Dnes je štvrtok, 19.júl 2018, meniny má: Dušana
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Jozef Kroner: TESTAMENT

marec 17, 2018 - 18:21
Jozef Kroner bol výnimočný herec s neobyčajným rozprávačským talentom. Mal dar originálne vypointovať príbehy, ktoré sám zažil, okoreniť ich láskavým humorom. Viaceré dostali literárnu podobu. V úryvku z knihy Neobyčajný testament sa vtipne a s nadhľadom pozerá na vlastnú smrť a s neskutočnou láskou hovorí o svojich rodičoch i detstve plnom príkorí a biedy.

TESTAMENT

Pocítil som pálčivú bolesť v prsiach. Pochytil ma pocit úzkosti a strachu. Tak to je koniec. Ľavá ruka mi tŕpne. Neležal som na nej? Nie, spal som horeznačky. Nemá prečo tŕpnuť. Čítankový príklad infarktu. Pocit úzkosti, tŕpnutie. To nemôže byť nič iné.

Testament. Rýchlo testament. Čo komu odkázať? Nenadobudol som toho veľa. Televízor nech si zoberie opravár, čo ho pokazil. Piano nech si berie moje dieťa. Veď ono ho doničilo. A vôbec, to už nie je moja starosť, nech sa dohodnú.

Macal som v tme po pere. Nenašiel som ho. Moja posledná vôľa nebude teda na papieri. Znova som pocítil bolesť, zasa úzkosť a potom som kdesi padal. Bolesť akoby ustala a mne bolo dobre, akoby som sa vznášal na snehovom páperí. A zrazu nebolo nič. Nijaký pocit, iba akési slastné prázdno. Neviem, po akom čase som s námahou pootvoril oči. Akoby z hmly sa mi vynárala postava sediaca na peľasti mojej postele. Jej kontúry boli v žiare nejasné, akoby sedela proti slnku. Postupne sa žiara za ňou strácala a postava konkrétnela. V očiach mala zhovievavosť. Položila mi ruku na čelo a vľúdne prehovorila:

-          Pokojne. Už je po všetkom, ani to nebolo také strašné, však?

-          Po čom, po všetkom? spýtal som sa. Nerozumiem.

-          Po trápení. Práve si prekročil hranicu života. Teraz už bude len ticho, nič, zabudnutie, koniec trápenia, zlôb a závisti. Tešíš sa?

-          Neviem, ešte neviem. Nechaj ma chvíľu, nech si to v hlave urovnám.

-          Daromné tvoje urovnávanie. Už je to tak. Si mŕtvy!!! Môžeš sa mi poďakovať, že to prebehlo rýchlo, bez trápenia a veľkých procedúr. Doktorov si nepotreboval. Oni často predlžujú utrpenie.

-          Ty si smrť?

-          Som. Uhádol si, povedala s milým úsmevom. Dobre sa cítiš? opýtala sa po chvíli.

-          Dobre, vlastne neviem... dobre, iba ľavá ruka mi tŕpne.

-          To prejde. O chvíľu nepocítiš ani to. Srdiečko nevydržalo. Rozdával si ho prištedro a navyše, nivočil fajčením. No, nešanoval si ho. Nečuduj sa tŕpnutiu. A vôbec, keď počujem o tŕpnutí, ide ma vychytiť. Často ma volajú kvôli tomu a nakoniec sa ukáže, že ten hlupák si ležal na ľavej ruke a stŕpla mu. Zbytočne ma preháňajú. Á propos, chceš ísť na pohreb?

-          Na aký pohreb?

-          No, predsa na svoj.

-          A môžem?

-          No, nie je to zvykom, ale tebe to umožním.

-          Som iba v pyžame.

-          Nič to, nik nás neuvidí.

Vzala ma za ruku a začali sme plávať vo vzduchu. Pripomínalo mi to sny, keď stačilo zatrepotať nohami ako baletka a lietal som okolo lustra, vyletel cez oblok a vznášal sa ponad stromy, elektrické drôty. Teraz som nemusel veľmi trepotať nohami a o chvíľu sme sedeli na múriku cintorína. V spomienke som sa vrátil do detstva, keď som takto sedel na múriku lekárnikovej záhrady a dával pozor, kým moji bratia kradli jahody. Začal som sa v očakávaní hniezdiť.

-          Seď pokojne, povedala suseda, o chvíľu sú tu.

Sedela vedľa mňa dôstojne ako na tróne.

Mala pravdu. Z diaľky sa ozvala dychovka so smutnou melódiou.

-          To je môj pohreb? spýtal som sa.

-          Čččt, ticho, povedala. Počúvaj a dívaj sa.

Spoza domu smútku sa vynoril pohrebný sprievod. Hudba znela čoraz silnejšie, ale zdalo sa, že čosi nie je v poriadku. Muzikanti sa nevedeli zjednotiť. Pozrel som prekvapene na susedku.

-          To som si nezaslúžil lepšiu muziku?

-          Nebuď citlivý. Nič si z toho nerob. Bastrombonista sa opil zo žiaľu. Mal ťa rád a tvrdil, že plakať do bastrombónu nechce, aby to nekazil. Požiadali iného, a nie sú zohratí.

Naozaj. Vypožičaný bastrombonista šiel mimo radu. Muzikanti ho vysocovali kopancami a on, potkýnajúc sa o hroby, akokoľvek sa usiloval, hral čoraz horšie. Napokon sa potkol o akýsi pomník a spadol. Zostal sedieť na starom hrobe a rozplakal sa.

Sprievod sa blížil. Pred truhlou šiel plešatý pán, ktorý niesol čierny zamatový vankúš. Na ňom svietili dva fliačiky.

-          Čo je to? obrátil som sa na susedku.

-          Tvoje vyznamenania.

-          To mohli niesť aj na niečom menšom, alebo v zamatovom vrecúšku, alebo mi to mohli pripnúť na chlopňu kabáta. Ozaj, v čom ležím?

-          V smokingu, v tom si sa vždy každému páčil.

-          To je dobre. Ale predsa len, na tom smokingu tie vyznamenania..

-          Nerepci a dívaj sa!

-          Veď nerepcem. Truhla je pekná, dubová. Trochu sa im ťažko nesie. A nebude mi tam pritvrdo?

-          Nezmysel, máš tam stružliny.

-          To je dobre, aj na takom som už spal. Ba často horšie. Pod mostom, a keď sa tam zjavili potkany, tak na strome.

-          Na strome? Táraš!

-          Neveríš, však? Porozprávam ti o tom. Máme toľko času?

-          Len hovor. Sprievod sa ťahá pomaly.

-          Keď som sa predieral do života, aby si rozumela, z toho hniezda, kde nás bolo dvanásť, každé, čo dospelo, muselo z chalupy. Mne sa veľmi nedarilo. Pracoval som do úmoru, ale zárobok nestačil ani na nasýtenie. Jediným mojím dedičstvom bol otcov mocný vojenský remeň, ktorým nás predtým tĺkol. Ním som sa uviazal o vetvu stromu a spal ako nikdy predtým ani potom. Tu a tam som ráno našiel na kabáte mramorový fliačik. Boli to ranné pozdravy vtákov a nedali sa vyprať.

-          Dobre. Ale prečo sa ti nespalo tak dobre ani predtým ani potom? Nerozumiem tomu.

-          Vidíš, aj som sa roztáral a už sú tu.

-          Teraz sa dívaj. Vidíš ich naposledy.

Za truhlou kráčala moja žena s dcérou a bratmi Ludvikom a Janom. Kolegovia Anton s Karolom niesli veľký veniec. Odrazu Anton na chvíľu zastal a s napätým výrazom v tvári prevravel: Preboha, však ja mám teraz nahrávanie v rozhlase. Karol ho kútikom úst káral: Načo berieš pohreb, keď máš rozhlas?!

Mnohí kolegovia sa vliekli v sprievode len z akejsi povinnosti. Mladá kolegyňa Eva, v peknej tmavej róbe, kývala bokmi v rytme hudby.

-          To je pekné! zakričal som.

-          Nekrič, nepočuje ťa, povedala smrť.

-          Takto by to malo byť! vykríkol som v nadšení. Tancuj, Eva. To je ono! Poznáš predsa kar, obrátil som sa na susedu.

-          Poznám, ale iba z rozprávania. Ja nemám čas na popohrebné sedenia. Počula som iba, že to býva veselé. Po dňoch žiaľu, prečo nie?

-          My ako deti sme s veľkým nadšením vítali pohreb a po ňom kar, vysvetľoval som. To sme sa vplietli medzi pohrebný sprievod, keď už bolo po všetkom. Vedeli sme dokonale rumádzgať za nebožtíkom, ktorého sme vôbec nepoznali. Hlavne, že nám dali žvacheľ jedla. Chvíľu sme nariekali, a potom sa veselili. Ani na svadbe to nezažiješ.

-          Mám ti povedať vtip, ktorý rozprávala na kare vdova?

-          Hovor. Sprievod ide pomaly pomedzi hroby. Máme ešte čas.

-          Nuž počúvaj: Mladí manželia si povedali po sobáši, ušime si dve vrecúška a kto koho oklame, vhodí do vrecúška zrnko ryže. Prešli roky, prešli vojny, manželia už mali sedemdesiatpäť rokov a starký začal domŕzať:

-          „Stará, ukáž vrecúško!“

-          „Ale choď, starý somár. Nechaj vrecúško vrecúškom.“

-          „Ale no tak, ukáž.“

Naveľa, naveľa starká vytiahla vrecúško a obrátila ho. Bolo prázdne.

-          „Bože môj, to nie je možné. Ja vo svojom vrecúšku mám dvanásť zrniečok ryže a ty ani jedno. Júj, joooj,“ nariekal.

-          „Neskuč, starý somár! Ten ryžový nákyp cez vojnu z čoho, myslíš, som ti robila?“

To sa aj smrť na múriku natriasala smiechom.

-          A tak to býva na karoch. Preto nechcem vidieť svoj kar. Starí Inkovia brali so sebou do záhrobia všetkých blízkych. Chudáci, ani po smrti nemali pokoj. Ženu mu tam prihlušili aj so služobníctvom. Ale dosť o tom. Už sú nad jamou. Začnú rečniť.

-          Riaditeľ, aha, riaditeľ. Konečne sa mi prihovára. Teraz ticho!

Fúkal vietor. Dal som si dlaň na ucho, aby som lepšie počul. Zachytil som iba úryvky. ...„ty, ktorý si bol svetielkom v upracovanom dni človeka, odchádzaš. Prečo odchádzaš? Bol si...“ (závan vetra).

Natŕčal som ucho, ale unikali mi zrejme najpodstatnejšie myšlienky.

-          Milovali sme ťa...

-          Ale na plate si to neprejavil! zakričal som.

Ešte čosi hovoril o tom, aká je to nenahraditeľná strata, a končil slovami:

-          ...nuž, taký je život, ale ty zostávaš medzi nami.

-          Akože, medzi nimi, čo to tára? Nechcem! Odrazu som zdúpnel. – To nie je možné! Aj ten mi ide rečniť?

-          Ticho, upokojovala ma smrť. – Nechaj ich. Je to zaujímavé.

S papierom v ruke pristúpil nad jamu kolega, s ktorým sme sa posledné roky vôbec nerozprávali. Trasľavým hlasom začal: Keď išiel tatko do sveta, pri tomto kľakol buku...

-          Bukovicou ti po chrbte! skočil som mu do reči.

-          Nevzrušuj sa, povedala susedka. Musí tak citlivo, dostane za to honorár.

-          No dobre, ale: tatko mi do sveta neodišiel a pri nijakom buku nekľakal. Iba ak huby zbieral alebo oká kládol. Je to podvod.

-          Ticho, náhodou pekne recituje. Jeho trasľavý hlas dojíma. Vidíš, koľkí plačú?

-          Ty myslíš, že za mnou, alebo preto, že mi tatko išiel do sveta?

Recitátor skončil. Dubovú truhlu spustili do jamy a do uší mi udieral zvuk padajúcich hrudiek zeme. Zakryl som si uši dlaňami. Zvuk padajúcich hrudiek ma vždy boľavo zraňoval. Týmto zvukom som strácal blízkych, menej blízkych i vzdialených známych. Klepot hrudy zeme o rakvu sa mi stal akýmsi symbolom zvuku do nenávratna.

-          Tak, to je koniec. Som v ríši Hádesa. Ozaj, obrátil som sa na susedku, jestvuje ríša Hádesa? Prečo tu ešte sedíme?

-          Daj pokoj s ríšou Hádesa, prevravela. Vy, ľudia, ste si kadečo povymýšľali. Peklo, očistec, nebo. Niektoré náboženstvá si vymysleli prevteľovanie. Mravca nesmieš pristúpiť, muchu zabiť, lebo by si mohol pripučiť starú mater. Alebo krava, bohyňa Indov.

-          Tomu by som sa ani nečudoval. Odkojila celé ľudstvo, lebo matky strácajú mlieko už po niekoľkých týždňoch. A tu nastupuje krava, aby udržala ľudský rod pri živote. Ináč by nás tu nebolo. Prestanem jesť hovädziu polievku a basta! vyhlásil som rezolútne.

-          Neskoro. Teraz už nebudeš nič jesť, a potom, z hovädzej polievky aj tak vzniká cholesterol. Aj to urýchlilo naše stretnutie.

Jamu medzitým zasypali. Pohrebný sprievod sa rozchádzal. Bastrombonista ešte stále plakal na starom hrobe. Na cintoríne zostali okrem troch lopatárov onen zneuznaný muzikant a moje dieťa Zuzana.

-          Zuza! zakričal som. Neplač! Dohovorili sme sa, že nebudeš rumádzgať. Nos ti sčervenie a nepristane ti to. Poď k nám na múrik!

-          Hlúpneš, povedala smrť. Ona k nám nemôže. Má celý život pred sebou. Prežije síce chvíle, že zatúži po takomto múriku. Je to údel vás umelcov, ktorí sa zožierate, spaľujete sami seba. Nechaj ju!

-          A to už budem bez nej?

-          Žiaľ, bez nej. Ale vlastne s ňou. Ona je tvojím pokračovaním. Všetko dobré i zlé, ktoré si v láske vštepil svojmu dieťaťu, zotrváva.

-          Nie, to nemôžem pripustiť! Všetky moje vlastnosti? Zloby, vášne? To nechcem!

-          Nech ich má. Tvoje vlastnosti sú ľudské a prirodzené. Aj ona bude raz robiť bilanciu svojho života a bude sedieť na múriku, zamýšľať sa práve ako ty. Žijúcich nechaj žiť. Poďme!

-          Kam?

-          Za tvojimi, ktorí odišli pred tebou. Chceš sa predsa stretnúť s matkou, otcom a so súrodencami?

-          A ty mi to umožníš?

-          Nie je to zvykom, ale tým, ktorí sa mali v láske, umožním.

Plavným pohybom baletky sa odlepila z múrika a ja za ňou. S odvrátenou tvárou, dívajúc sa na svoje dieťa, skoro som narazil do elektrických drôtov.

-          Dávaj pozor! Je to vysoké napätie, napomínala ma.

Podletel som ich.

-          Noó, uznanlivo ocenila smrť môj manéver.

Netrvalo dlho a ja som ich zbadal. Najprv malých, boli čoraz väčší. Odrazu som ich všetkých spoznal. Sedeli pod starou hruškou-plánkou na kopci Grape, kúsok od domčúrika, kde nás mať zrodila. Otec sedel opretý o hrušku. Ruky mädlil medzi kolenami v akýchsi rozpakoch. Zosadli sme za veľkým kriakom hlohu. V závanoch vetra som začul hlások mojej drahej mamky:

Beliže mi, beli,

môj anjelik biely,

nedám si ťa, nedám,

ani za svet celý.

Haju, haju...

Nežne kolísala v konopnej plachte, zavesenej na drevených rázsochách, svoje dve ratoliestky, ktoré prvé stratila. Sestrička, ktorá zomrela sotva dvojročná, mala plavú hlávku položenú v maminom lone. Mať ju jednou rukou hladkala po zlatých vláskoch. Ferko s Tónom sedeli opodiaľ a ticho sa o čomsi zhovárali. Tí odišli zo života v dospelom veku.

-          Mama!!! nezdržal som sa. Prestala spievať a obrátila sa.

-          Počula ma! Ona ma počuje! vykríkol som.

-          Pravdaže ťa počuje. Títo všetci ťa teraz počujú. Si s nimi v ríši Hádesa, ako ty vravíš.

Rozbehol som sa spoza kriaka k mamke. Kľakol som pred ňou a vrúcne bozkal jej drahú ruku. Štvornožky som prebehol k otcovi a pritisol som pery na jeho mozoľnatú ruku.

-          Čože to robíš?! Nieže tak! Fajku si mi skoro z rúk vyrazil. Môže ťa popáliť. Vitaj teda!

Mať sa na mňa zahľadela a vraví: Osivela ti hlávka, synček.

Smrť ostala sedieť za kriakom hlohu. Rukou naznačila, akoby chcela povedať: Len pokojne, mňa si nevšímaj.

Odtrhla steblo trávy a žujúc ho, zadívala sa na riečku Kysucu.

-          Tak si mi prišiel, prevravela mať. Myslela som, že ešte požiješ. Rada som, že ťa tu mám, ale mohol si ešte žiť.

-          Nedalo sa, mama. Priveľa toho bolo na mňa.

-          Vieš, prečo sa teším, že si tu? Teraz ti to môžem povedať. Keď si sa mi narodil, bol si slabučký. Potom ti, jedinému zo všetkých mojich dvanástich, vyšli prvé zúbky horné. Zľakla som sa. Babicuľa, stará vedma z kopaníc, mi vravela: Alebo vám odvisne na šibenici, alebo bude povýšený.

-          Akože povýšený, však ho na vojne nepovýšili ani na frajtra. Ja som sa bál, že odvisneš. Vo vojne to bolo na dennom poriadku.

-          Ale starý, nemyslím na také povýšenie, ale že sa mu dostane veľa priazne a lásky. Tak sa nečuduj, že sa teším, keď si mi prišiel. Viem, nemal si to ľahké. Tá stará mala pravdu. Ešte som žila, keď ťa vyznamenávali všelijakými cenami.

-          Drahá mať, radšej keby nevyznamenávali! Zažil som veľa ústrkov, závistí, neprajníctva a to najväčšmi bolí. Viete, keď hynul môj braček Ferko, a ťažko hynul, odprevádzal som ho po posledný výdych. Keď odchádza starý človek, je to čosi prirodzené, ale keď najmladšiemu zatvárate viečka, je to nepochopiteľné, kruté a nezmyselné. Zlomilo ma to tak, že som ochorel. Nazvali ma simulantom, podvodníkom. Viete, bôľ toho druhého veľa necitlivcov nemá v úcte. Moja drahá mať, vy ste ho zažili nemálo.

-          Veru, dieťa moje. Najťažšie mi bolo, keď som si vás nemohla nasýtiť. Chodila som žobrajúc od dvora k dvoru, k sedliakovi, aby aspoň otrúb dali. Bola vojna. Burgyňu som vám piekla. Keby sa bol otec väčšmi činil.

-          Čo ja, čo ja? Robil som, čo som mohol. Gestikulujúc fajkou, bránil sa. Zo severu na juh som presťahoval celý kŕdeľ. Moruše mohli oberať beztrestne. Nepatrili nikomu. Pre nich to bola veľká pochúťka. Bachorčeky im to zavše pokazilo, ale aspoň chvíľu nehladovali. A potom. Zemiaky som ich naučil kradnúť s takou dokonalosťou, že ani vňať nespadla. No, povedz, Jožo.

-          Áno, otec. Treba sa opatrne, asi štyridsať centimetrov od vňate prehrabať ku krajným zemiakom tak, aby si koreň neporušil, zobrať dva, tri a jamku pozorne zasypať. Vňať zostane svieža a nik nič nezbadá.

-          Vidíš, nevravím? Robil som, čo som mohol.

-          Závisť je strašná vec, syn môj, povedala mať so sklopenými očami. Poznám ju. Hanbím sa, ale pocítila som ju často a mocne. Lenže závisť matky je trochu iná ako tá, o ktorej ty hovoríš. Keď som videla, že tá druhá matka má iba dva krky a dostatok, prenikal ma pocit závisti.

-          Drahá mati, tento pocit závisti je posvätený láskou a nemáte sa prečo hanbiť. Hovorí sa o našom národe, že sme závistlivci. Ale nečudo, ak to má pôvod v biede.

- - Inzercia - -