Dnes je nedeľa, 22.júl 2018, meniny má: Magdaléna
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Manželstvo po slovensky: Dieťa nechcel

január 08, 2018 - 16:00
Brali sa ešte pred revolúciou. Ekonómka a ekonóm. A dlho nemohli mať deti. Ema sa cítila ako na ihlách, no Robovi bezdetné manželstvo neprekážalo. Mal toľko práce, že mal čo robiť, aby vôbec niekedy pobudol s manželkou. A voľnosť, život bez starostí s deťmi sa mu tak zapáčila, že ak sa Ema rozfňukala, ako veľmi jej chýbajú, celý sa preľakol. Napokon... Nie všetci musia deti robiť, nie všetky musia deti rodiť.

Precestovali spolu celý svet a to ešte pred tým, ako padla železná opona. Bol to naozaj šikovný muž. Vedel všetko zohnať, vybaviť... Ema bola šťastná. Len keby priletel ten bocian!
Róbert patril možno medzi prvých podnikateľov, ktorí si v Žiline založili vlastnú firmu. Zamestnal päť ekonónov a pustili sa do roboty. Ťažkej, ale výnosnej.

Ema zostala pracovať na svojom pôvodnom pracovisku, to sa našťastie udržalo v podstate až dodnes. V celej spoločnosti sa diali celkom odlišné veci, na aké boli naučení, a hoci peňazí pribúdalo, pribúdalo aj veľkých hádok. Róbert prichádzal domov neskoro v noci, Ema zápasila so začínajúcimi depresiami. A to veru celkom sama. Až jedného dňa konečne pocítila, že sama nezostane. Plod pod jej srdcom sa hlásil k životu a keď túto radostnú správu oznámila manželovi, ten od sklamania takmer vyskočil z kože.

A nemysli si, že sa budem o dieťa starať. Je to bez môjho súhlasu, a tak sa k tomu aj postavím. Chcela si, budeš mať. No so mnou nepočítaj, kričal celý rozčúlený.

Nepočítala. Stiahla sa sama do seba a čakala na príchod dieťatka. O svojom tehotenstve už viac neprehovorila a dokonca sa snažila pred Róbertom ukryť aj svoje zväčšujúce sa bruško. Len aby sa nerozčúlil, len aby bol v rodine pokoj.

Žilina je však mesto nie najväčšie, a keď Emu odviezla sanitka do nemocnice, aby dieťa prišlo na svet, Róbertovi to oznámili ako prvému. Nejaký dobrý priateľ. Veď napokon, ako mohol tušiť, čo je medzi manželmi...

A vtedy to urobil po prvý raz. Vystresovaný pozval na večeru svoju asistentku a stalo sa, čo sa stať nemalo. Z večere poďho s dievčaťom domov! Ema sa trápila v nemocnici, byt zíval prázdnotou... Ivetka Róberta rozveselila, zahnala pochmúrne myšlienky a muž bol šťastný, že sa konečne spamätal.

Dievčatko zavítalo domov a Róbert sa tváril, akoby patrilo cudziemu. Ema kojila, varila, prala, starala sa o celý dom... No a ani nezbadala, ako si pri všetkom tom zhone čím ďalej, tým viac osladzovala život maškrtami. A do pol roka po pôrode vážila deväťdesiat kilogramov. Pri výške sto šesťdesiatosem centimetrov... Viditeľný prírastok.

Už si tučná ako ošípaná pred zabíjačkou! Počúvaj, Ema, na tomto sme sa predsa nedohodli. Tlstá ženská a urevané dieťa v postieľke. Myslím si, že toto si poriadne prestrelila! Pohľad na teba... No pomóóóc! povedal jedného dňa a Ema pochopila.

Róbert si manželku vôbec nevšímal, biedu však netrela. Dával toľko, koľko potrebovali, no ženy sa nedotkol ani len pohľadom. A depresie už ovládli celú Eminu myseľ aj dušu. Uťahaná z celého dňa si líhala do prázdnej postele a koľko nocí preplakala do vankúša!

Jedného dňa sa vybrala s dieťaťom k lekárovi do poradne, a keď sa vrátili domov, našla Róberta v posteli so svojou asistentkou. Ema nepovedala ani slovo. Vyzliekla dieťa, uložila do postieľky, zbalila niekoľko svojich potrebných vecí a zabuchla dvere. Odvtedy sa nevrátila. Ubytovala sa v ubytovni pre zamestnancov a prestala ju zaujímať dcéra aj Róbert. Zato však večer čo večer zišla do pivárne, kde svoj žiaľ utápala v alkohole.

Róbert sa takmer zbláznil. Najskôr si myslel, že Ema sa urazila na neveru ale... Vráti sa. Po týždni už tomu prestal veriť a vypytoval sa kamarátov, či ju nevideli. Potom zašiel do Eminej práce, práve tam však nebola a nechcel šíriť paniku. Dozvedel sa však, že áno. Je v práci.

Život v meste je aj o klebetách, nuž sa čo najdlhšie snažil pred svetom zakrývať pravdu. Ema zmizla, avšak žije. No jedného dňa sa mu náhodou podarilo manželku stretnúť. Oblejšia o ďalšie kilá a opitá na mol. Potácala sa ulicou, prichytávala sa stien barakov a obzerali sa za ňou ľudia. Neprihovoril sa. Tejto žene nie!

Róbertova dcéra má dnes devätnásť rokov a vyrastala bez mamičky. Otec sa práce nevzdal a nevzdal sa ani asistentky Ivetky. Tej sa však nechce starať o Róbertovi rodinu, o jeho dcéru. Nechala si svoj byt a stretávajú sa v ňom. Takže Barborka je ustavične sama doma a nahradila gazdinú. Od malička varí, pečie, perie, stará sa. Aby to však zvládla, trikrát denne užíva antidepresíva a v noci plakáva do vankúša. Rovnako ako matka Ema, ktorú vlastne od jej odchodu z domu nevidela.

Keď som dievča nedávno stretla, lomcovali ňou všetky neduhy sveta. Komplexy menejcennosti, pocit, že ju nikto nemá rád, že z nej nič nebude a dokonca si zapamätala aj vetu, ktorú raz, keď bola malá, otec vykríkol v hneve: A ty si sa vôbec nemala narodiť!

A tak si myslím, že slabé ženy by nemali mať po svojom boku silných, sebeckých mužov. Pretože to môže skončiť totálnou likvidáciu tej chudery a dokonca nielen jej.

Vaša IVANA HAVRANOVÁ

- - Inzercia - -