Dnes je nedeľa, 22.júl 2018, meniny má: Magdaléna
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Pantomíma je ako lúčavka kráľovská

marec 16, 2018 - 10:19
Svetovo známy slovenský mím MILAN SLÁDEK oslávil koncom februára svoje okrúhle životné jubileum – 80 rokov. Pri tejto príležitosti sa vrátil na slovenské javisko a v Divadle Malá scéna ponúkol divákom beznádejne vypredané predstavenie Milan Sládek – jubileum.

Čím vás pantomíma tak priťahuje? Čo je na nej výnimočné, že sa jej venujete celý život?

Podľa mňa je pantomíma základom celého umenia, je to všeumenie. To neverbálne, mimické i gestické je základ našej medziľudskej komunikácie. Je úžasné vidieť, ako sa toto umenie dá pospájať aj iných umeleckých druhoch. Mím je tvorca a zároveň aj materiál. Je zaujímavé a úžasné pozorovať aj samého seba, čo všetko viem spracovať, ako viem svoje zážitky podať.

Ako ste sa s pantomímou zoznámili?

Mal som asi pätnásť rokov a dostal som sa do kontaktu s knižkou Františka Kožíka Najväčší z Pierotov. Bol som nadšený a očarený. Kniha sa stala mojou bibliou. Táto knižka ma natoľko ovplyvnila, že som sa rozhodol venovať pantomíme. Vytvoril som si aj kostým, aby som Pierota mohol hrať spolužiakom na „šupke“. Neskôr som sa s pánom Kožíkom aj zoznámil, on mi napísal, že vo v mne vidí pokračovateľa J. G. Deburaua (Pierot z Kožíkovej knihy – pozn. red.). Keď neskôr vyšla doplnená kniha v slovenčine, pán Kožík mi ju venoval. To bolo veľké uznanie.

Ako ste tú knižku objavili?

Mali sme knižnicu, raz som do nej vstúpil – a tam som našiel tú knihu. Siahol som na nejakú poličku, bola tam. Zrejme to bolo znamenie (smiech).

Najskôr vás zaujalo výtvarné umenie. Začali ste študovať odbor rezbárstvo, kam vás vraj zaradili, ale vyjadrili ste sa, že ste boli nešťastný. Paradoxne, s odstupom času ste pripustili, že rezbárstvo vám pomohlo v pantomíme...

Áno – totiž, keď si rezbár, urob si sám (smiech). My sme boli odkázaní sami na seba, boli sme praktickí. A praktický som tým pádom bol aj v pantomíme – či už išlo o výrobu masiek, bábok – to sochárske umenie ovplyvnilo i to herecké. Navyše, naučil som sa pracovať s priestorom. Priestor, v ktorom sa pohybujeme, alebo priestor, ktorý je v nás. Vedieť sa „dať“ do priestoru, vedieť si v sebe ten priestor vytvoriť, to je úžasne zaujímavé, ako sa s tým dá pracovať. Už Charlie Chaplin povedal, že herec je vtedy hercom, ak si vie uznať priestor, v ktorom sa pohybuje.

Hovoríte aj v civilnom živote viac gestom a mimikou, než slovom?

Nechcem byť hercom, mímom, do pol ôsmej. Ale až od pol ôsmej, keď sa začína predstavenie. V zahraničí, keď ľudia používajú iný jazyk, ktorému nerozumiem, veľakrát pomôže naozaj to jednoduché gesto, milý pohľad, úsmev. Emocionálna stránka nášho prejavu je všade rovnaká, na celom svete. To je základ, ktorý nás ľudí robí ľuďmi.

Vyzeráte fantasticky, je to aj preto, že veľa času – najmä na predstaveniach – mlčíte?

Dobrý výzor asi nie je o mlčaní. Mám jeden vzor – istý japonský tanečník začal svoju svetovú kariéru vo veku 72 rokov... Hrali sme spolu, keď mal tuším 86. Ja som sa pri ňom cítil ako starec, a to som mal vtedy asi 62 rokov. Tá jeho vnútorná sila, ktorú doteraz obdivujem, mu zrejme dala tú „mladistvosť“. Zomrel ako 103-ročný. Ale doteraz mi jeho príklad dáva silu: to, čo sa v človeku odohráva vo vnútri, je dôležitejšie, čo dáva navonok.

Mladistvosť však dodáva aj sila tela. Na predstavení musíte byť fit aj po fyzickej stránke, telo jednoducho musí fungovať. Ako vyzerá každodenný tréning míma?

Mal som veľké šťastie, že som mohol spoznať pohybový systém pedagogičky z Prahy, ktorá dala dokopy systém pohybu i výrazového tanca. V divadle Emila Buriana sme mali aj tanečný a gymnastický výcvik. Tréningy boli každý deň. Ani dnes to nenechám „len tak“, trénujem, aby telo vydržalo. Viac-menej cvičím každý deň. Nemôžem totiž predstavenie laxne odbiť.

Možno teda povedať, že aj pri pantomíme vypotíte litre potu?

Viete, čo je zaujímavé? Ja sa nepotím. To je zvláštne. Keď som unavený, tak trochu áno. Ale ani v južných krajinách som nebol príliš spotený, maska zostávala na svojom mieste (smiech).

Keď si predstavíme pantomímu, väčšine z nás sa objaví, že to je niečo ako paródia. Vy sa však venujete vážnym témam: Antigona, Alexander Dubček, rok 1968 v Československu...

Podľa mňa je to danosť dostať sa od jedného mantinelu k druhému. Aj tragické veci môžu byť komické, a tie komické tragické. Veľmi rád sa pohybujem v tomto prostredí. Naposledy som hral napríklad Krížovú cestu v Nemecku. Pán farár mal najprv problém, pretože si myslel, že ak to bude hrať mím, bude to niečo, čo možno vidieť na ulici. Nakoniec bol prekvapený, s akou vážnosťou sme poňali tému osobnosti, ktorá bola presvedčená o pravdivosti svojho konania a svojho presvedčenia. Som rád, že sa môžem dostať do týchto polôh.

Máte nejaký nesplnený sen? Postavu, ktorú by ste chceli stvárniť?

Asi musím ísť za psychiatrom, aby mi zastavil tú kreativitu (smiech). Pripravujem Dubčekovu jar, bude to v máji v Banskej Bystrici. Je to aj moje vyjadrenie obdivu k tomuto veľkému človeku, ktorý mal odvahu v dobe, keď mať odvahu bolo nebezpečné. Nebude to biografická ani žurnalistická záležitosť, ale scénická báseň. Inak sa bojím dávať si plány. Nechávam sa prekvapiť, čo príde. Raz som počul krásny bonmot: Keď sa objaví šťastie, človek musí mať schopnosť ho prijať, nie obísť. To bolo aj krédo v mojom živote. Musel som byť pripravený a dobrý.

O súkromí veľa nehovoríte. Máte manželku Japonku. Ako ste sa zoznámili?

Sme spolu už tridsaťpäť rokov. Ona študovala dejiny umenia a pracovala v Nemecku. Keď som dostal pozvanie do Japonska, istý japonský denník bol sponzorom a robil so mnou rozhovor. Ona prekladala. Slovo dalo slovo.

Váš syn s vami hral v jubilejnom predstavení na Malej scéne. Ste multikultúrna rodina – vy Slovák, manželka Japonka, žijete v Nemecku. Hovorí syn po slovensky a po japonsky?

V tomto moja manželka trochu „zlyhala“ (smiech). Syn hovorí po slovensky dobre, oveľa lepšie, než po japonsky. Ale po japonsky rozumie. Veď sme ho aj poslali do príslušných škôl (úsmev). Odhováram ho od toho, aby sa stal mímom – jeho viac zaujíma filmové umenie. To, kde môže využiť aj to verbálne, aj to neverbálne umenie.

Na javisku ako mím mlčíte. Kto z vás viac hovorí doma?

Je to vyvážené. Manželka takisto pre vedeckú prácu potrebuje svoj priestor a ja pre svoju prácu svoj priestor. Neskáčeme si do reči, maximálne, keď si vypijeme trošku slovenskej slivovice (smiech).

Aký máte vzťah k Slovensku? Ako vnímate slovenského diváka? Snažili ste sa tu niečo vybudovať, žiadna štátna inštitúcia vám nepomohla.

Vravím si, to nie je škoda pre mňa, ale pre Slovensko. Pražská AMU ma pozýva na diskusie, dodávam im do archívu materiály. Vraj mi chcú dať nejaké ocenenie. Ale bratislavská VŠMU neprejavuje záujem o rozhovor so mnou. Podľa mňa je to čistá ignorácia a neprofesionalita. Niežeby som mal pocit, že musím byť vzor. Ale aktivity a skúsenosti, ktoré mám za sebou, by mohli byť istým spôsobom motivačným momentom pre mladých. Mohol by som im odovzdať skúsenosti. Aspoň niečo porozprávať. Ten talent, ktorý naši ľudia majú, je nesmierny. Videl som to aj v zahraničí. V Soule istý pán dirigent na našom predstavení povedal: Akí sú to krásni ľudia! Myslím si, že ak budeme všetko vidieť len negatívne, nikdy sa nedostaneme dopredu.

Viete definovať „najlepšieho diváka“? Kde dávajú ľudia najavo emócie?

Takto odstupňovane sa to nedá povedať. Mal som šťastie, že som zažil skutočne veľkú pozornosť od obecenstva. Aj tam, kde mi hovorili – napríklad v Japonsku – u nás sa netlieska. Na mňa čakalo dvesto ľudí, než som vyšiel von, alebo mi hádzali na javisko obrovské figuríny. V Indonézii chodili mladí ľudia až zo vzdialenosti tristo kilometrov, spali pri divadle, aby videli predstavenie. Takisto aj v Južnej Amerike. Ale všade je to trochu iné, niekde je pozornosť pri predstavení, niekedy až po.

Dávajú vám prívlastok „celosvetový“. Cítite sa tak?

Nikdy som sa necítil na to, že potrebujem štempeľ „celosvetový“. Keď som organizoval festival, vždy som pozýval to najlepšie, čo vo svete bolo. Nebol by som schopný robiť festival, ak by som vnímal len to, aby som iba ja vynikal.
Nedá sa tu hovoriť o konkurencii. Ja si umenie pantomímy nesmierne vážim. Je to najvyššie umenie, je to ako lúčavka kráľovská, čo sa týka divadelného umenia.

- - Inzercia - -