Dnes je streda, 21.november 2018, meniny má: Elvíra
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Martin Šulík: Ženám veľmi nerozumiem

marec 18, 2018 - 04:44
Režisér MARTIN ŠULÍK je v slovenskej kinematografii pojem. Snovosť a poetiku jemu vlastnú vo filmoch strieda s kritikou, ktorou spoločnosti nastavuje zrkadlo s nepopierateľnou dávkou autenticity. Aktuálne do kín mieri jeho najnovší hraný film Tlmočník, ktorý pojednáva o vyrovnaní sa starnúcej generácie s identitou a vojnovou minulosťou svojich otcov. Ako vysokoškolský profesor chystá do veľkého sveta nových filmárov, no a ako otec s nádejou čaká, akou dráhou sa vyberú jeho dvaja synovia.

Váš najnovší film Tlmočník sa odvíja od príbehu z čias 2. svetovej vojny. Stretli sme sa tesne pred uvedením filmu na filmovom festivale v Berlíne. Nemci sa s neblahou vojnovou kapitolou svojich dejín zrejme už vysporiadali, no viete odhadnúť, ako prijmú Tlmočníka?

Neviem to odhadnúť a som na to veľmi zvedavý. A nielen na reakciu nemeckého publika, ale aj na rakúskych, českých a hlavne slovenských divákov. Zaujíma ma, či sme sa dotkli živej témy. Európa za posledných sedemdesiat rokov zažila niekoľko revízií pohľadu na druhú svetovú vojnu a v súčasnosti sa časť extrémistov znovu pokúša spochybniť historické fakty. Popierajú holokaust, fašizmus prezentujú len ako ekonomicky výkonný systém – skrátka manipulujú históriu. Možno je to tým, že vymierajú priami svedkovia vojny a naši súčasníci majú pocit, že dejiny sa nemôžu zopakovať. Verím, že o tejto téme má stále zmysel hovoriť a nakrúcať filmy. Okrem toho u nás je téma vojnového Slovenského štátu stále nepreskúmaná, ešte sme sa s ňou celkom nevyrovnali.

Zaujímavé je obsadenie hercov – rakúska hviezda Peter Simonischek po boku Jiřího Menzla, skúsení slovenskí herci Atila Mokos, Zuzka Mauréry a k tomu nováčikovia ako Evelyn...

Obsadenie vychádza zo scenára. Hlavnými hrdinami nášho príbehu sú dvaja starí muži, ktorí cestujú cez Slovensko, aby preskúmali vlastnú minulosť a zbilancovali svoje životy. Sú prítomní v každom obraze, kamera sa neustále vracia k ich tváram – preto to museli byť veľmi dobrí herci. Napokon sme obsadili Petra Simonischeka a Jirku Menzla. Ostatné postavy nemajú vo filme takú veľkú plochu, ale veľmi som chcel, aby aj tie hrali výrazné herecké osobnosti. Zuzka Mauréry, Attila Mokos, Karol Šimon, Judita Hansman, Réka Derzsi, Igor Hrabinský, Anka Rakovská alebo Eva Kramerová. Všetci dokázali do svojich rolí premietnuť kúsok vlastnej skúsenosti.

Obsadenie Petra Simonischeka bola náhoda alebo ste ho v tejto snímke videli od začiatku?

Keď sme písali scenár a hľadali, kto by to mal hrať, uvažovali sme nad rôznymi menami. Do kín sa vtedy dostal film Toni Erdmann a Peter Simonischek sa nám v tejto originálnej postave zapáčil. Mal zvláštny, trochu sarkastický zmysel pre humor a pritom pôsobil veľmi ľudsky. Náš hrdina má obe tieto polohy. Je hedonista, ktorý si rád užíva život, trochu cynik, ale počas filmu prejde veľkou vnútornou premenou. So scenáristom Marekom Leščákom a producentom Rudom Biermannom sa nám zdalo, že Peter by to dokázal zahrať. Obávali sme sa, či to vezme, pretože vtedy už bol hviezda. Práve získal cenu Európskej filmovej akadémie, cestoval do Los Angeles na udeľovanie Oscarov a ocenili ho aj v Rakúsku za celoživotné dielo. Na prvé stretnutie však prišiel s tým, že sa mu náš scenár páči, vytiahol ceruzku a zápisník a začal sa zaujímať o detaily zo života svojej postavy. Zaujímalo ho jej rodinné zázemie, minulosť, situácie zo života, ktoré sa nedostali scenára. Počas čítacích skúšok už bol dokonale pripravený, texty vedel naspamäť, mal vybudovaný oblúk svojej postavy. Príjemné bolo aj to, že si veľmi dobre porozumeli s Jirkom Menzlom, ktorý hral svoju postavu v nemčine. Peter mu pomáhal s výslovnosťou, intonáciami, a myslím, že ich priateľský vzťah sa premietol aj do filmu. Na plátne je vidieť, že sa mali radi a našli si k sebe cestu. Pre mňa je strašne dôležité, aby herci pred kamerou spolupracovali. Vtedy sa práca mení na hru a z nej často vzniknú zaujímavé situácie.

Premiéra filmu je naplánovaná k osemdesiatym narodeninám Jiřího Menzla, no situácia sa skomplikovala po jeho vážnej chorobe. Viete, či je na tom zdravotne tak, aby mohol absolvovať premiéru?

Jirko prekonal ťažkú chorobu a teraz musí nazbierať sily. Potrebuje oddych. Je mi veľmi ľúto, že s nami nemôže cestovať do Berlína, kde ho chcú organizátori festivalu oceniť, mrzí ma, že s nami nemôže jazdiť po kinách a stretávať sa s divákmi, ktorí ho majú veľmi radi. Pri nakrúcaní som si uvedomil, že jeho dielo je súčasťou nielen českej, ale aj slovenskej kultúry. Keď sme cestovali po Slovensku – a bolo jedno, v akom sme meste – pristavovali ho neznámi ľudia, ďakovali mu za filmy a mnohí z nich poznali celé repliky. Pre režiséra je šťastie, keď sa jeho filmy stanú majetkom celého národa, v tomto prípade dokonca dvoch národov.

Vás ako mladého formujúceho sa režiséra tiež ovplyvnila jeho tvorba?

Samozrejme. Ako chlapec som videl jeho Ostro sledované vlaky na vysokoškolskom internáte v Žiline. Izba bola husto zafajčená, vzduch sa dal krájať, a pretože to bola 16 mm kópia, premietanie sa muselo v polovici prerušiť, aby vymenili na premietačke kotúče. Je to jeden z mojich najkrajších filmových zážitkov. Keď sme prechádzali cez Žilinu, tak som Jirkovi ten internát na Hlinách ukázal.

Aké je to režírovať režiséra s Oscarom, ktorého máte v rukách v polohe herca?

Jirko bol mimoriadne disciplinovaný herec. Ani na chvíľu neprejavil režisérske ego. Spočiatku som myslel, že bude moju robotu komentovať, ale úplne mi dôveroval. Pri nakrúcaní mal jedinú pripomienku – všimol si, že točím dlhé zábery a bál sa, aby film nebol nudný. Doteraz ho celý nevidel. Chcel som mu ho ukázať postrihaný, keď sme robili ozvučenie, ale odmietol. Povedal, že počká do premiéry, aby mal kompletný zážitok. Tak som zvedavý, čo povie. Ale ako filmár sa prejavil. Pri práci celý čas nakrúcal na telefón krátke grotesky zo života štábu. Večer to vždy zostrihal a ráno nám to púšťal. Uvedomil som si, že ak má človek potrebu niečo vypovedať – hoci len zachytiť pocit alebo atmosféru – nemôže ho nič zastaviť. Ani vek. Práve naopak technika mu otvára nové možnosti.

Pán Šulík, sám ste priznali, že v istom čase vás ako režiséra viac tešili i zamestnávali dokumenty. Podarilo sa vám, napríklad v cykle GEN vždy dostať do podstaty respondenta a otvoriť ho?

Pred desiatimi rokmi som naozaj nakrúcal viac dokumentov ako hraných filmov. Sú to portréty umelcov a tvorivých ľudí – filmárov, hudobníkov, výtvarníkov. Mojím cieľom bolo zachytiť šírku ich činnosti, zaujímali ma inšpiračné zdroje ich tvorby, spôsob ich myslenia pri práci. Nechcel som im prenikať do ich súkromia a otvárať trináste komnaty. Kládol som pri nich dôraz na informačnú hodnotu. Film do veľkej miery vnímam ako pamäť a mám pocit, že v tomto ho na Slovensku veľmi málo využívame. Prostredníctvom dokumentov by sme mohli oveľa lepšie mapovať dobu, ktorá sa veľmi rýchlo mení. No počas toho, ako som nakrúcal dokumenty, som si pripravoval aj hrané filmy. Nie všetky sa podarilo financovať a nakrútiť. Napríklad s Petrom Lipovským sme napísali scenár k filmu Parom, ktorý tiež rozpráva príbeh z 2. svetovej vojny. Doteraz sa ho nepodarilo financovať, pretože je nákladný a tým, že sa dotýka najmä slovenskej minulosti, sa veľmi ťažko hľadajú zahraniční koproducenti.

Je to tak, že režisérovi je najbližší vždy ten posledný film?

Áno. Ale trvá to asi desať rokov, kým sa na svoje filmy dokážem dívať s odstupom ako na cudzie. Až keď zabudnem, čo všetko sa udialo počas nakrúcania, dokážem svoju robotu aspoň trochu objektívne posúdiť.

To sa reálne dá dívať sa na svoje dielo ako na cudzie?

Viete, keď nakrútite film, vidíte v ňom už len svoje vlastné chyby. Nikto ich tam nevidí viac ako sám režisér. Mali ste v hlave vysnívaný príbeh, ideálnu predstavu filmu, ktorú ste zničili tým, že ste ju zrealizovali. A už je to tam, už je hanba v dome.

Teraz preháňate, neverím, že ste sa niekedy hanbili za svoj film.

V divadle môžete svoju prácu korigovať počas každého predstavenia. Ale film je ako konzerva. Keď spravíte chybu, už sa nedá odstrániť. Musíte sa na ňu pozerať znovu a znovu pri každej projekcii.

Ale vážne, ako sa to môže stať?

Napríklad chcete nakrútiť živú, spontánnu situáciu a všetko je proti vám. Nepraje vám počasie, herci musia odísť do divadla, pokazí sa kamera, ste nútený spraviť množstvo kompromisov. Potom sedíte v strižni a zistíte, že scéna nie je ani živá ani spontánna a okrem toho podobnú situáciu už niekto na svete nakrútil lepšie. To je na tabletky.

Keď sa povie Šulíkov film, akoby automaticky sa očakáva, že za scenárom bude váš „dvorný“ scenárista Marek Leščák.

Pracoval aj s Ondrom Šulajom, Dušanom Dušekom, Janom Lukešom. Ale je pravda, že s Marekom spolu robíme kontinuálne od roku 1994 a spolupracovali sme na piatich celovečerných filmoch.

Medzi vami je desaťročný vekový rozdiel, čo nie je málo, a pri autorských dvojiciach je to neštandardné. Napriek tomu si rozumiete a zjavne máte obaja rovnaký pohľad na svet a to, čo chcete vytvoriť.

S Marekom som sa zoznámil ešte na vysokej škole. Učil som ho predmet Základy réžie. Raz prišiel do školy a hovorí: Pán Šulík, keď ma budete potrebovať, som v kaviarni oproti. Tak som tam za ním šiel, dali sme si spolu kávu, rozprávali sme sa o filme a napokon sme spolu začali písať Záhradu. Marek je zaujímavý veľkou šírkou svojich záujmov. Spolupracuje s rozličnými režisérmi, rád strieda filmové žánre – píše scenáre na dokumenty aj pre hrané filmy. Má nazbieraného veľa materiálu zo Slovenska, vie, čím naša krajina žije, aké sú jej problémy. A má trpezlivosť so starnúcimi režisérmi – teda so mnou. Už dlho mu navrhujem, aby napísal knihu o slovenských režiséroch, o tom, čo s nami vytrpel. Ale asi z toho nič nebude, on je diskrétny.

Ako by sa asi volala kapitola o vás...

Ufrflaný.

Vy ste ufrflaný? Neverím...

Spýtajte sa Mareka.

Vaši hrdinovia sú výsostne chlapi, vo všetkých polohách, societach... Nerozumiete ženám, keď sa o nich bojíte nakrúcať?

Možno ženy nerozumejú mne.

A to hovoríte ako režisér alebo ako muž?

Aj ako muž aj ako režisér. Dobre napísať ženskú postavu je pre mňa problém, pretože som vyrástol v mužskom svete. Doma sme boli štyria bratia a dievčatá sme videli prvýkrát, až keď sme začali chodiť do školy. Doobeda. Poobede sme sa museli vrátiť domov a pomáhať otcovi. Doteraz túto absenciu ženského prvku v mojom živote neviem prekonať. Som veľmi plachý. Chvalabohu na Slovensku máme niekoľko mladých režisérok, ktorým sa podarilo veľmi plasticky zobraziť pocitový svet ženy. Napríklad Zuzka Liová nakrútila filmy Ticho a Dom. Alebo Mariana Čengel-Solčanská zachytila ženský svet vo filme Miluj ma alebo odíď.

Čo súdite o aktuálnom slovenskom filme?

Po štvrťstoročí, keď slovenský film skoro neexistoval, sa nakrúca okolo desať až dvanásť celovečerných filmov ročne, čo je veľká zmena. Na plátnach kín sa objavujú zaujímavé dokumenty, portréty osobností, analýzy historických udalostí. Hrané filmy majú veľký žánrový rozptyl, v distribúcii zarezonovali komédie, detektívky, politické trilery, snímky, ktoré sa zameriavajú na problémy mladých ľudí. Naša kinematografia je teraz v celkom dobrej kondícii. Myslím, že sa o to zaslúžila stabilizácia financovania cez Audiovizuálny fond a dôležitú úlohu zohráva aj RTVS. Teší ma, že slovenský film má úspech aj na odborných fórach – Piata loď vyhrala Krištáľového medveďa v Berlíne, v Cannes uviedli veľmi dobrý film Out Györgya Kristófa, v Toronte bola uvedená Nina režiséra Juraja Lehotského.

Dá sa to vnímať aj ako odraz toho, že kinematografii a kultúre sa darí vtedy, keď sa darí celej spoločnosti?

Neviem, či tu platí priama úmera. Ale možno je to tým, že po dlhých rokoch máme kompetentného ministra kultúry, ktorému záležalo na tom, aby sa situácia nielen v kinematografii, ale v celej kultúre zmenila. Nie je to len vec financií, ale aj otázka premýšľania o kultúre ako takej. Kultúra a umenie boli na Slovensku za posledných dvadsaťpäť rokov vytlačené úplne na okraj záujmu spoločnosti a ich revitalizácia bude trvať dlho. Zničiť funkčné štruktúry je vždy ľahšie ako ich znovu vybudovať. Som presvedčený o tom, že to, ako vyzerá naša krajina, je výsledkom nášho vzťahu k školstvu a kultúre. Kultúra nie je nadstavba, kultúra tvorí fundament každej spoločnosti, formuje našu etiku, morálku, náš hodnotový systém. Mali by sme si to konečne uvedomiť.

Vychovávate na VŠMU novú filmársku generáciu, viete odhadnúť, aká asi bude?

V súčasnosti na škole študuje veľa talentovaných mladých ľudí a chvalabohu majú iný pohľad na svet, ako máme my. Vznikajú medzi nimi silné pracovné väzby, vzájomne si pri tvorbe svojich filmov pomáhajú. To sa všetko objavuje v ich prvotinách, ktoré sú úspešné na svetových festivaloch. Pre mňa je záhadou, prečo po skončení školy hodia všetky ideály za hlavu, rýchlo rezignujú a namiesto originálneho debutu začnú nakrúcať televízne nepôvodné seriály alebo reklamy.

Keď je reč o mladých, ste otcom dvoch synov, tiež sa chystajú vykročiť na umeleckú dráhu?

Starší chce študovať medicínu a druhého ešte len čaká maturita, takže má na rozhodnutie trochu času. Majú svoje vlastné ciele a ja dúfam, že sa im ich podarí naplniť. Nech robia, čo chcú, dôležité je, aby boli v živote spokojní. Umelecké ambície nie sú na Slovensku zárukou šťastia.

A vy ste šťastný?

Asi áno. Hoci, aby som vám pravdu povedal, nad touto otázkou sa veľmi nezamýšľam.

Prečo? Ste málo analytický alebo o tom jednoducho rozmýšľať nechcete?

Rozmýšľať nad tým, či som šťastný alebo nie, nemá význam. Kým sa dá, treba žiť. Špekulovať o šťastí môžem po smrti.

- - Inzercia - -