Dnes je pondelok, 19.február 2018, meniny má: Vlasta
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Keď ordinuje zázračná primárka

február 04, 2018 - 12:22
Už štrnásť rokov si herečka a pedagogička KATARÍNA BARANOVÁ KUBOVÁ niekoľkokrát do mesiaca nasadí červený nos, oblečie kostým a mení sa na „primárku Ritu,“ ktorá má zázračnú schopnosť liečiť smiechom. Na jednu „vizitu“, ktorú absolvovala spolu s kolegyňou Kristínou Tóthovou, alias doktorkou Tinkou Pinkou, sme sa boli pozrieť.

„Dobrý deň, ja som tu primárka. Keby bol akýkoľvek problém, obráťte sa na mňa, tu je moja vizitka.“ Začudovaná tínedžerka neisto prikyvuje, ešte nevie, či sa môže smiať, ale táto príliš energická „primárka“ v bizarnom klobúčiku a červenou guličkou na nose rozhodne pôsobí smiešne. Rovnako aj jej nešikovná, popletená kolegyňa, ktorú predstavuje ako doktorku Tinku Pinku. Na rozdiel od tínedžerky, ktorá túto dvojicu na chodbe 1. detskej kliniky na bratislavských Kramároch stretla po prvý raz, z izieb vykúkajú alebo vybiehajú deti, ktoré už ich „vyšetrovanie“ zažili a tešia sa na návštevu.

Primárka Rita, ktorú volajú Riťka, s popletenou kolegyňou vstupujú do izby, kde už so svojou mamou čaká štyriapolročná Ninka. „Doktorky“ pozná z predchádzajúcich pobytov v nemocnici, je celá vzrušená a ich nemotorné predstavovanie sa a „ordinovanie“ sprevádza klokotavým smiechom. V ďalšej izbe ležia dvaja veľkí chlapci. Štrnásťročný Michal sa hodnú chvíľu statočne drží a nesmeje sa, keď mu primárka, tentoraz ako „plastická chirurgička“ tvrdí, že nebude problém preoperovať ho na Angelinu Jolie. „Je to síce výzva, ale urobíme, čo sa dá. Nafúkneme pery, nastrelíme vlasy,“ hovorí s plnou vážnosťou. Keď sa nešikovná doktorka Tinka zaháňa, aby mu úderom s ukulele do hlavy dala „narkózu“, Michal už nedokáže zadržať smiech. Jeho kamarát Dávid na vedľajšej posteli sa chichoce pod perinou a doktorky mu sľubujú, že nabudúce prídu a zmenia ho na toho „hokejistu Hamšíka“.

Vonku na chodbe sa pristavia pri mamičke s malým dievčatkom na rukách, ktoré s úžasom sleduje, ako mu primárka s doktorkou vyčaria bublinky z bublifuku a potichu k tomu spievajú „Hajaja, kukuku...“ Dve netrpezlivé dievčatká, ktoré postávajú obďaleč, však už drankajú, aby sa doktorky ponáhľali aj za nimi. „Prídeme o chvíľu,“ ubezpečuje primárka, „pripravte zatiaľ pohostenie...“

Dvojica postupuje z izby do izby. Nemá vopred pripravené predstavenie, niekoľkominútová klauniáda je improvizovaná, vychádza zo situácie, prispôsobuje sa veku a stavu malých pacientov. Nevstupuje tam, kde si to dieťa neželá alebo kde by to nebolo vhodné vzhľadom na jeho aktuálny stav a naopak, sú prípady, keď je takáto návšteva veľmi žiaduca. Môže dieťa prebrať z letargie, pomôže mu prísť na iné myšlienky, vyčarí na tvári úsmev, dá nádej a môže tak pozitívne ovplyvniť proces liečby.

Liečba smiechom

Na celom Slovensku je momentálne päťdesiatosem zdravotných klaunov, ktorí prinášajú úsmev predovšetkým deťom v nemocniciach, sprevádzajú ich na operačné sály a rozosmievajú na jednotkách intenzívnej starostlivosti. Navštevujú však aj onkologické oddelenia dospelých či zariadenia pre seniorov a len za minulý rok uskutočnili dokopy 2 500 klauniád. Už dávno je vedecky dokázané, že smiech pomáha liečiť. Občianske združenie Červený nos Clowndoctors je súčasťou celosvetovej siete zdravotných klaunov a na Slovensku začalo pôsobiť v roku 2003. Najprv v Bratislave, kam pani primárka Daniela Sejnová z kliniky detskej onkológie pozvala Američana Garyho Edwardsa, ktorý rozbehol činnosť, prijal a zaškolil prvých klaunov.

Dieťa Ludusu

Katarína Baranová Kubová je jednou z tých, ktorí prišli na konkurz už v roku 2004. Odvtedy niekoľkokrát do mesiaca ako „primárka Rita“ navštevuje deti na rôznych oddeleniach bratislavských nemocníc. To, že sa chcela pridať k zdravotným klaunom, bolo zrejme ďalším prejavom jej celoživotného vzťahu k deťom a mladým ľuďom, jej chuti hrať pre ne a hrať sa s nimi.

Katka sa narodila do rodiny, kde to inak ani nešlo. Jej rodičia Xénia Grácová a Peter Kuba ešte v roku 1970 založili divadlo – školu LUDUS, v ktorej ako deti začínali mnohí dnes už známi slovenskí herci. Katka v Luduse rástla a z rozprávania svojej mamy vie, že nemala ani šesť rokov, keď si s plačom vymohla pásikavé tričko, lebo aj ona chcela účinkovať v predstavení Robinson, ktoré sa práve nacvičovalo. Rodičia jej darmo vysvetľovali, že ona v predstavení nehrá. Keď na premiére zhaslo svetlo, malá Katka vstala zo svojho miesta v hľadisku, vyšla na javisko a odohrala predstavenie spolu s veľkými deťmi. A bolo rozhodnuté: odvtedy vedela, že toto je presne to, čo chce v živote robiť.

Už po maturite začala pod maminým mentorstvom v Lususe aj vyučovať, robila tak počas štúdia na VŠMU i po jeho skončení a zostala tam dodnes. Pri divadle neskôr vznikla samostatná základná umelecká škola a Katka Baranová je jej riaditeľkou. Popri tom hrá v predstaveniach, vyučuje aj na Vysokej škole múzických umení doplňujúce pedagogické štúdium, mohli sme ju vidieť v televíznych seriáloch. A už štrnásť rokov patrí do tímu zdravotných klaunov.

Červený nos nás chráni

Keď začínala, nemala ešte vlastné deti. Neskôr sa stala mamou dvoch dcér a spomína si, že keď sa na nemocničné oddelenia vrátila ako klaun po materskej dovolenke, pozerala sa na to už z iného uhla. Chvíľu jej trvalo, kým sa dokázala naladiť tak, aby sa jej všetko, s čím sa tu stretávala, osobne veľmi nedotýkalo. „Sme však profesionáli, robíme si svoju prácu. Nie sme necitliví, empatia a všímavosť je nevyhnutná, ale ten červený nos a kostým nás chráni,“ hovorí.

Katka, rovnako ako jej kolegovia-klauni prežila už veľa malých zázrakov. „Patria k nim chvíle, keď mi rodič, ktorý sa s dieťaťom opakovane vracia do nemocnice, povie, že vďaka mne jej syn dostal novú nádej, alebo keď ma dieťa aj po dlhšom čase pozná a pamätá si moje meno...“

Na workshopoch, ktoré klauni pravidelne absolvujú, sa pod vedením lektorov z celého sveta učia, ako funguje humor, zdokonaľujú sa po hudobnej i pohybovej stránke. Katka tieto skúsenosti potom uplatňuje aj vo svojej pedagogickej práci.

Po celý život zostáva verná divadlu a škole Ludus, ktoré je určené deťom a divákom v tínedžerskom veku. Nezávidí herečkám, ktoré hrajú na veľkých divadelných scénach a sú možno „slávnejšie“. „Dostala som príležitosť zviditeľniť sa v televízii, dva roky som účinkovala v seriáli Chlapi neplačú. Ale nikdy mi primárne o to nešlo. Naše divadlo a škola, a napokon aj práca zdravotného klauna, to celoživotné prepojenie s deťmi mi dáva hlboký zmysel a uspokojenie.“

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Ramon Leško

- - Inzercia - -