Dnes je nedeľa, 27.máj 2018, meniny má: Iveta
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Anjel na tróne: Mária Anna Pia Savojská

február 03, 2018 - 21:14
Zaplavila ju vlna súcitu, strachu a potláčaného fyzického odporu, keď prvýkrát uvidela svojho nastávajúceho manžela, budúceho cisára Rakúsko-uhorskej ríše, duševne aj telesne postihnutého Ferdinanda. No napriek smutnému začiatku sa toto manželstvo prekvapujúco stalo jedným z najšťastnejších v dynastii Habsburgovcov.

Súčasníci krútili nad nerovným párom hlavou. Čo viedlo túto pôvabnú, mladú a zdravú princeznú, aby zasvätila svoj život invalidnému mužovi, pri ktorom nikdy nepoznala telesnú lásku? Hoci prežila po jeho boku takmer polstoročie, umrela ako panna.

Tí zlomyseľnejší ju podozrievali zo ziskuchtivosti. Pochádzala predsa z málo významného panovníckeho rodu a vydajom získala najprestížnejšiu európsku korunu. Domnienku však definitívne vyvrátila, keď sama, z vlastnej iniciatívy presvedčila manžela, aby sa v revolučných časoch vzdal trónu v prospech svojho synovca Františka Jozefa. Máriu Annu trápilo, že nepokojné časy podlamujú jeho krehké zdravie a na tom jej záležalo oveľa viac ako na spoločenskej prestíži. Postupne museli aj jej najzarytejší nepriatelia uznať, že táto dejinami nespravodlivo zabudnutá, skromná, pokorná a láskavá žena spravila pre svoju vlasť oveľa viac ako jej nástupkyňa, výstredná a sebecká Sisi, ktorá je dodnes ikonou podunajskej monarchie. Príchod Márie Anny na cisársky dvor popudil najmä Žofiu, matku Františka Jozefa. Tá už videla svojho milovaného syna na tróne, no keď sa Ferdinand tak neočakávane oženil, obávala sa, že mu manželka porodí dieťa, ktoré bude mať prednosť pred jej potomkom. Dvorný lekár musel Žofiu neustále presviedčať, že jej obavy sú celkom zbytočné, lebo jeho výsosť Ferdinand nie je schopný plniť si svoje manželské povinnosti. Mal pravdu.

Ťažký život

Narodila sa v roku 1803 v Ríme, ako najstaršia dcéra piemontského a sardínskeho kráľa Viktora Emanuela. Detstvo Márie Anny poznačili Napoleonove víťazné vojenské ťaženia, ktoré zrážali koruny z hláv vladárov. Aj jej otec prišiel o svoju krajinu, keď samozvaný francúzsky cisár pričlenil Piemontsko, spolu s inými regiónmi Talianska k Francúzsku. Viktor Emanuel musel spolu s rodinou hľadať útočisko v exile a zabudnúť na luxus. Mária Anna teda vyrástla v skromnosti, ktorá ju naučila pokore a láske k blížnemu. Blaho jej najbližších sa pre ňu stalo dôležitejšie ako jej vlastné. No aj keď rodina žila vo vyhnanstve v materiálnej biede, dostalo sa jej veľmi dobrého vzdelania. Keď sa po porážke Napoleona mohla rodina opäť vrátiť do rodného Talianska, z Márie Anny, bola už dievčina vhodná na vydaj. Ženích však neprichádzal. Pravdepodobne aj preto, že kráľovská koruna jej otca nemala ani zďaleka taký lesk, ako iné európske žezlá.

V dvadsiatich siedmich rokoch bola ešte stále slobodná, a to bol v tom čase pre princeznú už naozaj pokročilý vek. V čase, keď sa už zdalo, že jej nezostáva nič iné, len dôstojný a zbožný život v ktoromsi kláštore, ocitla sa v hľadáčiku mocného rakúskeho kancelára Metternicha, ktorý hľadal nevestu pre neduživého cisára Ferdinanda. Vyhodnotil ju ako „vhodnú“. Dŕžavy jej otca totiž bezprostredne susedili s Benátskom a Lombardskom, ktoré boli súčasťou Habsburskej ríše. Metternich sa nesmierne a určite nie bezdôvodne obával vzrastajúceho talianskeho nacionalizmu, preto považoval za vhodné dynasticky posilniť vzťahy s Piemontským kráľovstvom. Nevesty sa na názor nikto nepýtal a ženích Ferdinand podľa všetkého nijaký nemal.

Skromná svadba

Lásku a vernosť v dobrom aj v zlom si sľúbili 27. februára 1831 v malej kaplnke vo viedenskom Hofburgu. A hoci svadbe chýbala okázalosť, priam nevyhnutná pri sobášoch príslušníkov cisárskej rodiny, ich manželský sľub bol úprimný a skutočne ho aj dodržali.

Skromnosť obradu, na ktorom sa zúčastnilo len pár ľudí, zdôvodnili tým, že sa uskutočnil v období pôstu. Skutočnosť bola však iná. Ženích niesol na svojom skrivenom, vychudnutom tele nápadne veľkú hlavu signalizujúcu hydrocefalus, ktorý bol príčinou jeho častých epileptických záchvatov. Dvorná kamarila sa obávala, že by sa pri veľkolepom a verejne prístupnom obrade mohli poddaní jeho veličenstva stať svedkami, ako sa jeho cisársky majestát zmieta v kŕčoch a vlastných zvratkoch a mohli by zapochybovať, či ide naozaj o Bohom vyvoleného panovníka. Spochybniť monarchiu skutočne nemohli. Aj Márii Anne bolo už pred oltárom jasné, že nebude manželkou, ale len ošetrovateľkou a na svojho muža hľadela so súcitnou láskavosťou. Vedela, že Ferdinand je len úbohou obeťou rakúskej mocenskej politiky vyjadrenej heslom – ostatní nech vedú vojny, ty šťastné Rakúsko sa žeň. Žiaľ, celé generácie panovníkov sa sobášili s príslušníkmi vlastných rodín a na tento „takmer“ incest doplácali potomkovia rôznymi genetickými deformáciami. Aj Ferdinandov otec, cisár František II. bol prvostupňovým bratrancom jeho matky Márie Terézie Neapolsko-Sicílskej. Nečudo, že ich deti, Ferdinand, a jeho brat František Karol, otec budúceho cisára Františka Jozefa, trpeli rôznymi dedičnými anomáliami.

O Ferdinandovej slabomyseľnosti sa toho pohovorilo dosť. Kolovala anekdota, podľa ktorej raz na poľovačke zostrelil orla a keď mu ho priniesli, veľmi sa čudoval, že má iba jednu hlavu. Podľa neho mal mať dve, ako ten, ktorého vídaval na znaku Rakúska. No pravdepodobne mal aj zmysel pre humor a sarkazmus. Keď už žil v ústraní, mimo hlavného diania, v Prahe sa dozvedel o zdrvujúcej porážke, ktorú utrpel jeho synovec, cisár František Jozef pri Hradci Králové vo vojne s Pruskom. „To by som dokázal aj ja, nemusel som abdikovať“, komentoval správu lakonicky a ďalej si nerušene naberal omáčku do taniera.

Abdikácia

Cisársku korunu si manželia Ferdinand a Mária Anna udržali len o niečo dlhšie ako desaťročie. Po celý čas vládol za Ferdinanda v podstate Metternich a Mária Anna sa venovala viac charitatívnej, ako reprezentatívnej činnosti. Do politiky zasahovali len veľmi zriedkavo. Vôbec najťažšou Ferdinandovou úlohou bolo zvládnuť samotnú korunovačnú ceremóniu v roku 1835. Všetci si vydýchli, keď ju cisár absolvoval bez epileptického záchvatu a pripisovali to jeho žene, ktorá, ako sa zdalo, mala na jeho zdravie priam zázračný vplyv. Mária Anna počas korunovácie skutočne zažiarila. Prednosta cisárskej komory poznamenal: „Táto princezná musela dôstojnosť a pôvab dostať už do vienka, v kolíske, inak si neviem vysvetliť jej perfektné správanie. Každý je uchvátený jej šarmom...“

Nepokojnou Európou, ktorá sa ledva spamätala z napoleonských vojen sa v roku 1848 začala šíriť vlna liberálnej revolúcie, ktorá zaklopala aj na brány Viedne. V takej skúške mohol obstáť iba mimoriadne silný panovník a tým Ferdinand rozhodne nebol. No všetci sa zdráhali požiadať ho, aby uvoľnil trón a to aj napriek tomu, že to všetci považovali za najlepšie riešenie. Prvá, ktorá sa na to odhodlala, bola práve Mária Anna. Vraj sa dlho radila so svojím spovedníkom, ktorý jej odobril, že abdikácia manžela by v tomto období bola pre ich krajinu skutočne prospešná. Už sa nikdy nedozvieme, aký rozhovor sa odohral v súkromných komnatách cisárskeho páru, no výsledkom bol list, ktorý 30. novembra napísal Ferdinand svojmu poľnému maršalovi Radetzkému: „Milý poľný maršal, gróf Radetzky, opúšťam trón otcov s pokojným vedomím, že som nikdy neopomenul nič, čo by bolo prospešné pre blaho môjho ľudu. Aj moje terajšie, dobre uvážené rozhodnutie, vychádza z tejto úvahy. Prijmite preto teraz, keď opraty vlády odovzdávam do mladších a silnejších rúk, prejav mojej najhlbšej vďaky za služby, ktoré ste cisárstvu preukázali...“
Súkromné dohody, spečatené za zatvorenými dverami, nadobudli legitimitu 2. decembra 1848 v trónnej sieni arcibiskupskej rezidencie v Olomouci za prítomnosti členov cisárskej rodiny a jednotlivých ministrov. Cisár pohnutým hlasom predniesol abdikačnú reč. František Jozef pred ním pokľakol, aby poďakoval. „Rado sa stalo“, vyslovil Ferdinand a v jeho hlase bolo cítiť úprimnú úľavu.

Jedna kapitola rakúskych dejín sa týmto definitívne uzavrela.

Na Hradčanoch

Mária Anna a Ferdinand sa usadili v Prahe. A hoci žili na najprestížnejšej adrese, na Hradčanoch, kde obývali celé jedno hradné krídlo, bežne sa stretávali aj s obyčajnými, prostými Pražanmi, za čo si vyslúžili veľkú popularitu. Traduje sa, že na operné predstavenia, ktoré excisár miloval, chodil iba v obleku, ako ktorýkoľvek iný divák. Radmi ovešanú uniformu nechal zapadať prachom v šatníku. Bol nielen ľudský, ale aj nesmierny empatický. V jednom liste píše Mária Anna svojej priateľke, akú nesmiernu duševnú bolesť spôsobila Ferdinandovi smrť muža jednej zamestnankyne ich minidvora.

Manželia prežili v Prahe v šťastí a vzájomnej nežnej náklonnosti takmer tri desaťročia. Na jar roku 1874 dostal excisár ťažký pľúcny katar, z ktorého sa už nespamätal. Umieral pomaly, celé mesiace, a posledným elixírom jeho života sa stala hudba. Tá ho sprevádzala až do konca. Umrel 28. júna v kresle, posediačky, pri počúvaní Haydnovej symfónie.

Máriu Annu jeho smrť veľmi zasiahla. Umrel jej najbližší človek, muž, ktorý jej bol priateľom, bratom, ale aj dieťaťom, po ktorom márne túžila. Ferdinand jej bol všetkým, len nie milencom, no aj tak na ňom doslova lipla. Zvyšok života prežila v ústraní, v modlitbách a spomienkach na svojho manžela. Zomrela na jar, v roku 1884, v najväčšej tichosti. Keď jej telesné pozostatky previezli do Hofburgu so všetkou pompou, ktorú si však vyslovene neželala, na smútočný sprievod sa prišli pozrieť tisíce Viedenčanov. Paradoxom je, že takmer nikto z davu ju už nepoznal ani podľa mena. Na starú cisárovnú, ktorá prežila život zbožne a bez škandálov, dávno zabudli. A tak je to dodnes.

- - Inzercia - -