Dnes je streda, 19.september 2018, meniny má: Konštantín
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Manželstvo po slovensky: PO SMRTI ODVETA

február 16, 2018 - 13:48
Rozviedol sa s ňou a pravdaže, bývalú vyhodil z bytu. Napokon, malo to aj logiku. Žili v jeho rodičovskom dome v centre mesta a čo ako udržala chlapa celých pätnásť rokov pri sebe, napokon sa to aj tak stalo. Našiel Jole ubytovanie v ubytovni nejakej fabriky a do bytu, kde vyrastal, nasťahoval mladú.

Jolou zmietalo zúfalstvo. Nikdy sa neocitla v izbe s ďalšími troskami. Vždy sa pohybovala vo veľkých bytoch, žila ako niekto, komu teda do núl nadávať nemôžu. Veď mala aj štyri semestre vysokej školy!

Najskôr jej radilo vínko. Neboli to rady s ružovou perspektívou. Vzdala sa ho vo chvíli, keď opitá skolabovala priamo na ulici. V ošumelom šušťákovom oblečení, celkom ako vyhodená z domu. Netrvalo však dlho a celkom sa dala dokopy. Síce bez práce, avšak so vztýčenou hlavou. Až sa stalo takmer nemožné. Stretla sa s človekom, vdovcom, ktorému sa celkom páčila. A to rovno na úrade práce. Rozdeľoval ľuďom robotu a vyzeral veľmi dôveryhodne. Vekový rozdiel dvadsať rokov Jolu netrápil. V Petržalke mal trojizbový byt a trval na tom, aby bývali spolu. Zobrala teda svojich päť slivák a autobusom sa dopravila pred barak, ktorý sa mal stať jej novým domovom.

Otvoril dáme svojho srdca dvere, vybozkával ju, tešiac sa, že má ženu pri sebe. Dáma hneď umyla riad, navarila večeru, zapla práčku... A tak si žili. Prvú facku dostala za to, že zemiaky neboli správne mäkké. Nevieš variť? Do roboty nechodíš a nič neurobíš poriadne, ty krava, kričal a Jola nevedela, kam sa pred surovcom ukryť. Sadla si teda na toaletu a čučala ako myš.
nezopakuje. Naivné predstavy sa však nepotvrdili a Jola dostávala bitku pravidelne. Raz opuchnuté oko, inokedy zlomená lícna kosť... Mala však strechu nad hlavou a mala čo jesť.

Milanove záchvaty zlosti prichádzali čoraz častejšie, susedia Jolu dokonca často vídali v pyžame sedieť na schodišti, a to aj celú noc. Jednoducho ju nepustil dnu.

Bol takmer vianočný čas a dobre naladený Milan sa rozhodol, že nech sa deje, čo sa deje, Jolu si vezme za manželku a ako dar jej pripíše na účet niekoľko tisíc. To bola chvíľa, na ktorú znivočená Jolka čakala. Vydala sa teda a jemne zbohatla. Potom už aj facky znášala lepšie.

Po dvoch rokoch trápenia šla v nedeľný večer vyniesť smeti. Vrátila sa a Milan bol vo veľmi čudnom stave. Strnulo sedel v kresle, hýbal perami, no nerozprával. Pozeral na svoju ženu ako topiaci sa z hlbokej vody. Rýchlo zavolala záchranku, chlapa naložili a odviezli do nemocnice. Mozgová príhoda s infarktom zároveň.

Navštevovala ho, ako sa patrí a jej bité telo sa konečne mohlo poriadne zahojiť. Plakal, škamral, chcel domov, „aby mohli zase normálne žiť“. Sľúbila teda, že na víkend podpíše reverz a z nemocnice ho zoberie.

Večer volala sestrička. Vraj zomrel. Ešte olovrantoval, tešil sa na večeru, avšak nedožil. Jola nevedela, čo robiť. No chudák to bol, veď umrel! Avšak z nej, z bitej chudery, sa odrazu stala normálna žena s bytom a malou hotovosťou. Premýšľala, čo všetko ju teraz čaká. Pohreb, predtým smrť manžela oznámiť všetkým, ktorí mali o tom vedieť... Vedela, že jej v živote pomohol, vedela však aj to, že mu nezostala nič dlžná. A ako bonus dostal ešte aj beztrestnú možnosť fackovať a týrať svoju ženu. Nemala chuť ani na jedinú slzu: je tam, kde má byť, vravela si v duchu.

Zaniesla mužovi najkrajší oblek, aký mal, nech sa na poslednej ceste cíti dôstojne. No nešla sa ani rozlúčiť. Zvieralo jej žalúdok a vedela, že akékoľvek rozlúčenie by bolo neúprimné. Ešte by sa posadil a poriadne ma zmaľoval, triasla sa spomienkou na despotu.
Pohreb to bol tichý. Jola necítila ani za necht smútku. V krematóriu sa stretlo zopár jeho kamarátov a kolegov, dokonca sa ani neobliekla do čierneho. Jednoduché šaty z nej na prvý pohľad vdovu nerobili. Bez hudby, bez množstva kvetov... Kolega z práce povedal zopár slov, pridala sa pani z úradu a rakva sa pomaly spúšťala dolu, odkiaľ niet návratu.

Pre popol šla do krematória o mesiac. Odniesla ho v urne domov a postavila na sekretár. Ale iba na niekoľko dní. Trpela ťažkou neurózou, ustavične si predstavovala, ako vychádza z urny, aby ju opäť zmlátil. Zatelefonovala teda svojmu synovi, aby prišiel.
Keď sa objavil vo dverách, veľa nevysvetľovala. Podala chlapcovi plastovú tašku s urnou a jednoducho povedala: Zahrab ho na cintoríne niekam k plotu. Nech má večný pokoj a najmä... Nech ho máme my.

Nuž... Ženy dokážu byť spravodlivo tvrdé aj k mŕtvym.

Vaša IVANA HAVRANOVÁ

- - Inzercia - -