Dnes je utorok, 16.október 2018, meniny má: Vladimíra
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Kráľ Slnko a jeho srdcové dámy

február 16, 2018 - 13:27
Malé francúzske mestečko Brouage nepatrí k vyhľadávaným destináciám. Napriek tomu sa tu v lete roku 1660 odohralo čosi mimoriadne. Mladý kráľ Ľudovít XIV. v komnatách tunajšieho hradu oplákaval svoju prvú lásku – nežnú Máriu Manciniovú, ktorú od neho násilne odlúčili, aby ho oženili so španielskou infantkou. Od tej chvíle už kvôli žiadnej kráske nevyronil slzu a vzal si vždy, čo chcel...

Zdá sa to priam neuveriteľné, ale tento sebavedomý panovník, ktorý vošiel do dejín ako stelesnenie vlastného životného kréda „Štát som ja“, bol na začiatku svojej vlády nesmelým, plachým mladíkom, ovládaným svojou matkou Annou Rakúskou a všemocným kardinálom Julesom Mazarinom. Tí v žiadnom prípade nemohli dovoliť, aby sa kráľ najvýznamnejšej európskej ríše oženil pod svoju úroveň, hoci Mária bola kardinálovou neterou. Z hľadiska dynastie bolo nevyhnutné, aby si vzal ženu s kráľovskou krvou. Vybrali mu španielsku princeznú Máriu Teréziu, ktorá nevynikala ženským pôvabom a aj o jej duchaplnosti by sa dali viesť rozsiahle polemiky. Napriek tomu sa už o mesiac, v auguste roku 1660 konala svadba dvoch mocnárstiev. Život býva niekedy veľmi nevyspytateľný a ani ten najtalentovanejší scenárista s dokonalou fantáziou by nedokázal vymyslieť to, čo nám vie pripraviť osud. Keď Ľudovít so zlomeným srdcom vchádzal so svojou nemilovanou manželkou v triumfálnom sprievode do Paríža, kde ho vítali nadšené davy, na balkóne jedného z domov na predmestí stála mladá madame Scarronová a nadšene mávala mužovi, v očiach ktorého sa zračil bezhraničný smútok. Ani jeden z nich netušil, že sa práve ona, žena bez kvapky šľachtickej krvi, stane raz jeho poslednou láskou a aj manželkou, ktorá mu bude tak veľmi pripomínať Máriu. No kým sa ich cesty stretnú, pretečie ešte Seinou veľa vody a obaja budú musieť prejsť kľukatými zákrutami života so všetkými jeho nástrahami, vášňami a intrigami...

Zmyselná Olympia

Kardinál Mazarin, ktorý spravil na francúzskom kráľovskom dvore oslnivú kariéru, mal päť neterí. Popri krehkej Márii, ktorej sa paradoxne ako jedinej podarilo dobyť srdce Ľudovíta, hoci ju sestry považovali za škaredé káčatko, sa o kráľovu priazeň úspešne usilovali aj ďalšie štyri. Laura, Anna, Hortenzia a škandalózna Olympia, ktorá svojimi výstrednými milostnými eskapádami bavila všetky európske kráľovské dvory. Je zaujímavé, že nitky jej života siahajú až k Bratislave, k neďalekému rakúskemu zámku Schlosshof, ktorý dal postaviť jej syn, legendárny vojvoda princ Eugen Savojský.

Tak ako v objatí Márie Ľudovít spoznal, čo je láska, tak v náručí jej sestry Olympie objavil telesnú vášeň. Mazarin nemal pochopenie pre slabosť svojich neterí voči kráľovskému majestátu a v obavách, aby sa neskomplikovalo spojenectvo medzi Francúzskom a Španielskom, sa napriek ich dôraznému odporu snažil čo najskôr ich povydávať. S Olympiou to však nebolo také jednoduché. Tá mala kráľa dôkladne omotaného okolo prsta, teda skôr okolo svojho kyprého, zmyselného tela, a tak musel použiť celý svoj dôvtip, skombinovaný s nátlakom, aby ju dostal pod čepiec. Ušiel sa jej nie príliš vzhľadný, ale zato majetný princ Eugen Móric. Vnadnej kráske stačil jediný letmý pohľad na tohto neduživého mladíka, aby pochopila, že zachovať vernosť tomuto mužovi by bolo trestuhodným mrhaním času, a to rozhodne nemienila riskovať. Už počas medových týždňov sa opäť vrátila pod kráľovský baldachýn, čo malo za následok, že zlé jazyky na dvore rozširovali, že otcom jej syna Eugena je práve Ľudovít. Ten sa síce k otcovstvu nikdy nevyjadril, no budúcnosť mladého Eugena mu nebola celkom ľahostajná. Keď mladík dovŕšil pätnásť rokov, šiel požiadať kráľa o pridelenie pluku. Túžil sa stať podľa vzoru svojho starého otca, slávneho vojvodcu Tridsaťročnej vojny Tomáša Františka Svojského, vojakom. Ľudovíta však žiadosť tohto šťúpleho, ani 160 cm vysokého adolescenta veľmi pobavila a odporučil mu kňazské rúcho. Eugena to na smrť urazilo. Dal zbohom Francúzsku a vstúpil do služieb jeho úhlavného nepriateľa rakúskeho cisára Leopolda, ktorého neodradilo to, že pred ním nestojí práve Herkules a zveril mu jazdecký pluk. Tak sa začala slávna kariéra tohto hrdinu, víťaza nad Osmanskou ríšou. S francúzskym kráľom sa na bojovom poli stretol vo vojne o španielske dedičstvo a len jeho matka Olympia vedela, či tu neskrížili zbrane otec so synom. Tá si však svoje tajomstvo odniesla do hrobu.

Louisa de La Valliére-Krehká víla z Versailles

Zo všetkých kráľovských mileniek bola Lujza jediná, ktorá kráľa skutočne úprimne milovala. Bez akejkoľvek vypočítavosti či ohľadu na svoje záujmy a záujmy svojej rodiny mala len jedno prianie – spraviť šťastným muža, ktorý ju zviedol. Keď ju opustil, stratila zmysel života. Vstúpila do kláštora, aby sa modlila za svoje spasenie a odpustenie hriechov. Nijaká iná „srdcová kráľovná“ sa svojho postavenia nevzdala s takou dôstojnou noblesou.

Jej súčasník Abbé de Choisy o nej zachoval toto svedectvo: „ Bola veľmi uzavretá a jeho láska bola pre ňu všetkým. Mala krásnu postavu a vznešenú chôdzu. Smutný pohľad nežných očí priťahoval všetkých, ktorí sa s ňou stretli. Mala najkrajšie vlasy na svete, ktoré spočívali na jej hlave ako žiarivá koruna. Bola jemná, mala skvelý vkus, veľa čítala a vynikala inteligenciou...“
Treba dodať, že tento opis nám zanechal muž, ktorého ženy nijako nepriťahovali.

Lujzin vzťah s kráľom sa začal úplne náhodou. Kráľ spočiatku dvoril svojej švagrinej, ktorej slúžila ako dvorná dáma. Lujza bola iba akousi zásterkou, za ktorú poživačný kráľ schovával svoju hriešnu slabosť k manželke svojho brata. No jedného dňa sa akosi hlbšie zahľadel do očí tejto mlčanlivej víly a bola z toho láska. Je zvláštne, že jeho zákonitá manželka, španielska princezná, korpulentná Mária Terézia trpaslíčieho vzrastu, s vypúlenými vodovými očami žiadnu inú milenku svojho prelietavého muža nenávidela viac ako práve Lujzu. Svoje pohŕdanie jej dávala najavo na každom kroku a žiarlivými scénami strápňovala nielen seba, ale aj kráľa. Zachovala sa historka, podľa ktorej si Mária Terézia uchovala veľmi pozoruhodný zvyk. Vždy, keď ju kráľ na naliehanie vysokopostavených dvoranov, že sa treba postarať o legitímne potomstvo, navštívil v jej spálni, na druhý deň ráno to všetkým oznámila nadšeným potleskom a víťazoslávnym pohľadom, ktorým si premerala najmä prítomné dámy. Netreba dodávať, že jej nikto nezávidel, nanajvýš ju ľutoval.

Lujza pomerne dlho odolávala dvoreniu jeho veličenstva. Myslela si, že s ňou len tak nezáväzne flirtuje a bránila svoje srdce v strachu, aby ho nezranil. Zaujímavé je, že prvý, kto si všimol kráľove prebúdzajúce sa city, bola práve jeho aktuálna milenka, švagriná Minette. Samozrejme, že sa cítila byť ponížená, chytila sa do pasce, ktorú sama nastražila, ale svoju roztrpčenosť nemohla dať verejne najavo, aby sa neponížila.

Milenci svoj vzťah držali spočiatku v tajnosti. Kráľ, akoby cítil, že Lujzino srdce je veľmi zraniteľné, sa ju snažil ochrániť pred intrigami dvornej kamarily. No keď mu porodila potomka, musela vyjsť z tieňa.

Ich láska trvala necelé štyri roky, keď sa na scéne zjavila žiariaca, temperamentná a nanajvýš sebavedomá madame de Montespan. Lujza rýchlo pochopila, že je koniec, a tak dobrovoľne odišla zo života svojej jedinej lásky, kráľa Ľudovíta. Chudobná, bez peňazí a apanáže, o ktorú nikdy nežiadala, vstúpila do kláštora, kde v tichosti a rozjímaní prežila ďalších tridsaťštyri rokov. Dvor medzitým na ňu už dávno zabudol. Jej slnko definitívne zhaslo...

Oslňujúca intrigánka-Françoise Athenais de Montespan

Plavovlasú, modrookú femme fatale milujúcu prepych, sršiacu šarmom a humorom Ľudovít jednoducho nemohol prehliadnuť. Keď prišla na dvor ako dvorná dáma kráľovnej Márie Terézie, spôsobila taký rozruch, že všetkým bolo jasné, akým smerom sa bude uberať jej kariéra. Teda, až na jej manžela, bezvýznamného šľachtica markíza de Montespan. Nikto nechápal, ako mohol jej pyšný otec vojvoda de Mortemart dať ruku svojej dcéry takému nímandovi. Až keď ju bližšie spoznali, pochopili, že ona si toto manželstvo presadila aj proti vôli svojich rodičov. Jednoducho sa zamilovala a keď sa pre niečo rozhodla, tak nikto nemohol oponovať. A práve láska bola pre úbohého markíza tou zárukou, že ho žena neopustí. No spoliehať sa na city cieľavedomej a ctižiadostivej Athenais bolo také naivné a prostoduché, že nič iné ako parohy si ani nezaslúžil. Navyše sa v ich manželstve vyskytli ťažké finančné problémy a ju už nebavilo dávať svoje šperky do záložne...

Do života kráľa Slnko vtrhla vo veľkom štýle a na výslní sa udržala viac ako jedno desaťročie. Jej príchod poznačili žiarlivostné škandály, ktorými jej muž bavil unudených dvoranov takmer na dennom poriadku. O svoju ženu sa nemienil s nikým deliť, ani s kráľom a dával to dosť dôrazne najavo. Raz svoju manželku na verejnosti vyfackal, za čo si vyslúžil mesiac väzenia. Po návrate sa správal ako šialený masochista. Kázal si otvoriť väčšiu bránu, lebo s takými parohami sa vraj do menšej nezmestí a na svoj kočiar si pripevnil parožie. Zásadne sa obliekal do čiernych smútočných šiat, lebo vraj smúti za svojou ženou, ktorá je pre neho mŕtva. No Athenais bola živšia viac, ako mu to bolo príjemné...

Kráľ bol ňou doslova posadnutý. Legitimizoval všetky deti, ktoré mu porodila, a trpezlivo znášal jej nálady. Na rozdiel od Lujzy mala vysoké požiadavky a neustále ich stupňovala. Napríklad, keď sa kráľ rozhodol vymenovať sedem generálov za francúzskych maršalov, Athenais sa nezdráhala prehľadať mu vrecká, aby našla zoznam povýšených. Keď zistila, že tam chýba meno jej brata, spravila kráľovi strašnú scénu a prinútila ho zoznam opraviť. Bola čoraz viac povýšenecká, arogantná a chamtivá. A pýcha vždy predchádza pád.

Athenais „vládla“ kráľovi už niekoľko rokov a tučneli nielen jej kontá a majetky, ale čoraz korpulentnejšou sa stávala aj ona sama. Práve vtedy sa na dvore zjavila sedemnásťročná kráska Mária Angelika, barónka de Fontanges, ktorej čistá, jemná krása veľmi pripomínala odvrhnutú Lujzu. Madame de Montespan od zlosti a žiarlivosti škrípala zubami, no musela sa zmieriť s novou kráľovou milenkou, aby si aspoň naoko udržala svoje postavenie. Jej výstupy a slzy už nemali nad Ľudovítom nijakú moc, boli mu skôr na obtiaž. Dúfala, že kráľ sa Angeliky čoskoro nabaží, veď okrem krásy nemohla nič ponúknuť, bola veľmi prostoduchá či skôr vyslovene hlúpa. No mýlila sa. Jeho veličenstvo zrejme obdivovalo na ženách čosi iné ako mozgové hemisféry a krásku vymenoval za vojvodkyňu. Athenais si zúfala. Situácia sa však vyriešila sama. Angelika porodila kráľovi dieťa a po pôrode záhadne zomrela. Je možné, že jej na onen svet dopomohla aj madame Montespan. V tých časoch už naplno „lietala“ v travičskej afére Kataríny la Voisin.

Keď v roku 1677 šéf parížskej polície La Reynie odhalil tento krúžok, ktorého členovia miešali vražedné koktaily s cieľom usporiadať si rodinné vzťahy, bol z toho škandál s ďalekosiahlymi dôsledkami. Sama La Voisin skončila na hranici, ale tým sa to neskončilo. Rozsiahle policajné vyšetrovanie viedlo do čoraz vyšších miest a nezastavilo sa ani pred kráľovskými komnatami. Keď sa na zozname „zákazníkov“ travičky objavilo aj meno madame de Montespan, kráľ obávajúci sa ešte väčšieho škandálu vyšetrovanie zastavil. Márne sa mu za zatvorenými dverami pokúšala vysvetliť, že si tam chodila „len“ pre nápoje lásky, aby si ho udržala, nevedel jej odpustiť. Jeho dlhoročná milenka sa mu jednoducho zhnusila a dával jej to najavo. Ona síce pochopila, že definitívne stratila svoje postavenie a že by sa jej ako iným slušným opusteným milenkám patrilo odísť do kláštora, no na to sa nevedela odhodlať. Radšej znášala potupu a posmech tých, ktorí sa jej ešte pred časom klaňali a plazili sa pred ňou. Naozaj smutný a nedôstojný koniec...

Žena z balkóna-Madame de Maintenon

Keď madame de Montespan v roku 1669 porodila kráľovi prvého potomka, bolo treba sa poobhliadať po dobrej guvernantke. Krásna Athenais si vtedy spomenula na vdovu Scarronovú, s ktorou sa zoznámila u jednej svojej priateľky a ktorá na ňu svojou inteligenciou, diskrétnosťou a dôstojným zjavom urobila veľký dojem. Priviedla ju na kráľovský dvor a vôbec netušila, že raz sa táto nenápadná osôbka stane jej najväčšou sokyňou, ktorá ju definitívne porazí v boji o priazeň kráľa a dosiahne to, po čom ona sama celý život márne túžila.

Pyšná a sebavedomá metresa na vrchole svojej moci v nej nevidela nijaké nebezpečenstvo. Pani Scarronová bola predsa len jednoduchá žena z ľudu, obyčajná slúžka a jediný problém bol v tom, aby jej prítomnosť obhájila pred kráľom, ktorému bola táto navonok prísna a uzavretá žena, oblečená vždy v čiernych šatách, mimoriadne nesympatická. Všetko sa to však zmenilo v roku 1674. Ľudovít raz celkom nečakane vtrhol do detskej izby, kde uvidel Scarronovú sedieť na pohovke, ako s nesmiernou láskou číta jeho deťom rozprávky. Pokoj, láska a pocit bezpečia, ktorý z tejto ženy vyžaroval, ho natoľko očarili, že v tej chvíli zatúžil po troške obyčajného súkromného šťastia, ktoré mu dvorná etiketa odopierala.

Začal čoraz viac vyhľadávať jej prítomnosť a fascinovala ho statočnosť tejto ženy, s ktorou sa osud tak kruto zahral. Dojalo ho, keď mu rozprávala, že si pamätá na jeho slávnostný príchod do Paríža a že jeho smutné oči mladoženícha stále nosí v duši. Vtedy bola vydatá za oveľa staršieho muža, ochrnutého básnika Scarroneho, ktorý svoj handikap pretavil do sarkastických pamfletov, za ktoré ho nenávidel celý urodzený Paríž. Po jeho smrti žila chudobným životom, privyrábajúc si ako opatrovateľka detí zo vznešených rodín.

Náklonnosť vladára k tejto drobnej žene sa už nedala prehliadať. Madame de Montespan zúrila a posmievala sa jej nízkemu, neurodzenému rodu. Ľudovít dal svojej milenke za pravdu, no inak, ako by si to želela. Povýšil guvernantku svojich detí na markízu de Maintenon a tým dal jasný signál všetkým, ktorí ešte o povahe ich vzťahu pochybovali.

Versailles doslova ohromil, keď sa po smrti kráľovnej v roku 1684 prevalil ich tajný sobáš. Bola to posledná rana do pýchou naplneného srdca Athenais de Montespan. Od tej chvíle bola už len trpená.

Ľudovít so svojou tajnou manželkou prežil tri desaťročia pokojného života, ktorý ho napĺňal skutočným šťastím. Bola to ona, kto mu na smrteľnej posteli v roku 1715 navždy zatlačil oči, ktoré ju kedysi tak dojali smútkom z nešťastnej lásky. Madame de Maintenon sa po jeho smrti utiahla do kláštora a dožila vo všetkej skromnosti. Pozornosť vzbudila ešte raz, dva roky pred svojou smrťou. Cár Peter Veľký pri návšteve Francúzska túžil vidieť ženu, ktorá pre kráľa Slnko toľko znamenala. Pohľad na jej skromnosť ho vraj fascinoval...

- - Inzercia - -