Dnes je nedeľa, 23.september 2018, meniny má: Zdenka
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Július Jackuliak: Lúčnica je olymp slovenského folklóru

február 23, 2018 - 16:03
Manažér umeleckého súboru Lúčnica, Július Jackuliak, s úsmevom na tvári hovorí, že hoci je starnutie prirodzenou súčasťou života, v Lúčnici sa aj vďaka stále novej krvi, energii a napĺňaniu snov, starne podstatne príjemnejšie. Lúčnica začala jubilejný sedemdesiaty rok svojej existencie veľkolepými oslavami v bratislavskej Inchebe, a už o niekoľko týždňov sa „rozbehne“ za svojimi priaznivcami do rôznych kútov Slovenska.

Hovorí sa, že v Lúčnici nemôže nikto zostarnúť. Ako to vnímate vy?

Zostarnúť musí každý, ale „Lúčnica je večne mladá“. Vždy v septembri prichádzajú na konkurz do Lúčnice mladí ľudia z celého Slovenska. Prinášajú so sebou sny, predstavy, nadšenie a lásku k tradičnému slovenskému umeniu. Tí najlepší potom dosiahnu to, čo je vo folklóre najviac – stanú sa lúčničiarmi. Niekoľko rokov potom prezentujú na javiskách celého Slovenska, ale i sveta, v geniálnych dielach profesora Nosáľa to, v čom je Slovensko naozaj unikát – jeho pestrú národnú kultúru. A svoju mladosť a radosť prenášajú na všetkých divákov, od tých v malých dedinkách, po sálu OSN v New Yorku.

Ako ste sa dostali k folklóru vy?

Moja staršia sestra Janka ma mala na starosti, a tak ma brávala na „tanečnú“ do ľudovej školy umenia, ako sa to vtedy volalo. Ani sa ma nikto nepýtal a v šiestich rokoch som začal tancovať tiež. V prvých rokoch ma to aj chvíľu nebavilo, ale riaditeľka ĽŠU Zvolen, odkiaľ pochádzam, pani Mázorová, presvedčila moju mamu, aby som to ešte skúsil. A potom prišli priateľstvá na celý život, úspechy na javiskách, cesty po nových mestách a krajinách a sen – tancovať v Lúčnici. Keď nás celý súbor Marína priviedol choreograf Janko Jamriška, mimochodom jeden z najmilších a najlepších žiakov profesora Nosáľa, na premiéru Lúčnice do Bratislavy, hneď mi bolo jasné, čo najviac chcem. Odvtedy som si neustále skúšal to, čo som videl na javisku a o rok som stál pred pánom Nosáľom na konkurze s malou dušičkou. Na javiskách a v sálach som potom strávil ako tanečník takmer dvadsať rokov.

Dlhé roky ste v Lúčnici aktívne tancovali, taká vášeň sa len tak nevytratí, rád to ešte skúšate?

Milujem tanec a takmer všetky formy javiskového, aj iného umenia. Keď cestujem po svete, vždy sa snažím navštíviť čo najviac predstavení a naučiť sa čo najviac od tých najlepších. Preto sa pri produkciách Lúčnice inšpirujeme riešeniami Cirque de Soleil, Michaela Bubbleho alebo opery v Londýne či Sydney. Tanec je veľmi náročné umenie a na špičkovej úrovni je kariéra tanečníka relatívne krátka. Nerád robím veci horšie, ako som ich vedel robiť a tak sa radšej teším sledovaním vynikajúcich tanečníkov, ktorí sú aj okolo mňa.

Folklór je veľmi širokospektrálny a bohatý. Dokážete v ňom objavovať stále niečo nové, čo vás uchváti?

Pri našich cestách v zahraničí si uvedomujeme veľmi jasne, že Slovensko má takú jedinečnú pestrosť ľudových tradícií a prejavov, že to naozaj nemá nikde na svete obdobu. A ako je možné, že ľudia absolútne odlišných kultúr v Číne, Austrálii alebo Mexiku sú okamžite nadšení z národného umenia päť miliónovej krajiny, o ktorej možno ani nevedia, kde leží? Keď vysvetľujem zahraničným partnerom, že máme so sebou 300 krojov, pretože na malom Slovensku ma skoro každá dedina odlišný kroj, tanec, spev, piesne, len neveriacky krútia hlavou. Už keď rozprávam o slovenskom folklóre, vždy ma to znova uchváti.

Pripraviť veľkolepé oslavy vyžaduje kopec úsilia, dostavila sa satisfakcia? Ste s tým, ako to vypálilo spokojný?

Veľké projekty, ako „IMT Smile & Lúčnica“ alebo tento program „Štefan Nosáľ 90“ sa pripravujú 1-2 roky a celé mesiace pred premiérou je to nepretržité nasadenie celého tímu. Snažíme sa zabezpečiť čo najlepšie podmienky umelcom ale aj divákom. Chceme mať najlepšie svetlá, zvuk, pódium, projekcie, filmy, programy, ale aj bufet a výstavu o histórii. Nikdy nie sme celkom spokojní. Aj keď sa snažíme o dokonalosť do najmenších detailov, vždy sa dá niečo urobiť ešte lepšie. Po prvom predstaveni písalo pár divákov, že horšie videli. Je to preto, že sála Incheba Expo Arény nie je divadlo. Diváci na ploche v posledných radoch určite vidia horšie ako v Istropolise a nie je to našou vinou. Ale napriek tomu sme sa rozhodli, že zdvihneme celé pódium, čo bola práca asi pre päťdesiat ľudí na celú noc a deň.

Z čoho ste mali pri organizácii najväčšie obavy?

Vždy z toho, ako program prijmú diváci. Pán Nosáľ mi často rozprával o pochybnostiach tvorcu. Kým sa javiskové dielo nestretne s divákom priamo na predstavení, nikto nevie, či je naozaj dobré. Aj pre mňa je to rovnaké napätie a tréma, hoci už nestojím na javisku. O to mám väčšie zimomriavky a neraz aj slzy v očiach, keď vidím stáť a tlieskať tisíce dojatých ľudí.

Akým spôsobom budete ešte s Lúčnicou oslavovať počas roka? Aké projekty, zájazdy, vystúpenia vás čakajú?

Najkrajšou časťou osláv 70. výročia vzniku Lúčnice je pre nás stretnutie bývalých a súčasných lúčničiarov, ktorých je dnes už viac ako dva a pol tisíc. Celá lúčničiarska rodina sa raz za päť rokov stretne, spolu spomína a oslavuje. Pred letom by sme mali potom vyraziť za divákmi po Slovensku. Lúčnicu by mali opäť vidieť v lete aj vo Vysokých Tatrách. Rokujeme o účinkovaní v Londýne, Španielsku, Ázii a v Dubaji.

jj_s_miss_nicaragua_v_tv.jpg

Foto: 
archiv J.J.

Lúčnica oslavuje svoju sedemdesiatku spolu s týždenníkom Slovenka, čo by ste obom vitálnym dámam v rokoch popriali?

Je veľmi milé, že Slovenka a Lúčnica vznikli v rovnakom roku 1948, pretože Lúčnica je možno jednou z najkrajších sloveniek a Slovenka je tiež trochu lúčničiarkou. Prajem obidvom týmto symbolom Slovenska, aby ešte dlhé roky kráčali úspešné a krásne vedľa seba a niekedy aj spolu. Veľmi sa tešíme na projekty, ktoré spolu s pani Rehákovou pripravujeme v tomto narodeninovom roku.

Meno pána profesora Štefana Nosáľa bude s Lúčnicou späté navždy. V čom vidíte jeho hlavné posolstvo?

Mal som to šťastie, pri pánovi Nosáľovi sedem rokov tancovať a neskôr s ním viac ako 20 rokov spolupracovať a učiť sa od neho. Rozhovory s ním patria k tomu najkrajšiemu v mojom živote. Vzhľadom na to, aké geniálne dielo stvoril, ma vždy fascinovala jeho priamosť a otvorenosť. Dokázal si pozorne vypočuť aj názor nás mladších a dokonca prijať iné riešenia, ak boli na prospech veci. Dokázal, že každý može dosiahnuť aj svetový úspech, dokonca aj so slovenským ľudovým umením, ktoré on povýšil na svetový formát. Napriek tomu, že dosiahol tak veľa, vždy zostal priamym a úprimným človekom z Podpoľania. Keď sa doklaňal pred vypredanou Operou v Monte Carlo, povedal svojím typickým štýlom: „Vidíš – doma sme chodili bosí a pozri, kde sme sa dostali.“

- - Inzercia - -