala. Láska, ktorú som cítila, bola prepojená s potrebou pomôcť mu,“ vyznáva sa. Niektorí hovorili, že trpí spasiteľským syndrómom, iní zase, že dcéra alkoholika si nájde iba alkoholika. Ona verila v ich lásku i v to, že sa Jaro vylieči. „Videla som, že sa chce zmeniť, cítila som, že sa zmení.“ Keď bol Jaro dva a pol roka bez alkoholu, bola si takmer istá, že to majú za sebou. Manželstvo uzavreli 14. februára 2015 z lásky. „Mali sme svadbu bez alkoholu. Plánovali sme si kúpiť spoločný byt. Keď sme začali vybavovať úver na jeho kúpu, v jeden deň som z manžela cítila alkohol. Vtedy sa mi priznal, že nám úver len tak ľahko nedajú, pretože má niekoľkotisícové dlhy a pôžičky,“ spomína. Našli riešenie. Jeho dlhy sa stali súčasťou úveru na byt a plánovali ich spoločne splácať. Ona dúfala, že jej plat zdravotníckej asistentky v sociálnom zariadení pre mentálne postihnutých im pomôže i v to, že manžel si nájde prácu. On jej zase sľuboval, že sa bude snažiť a prisahal, že sa alkoholu viac nedotkne. Nádejala sa, že všetko bude už lepšie. Veď nie sú jediní s dlhmi.

popalena-2.jpg

Váš príbeh: Popálená matka si prešla peklom ešte skôr, ako začala horieť v nemocnici
Foto: 
archív M.S.

Čakanie v utrpení

Nebolo. „Keď som zistila, že som tehotná, vravel, že deti nechce, aby neboli choré ako on. Ja som verila, že ak má dieťa milujúcich rodičov, nič také sa nemôže stať.“ Hneď na začiatku tehotenstva musela Marta ísť do nemocnice pre silné tehotenské nevoľnosti. O pár týždňov bola hospitalizovaná znova, po hádke s manželom, z ktorého bolo opäť cítiť alkohol, bola naspäť v nemocnici a ešte niekoľkokrát potom. Hádky, alkohol, klamstvá, jej odchody a návraty do ich spoločného bytu, manželove prosby, sľuby, vyhrážky striedali jej pobyty v nemocnici, keď bolo ohrozené ich dieťa. „Obdobie, ktoré malo byť krásnym čakaním na bábätko, bolo nočnou morou. Nechcela som si priznať realitu, stále som mu odpúšťala. Manžel pil, mal zmeny nálad, bol pochmúrny, depresívny, agresívny, dokázal spať aj celý týždeň a nič nerobiť.“ Snažila sa mu pomôcť, chodila k psychológom, radila sa s lekármi, ako veriaca išla za známym kňazom Mariánom Kuffom, ktorý pomáha alkoholikom, ale nič nepomohlo. Odprevádzala ho na liečenia, prosila ho, kričala, plakala, vyhrážala sa, že požiada o rozvod a on zakaždým utiekol z nemocnice so sľubmi, že sa postará o ňu aj o dieťa, inokedy na sľuby zabudol a iba pil. „Verila som do poslednej chvíle, že sa spamätá. Hoci som sa odsťahovala z nášho bytu k mame a už som s ním nemohla žiť, stále som hľadala pre neho pomoc, navštevovala ho na liečeniach, po telefonátoch od susedov, že vyvádza, utekala za ním. Nič nepomohlo. Dva mesiace pred narodením nášho synčeka zomrel na zlyhanie srdca následkom vyčerpania organizmu.“

Z najšťastnejšieho dňa horor

Na príchod svojho synčeka sa tešila ako na vykúpenie z hrôz, ktorými si prešla. „Šesť hospitalizácií počas tehotenstva, posledná v dvadsiatom ôsmom týždni po hádke s manželom len tak-tak zastavila predčasný pôrod. Preto, ale aj kvôli mojej psychike, som mala naplánovanú sekciu. Bolo osem tridsať. Ležala som na pôrodnej sále, v jednej ruke som mala kanylu a keď som si druhú ruku priložila k telu, pocítila som pálenie, videla oheň, ako mi ruka očervenela. Lôžko podo mnou začalo horieť. Cítila som, ako sa môj synček zrazu presunul v brušku na pravú stranu, akoby sa skrútil, snažil sa posadiť. Nepamätám si jeho narodenie, nepočula som jeho prvý plač.“ Nemohla. Previezli ju na druhú operačnú sálu a tím lekárov zachraňoval matku i dieťa. Marta sa po pôrode prebudila s popáleninami druhého a tretieho stupňa na tridsiatich percentách tela potom, čo došlo na pôrodnej sále k vznieteniu výparov dezinfekčného roztoku s obsahom alkoholu v kombinácii s elektrickou koaguláciou. Mala ležať so synčekom na novorodeneckom oddelení, namiesto toho ju prevážali na Kliniku popálenín a rekonštrukčnej chirurgie do Nemocnice Košice-Šaca. Oddelená od svojho synčeka sa modlila, keď ho s ťažkosťami s dýchaním, ktoré neboli zapríčinené požiarom, odvážali do košickej Detskej fakultnej nemocnice. „Bola som psychicky na dne. Nemohla som byť so svojím synčekom, starať sa o neho, kŕmiť ho, objímať, hladkať. Čakala som na operáciu, počas ktorej mi mali transplantovať časť kože na popálené miesta v oblasti chrbta a stehna na ľavej strane tela.“ Zvládla to ona i jej syn. „Dala som mu meno Štefan, čo znamená víťaz. Pretože už toľkokrát musel zvíťaziť v brušku aj po príchode na svet.“ Hovorí, že bola najšťastnejšou matkou, keď jej oznámili, že Števka prevážajú na novorodenecké oddelenie nemocnice v Šaci. Z druhého poschodia na vozíku niekoľkokrát za deň prichádzala o poschodie vyššie za svojím synom. Aspoň na malú chvíľu, hoci ju to stálo veľa síl. „Pre popáleniny, ktoré sa považujú za infekčné, som musela k synčekovi chodiť v plášti, rukaviciach a s rúškom na tvári.“

Nový začiatok

Hovorí, že najbolestivejšie boli po operácii preväzy popálenej kože. Trpela. Vraj s bolesťou po cisárskom reze sa to nedá porovnať. Tú by vydržala hoci aj stokrát. „V modlitbách som svoje bolesti obetovala za nebohého manžela. Nech je tam hore konečne šťastný a verím, že aspoň chvíľu bol šťastný aj tu,“ vyznáva sa Marta. Keď sa jej pýtam, či je nahnevaná na osud či Boha, v ktorého verí, čo jej urobil, rozhodne povie, že by nemenila nič vo svojom živote. Ani svoju rodinu, ani manžela a ani svoj kríž, ktorý si nesie. Necíti nenávisť ani zlosť na lekárov ani nemocnicu. Dnes sa ešte preverujú možné príčiny tejto nešťastnej udalosti. „Viem, že to neurobili naschvál. Ospravedlnili sa mi a ja i tak budem vďačná všetkým lekárom, že zachránili mňa i moje dieťa,“ povie mladá mamička. Verí, že so svojím synčekom bude už len nad nešťastím víťaziť a začína žiť nový život.

- - Inzercia - -