Dnes je piatok, 21.september 2018, meniny má: Matúš
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Zuzana Kronerová: DIEŤA ŠŤASTENY

marec 17, 2018 - 18:36
Pre rodinu Kronerovcov bol marec bolesťou aj požehnaním. Dvadsiateho marca sa v Staškove prihlásilo na svet dieťa, o ktorom babica povedala, že buď odvisne alebo bude povýšené. A o dlhých sedemdesiatštyri rokov odišiel dvanásteho marca z tohto sveta muž, ktorý bol naozaj povýšený – múdrosťou, skromnosťou, neuveriteľným hereckým, ale aj spisovateľským talentom. JOZEF KRONER, nielen slovenská hviezda, o ktorom sa rozprávame s jeho dcérou ZUZANOU KRONEROVOU.

U nás doma, keď sa objavil na obrazovke Jozef Kroner, všetci museli stíchnuť. Najprv si sadol k obrazovke dedo, ktorý sa v hercovi v jeho veku videl... Jozef Kroner vo svojich nespočetných hereckých postavách vždy priniesol do našej domácnosti sviatok. Ako ste svojho otca vnímali vy ako dieťa a teraz s odstupom rokov ako žena, herečka, ktorej bolo dopriate prežiť s ním veľa pekných rokov...?

Neviem, či môj otec bol najlepší otec na svete, ale fakt je, že bol veľmi dobrým rodičom a ja som bola jeho všetko. Mala som pri ňom krásne detstvo. Obaja rodičia sa mi veľmi venovali, takže mám na to obdobie veľmi krásne spomienky. Otec sa so mnou hrával od rána do večera, keď mal čas. A keď mal času veľmi málo, vtedy kvantitu vynahrádzal kvalitou. Mohla som si s ním robiť, čo som chcela... Dodnes si pamätám na naše spoločné rybačky alebo, ako sme doma v obývačke inscenovali moju obľúbenú rozprávku. Ako dospelá som si s ním párkrát aj zahrala v televízii, bol to zážitok. Správal sa ku mne takisto ako k iným kolegom – normálne, priateľsky a férovo, ako bolo jeho zvykom. Pri práci bol veľký profesionál, ale súčasne bol veľmi ľudský a prívetivý. Dodnes s radosťou počúvam od kolegov, ktorí s otcom hrali, ako im veľakrát pomohol, povzbudil ich.

„Zuza!“ – Zakričal som. „Neplač! Dohovorili sme sa, že nebudeš rumázgať...“ píše v poviedke Testament váš otec, keď opisuje humorne, ale aj dojímavo chvíľu, keď sa stretáva na druhej strane so svojou rodinou, svoj pohreb. Od jeho skutočného odchodu ubehlo už dvadsať rokov.

Sú momenty, keď sa s ním ešte aj teraz radíte, rozprávate?

Na otca, ale aj na mamu myslím takmer denne. A je to tak, ako hovoríte, konfrontujem svoje názory s ich názormi, vlastne áno, radím sa s nimi. Sú so mnou stále. Obaja boli poctiví umelci, mali veľkú pokoru, sú mojimi vzormi. Otec toho pohral veľa, niektoré jeho filmy sú, žiaľ, na Slovensku málo známe, napríklad desiatka vynikajúcich maďarských filmov a jeden bulharský, za ktorý dostal vysoké štátne vyznamenanie a bol nominovaný na Cézara, prestížnu európsku filmovú cenu, ktorá sa udeľuje v Paríži.

Čo myslíte, ako by vnímal dnešné dni? Ako by sa pozeral na herecké umenie a vôbec on ako citlivý človek – ako by reagoval na mnohé neprávosti, ktoré sa dejú na Slovensku?

Určite by ho to, čo sa v týchto dňoch deje na Slovensku, veľmi nahnevalo a rozhodne by sa na tieto udalosti nepozeral nečinne, nemlčal by k tejto situácii. Bol veľmi citlivý človek a každá nespravodlivosť ho zraňovala, až poburovala.

Narodil sa do rodiny s dvanástimi deťmi. V mnohých svojich poviedkach krásne a dojemne hovorí o svojej mame. Poznali ste svoju starú mamu?

Áno, poznala a dokonca sme pár rokov prežili v spoločnej domácnosti. Stará mama vždy pár rokov pobudla u niektorého zo svojich potomkov. Vždy tam, kde mali malé deti a mohla sa starať o nové vnúčatko. Vďaka tomu som si ju aj ja mohla užiť. Mala veľký zmysel pre humor, tak si ju vždy budem pamätať. Mám to v génoch po nej, ale aj z tej druhej, maminej strany. Takže dvojnásobne.

Ako na vás prvýkrát zapôsobilo skromné rodisko vášho otca, o ktorom písal? Ako vnímate domček v Staškove teraz po rekonštrukcii?

Staškov nie je žiadna skromná malá dedinka. Je to prosperujúca hrdá obec obkolesená nádhernými kopcami. Majú tam krásny kostol s parkom, kultúrny dom pomenovaný po Jozefovi Kronerovi, pohodlný penzión aj kvalitný futbalový štadión. Tradične sa zúčastňujem na futbalovom turnaji o pohár Jozefa Kronera. Toto leto bude už 46.ročník a ja budem zasa vykopávať loptu. Z rodného domčeka mám veľkú radosť. Jeho rekonštrukciu inicioval Spolok rodákov Jozefa Kronera a jeho členovia sa na práci aj aktívne podieľali. Je nádherný zvonka i vo vnútri. Príďte sa pozrieť.

Veľmi radi, stojí za to pozrieť sa aj na miesta, kde od detstva chytal ryby:-) Bol totiž vášnivý rybár, ktorý ryby nielen chytal, ale o nich aj písal. Dokonca aj v knižke pre deti. Je niekto z vašej rodiny, ktorý je rovnako vášnivý rybár ako bol on? Boli ste s ním vy niekedy na rybách?

Všetci muži z kronerovskej vetvy boli a sú vášniví rybári. Aj ja som bola, len v puberte sa mi rybačka zunovala... Škoda, dnes to ľutujem. Ale zaťala som sa a začínam znova. Pomáhajú mi v tom aj otcove poviedky, samozrejme. Jedna knižka je obzvlášť vydarená. Je to vlastne cestopis vôd, volá sa S kamerou a udicou a sú v nej nádherné fotografie liptovského umeleckého fotografa Jána Dubeňa. Ale milujem aj otcovu knižku O rybke Beličke. Je to nádherná rozprávočka pre najmenšie deti.

Váš otec miloval svoju rodinu, prírodu, napríklad kocúrika Arčiho vám niesol až z Prahy... Ako si na tento zážitok spomínate vy?  Boli ste aj vy voči vašim deťom takáto ústretová?:-)

Nielen kocúrika. Raz, keď som na Veľkú noc ležala s angínou, zobudilo ma tichučké pípanie. Dve malé žlté kuriatka sa mi prechádzali po perine. To môj dobrý otecko utekal na trhovisko a kúpil mi tento živý darček, aby ma v chorobe potešil. Musím sa priznať, že ja som svojim deťom neplnila priania na počkanie. Ani psa som im nekúpila. Ešteže máme korytnačku.

Váš otec v poslednom rozhovore v publikácii Osud tak chcel, hovoril: Chcel som byť hercom a ostanem ním do konca života. Vy ste chceli študovať filológiu. Bolo to preto, že ste zdedili jeho talent na písanie a vôbec záľubu v literatúre?

Otec ani nevedel, že má spisovateľský talent. Bol však vynikajúci rozprávač, ľudia ho radi počúvali a výborne sa na jeho historkách zabávali. Priateľ redaktor ho mohutne presviedčal, aby svoje príhody vydal knižne. Otcovi sa do toho najprv nechcelo. Ale prišli takzvané suchšie roky, práce v divadle bolo málo, tak napokon privolil. Teší ma, že mnoho ľudí si otcove knižky dodnes opatruje ako poklad v rodinnej knižnici. Moja filológia bola asi len zastieracím manévrom... Ale je pravda, že som nadaná na jazyky. Bohužiaľ, aj veľmi lenivá. Literatúru mám rada, možno práve preto som sa rozhodla pre štúdium dramaturgie. Zišlo sa mi to, keď som na poslednú chvíľu preskočila k herectvu.

Prečo ste sa nakoniec rozhodli študovať herectvo?

To je otázka, na ktorú neviem odpovedať. Prečo sa deti lekárov túžia stať tiež lekármi? Alebo deti muzikantov? Dieťa sa učí napodobňovaním. A najväčším vzorom sú preň rodičia. Tak asi preto.

Na začiatku sme hovorili o povýšení, pán Kroner však povedal aj takúto vetu:  Radšej keby ma nevyznamenávali. Zažil som veľa ústrkov, závisti, neprajníctva, a to najväčšmi bolí.

Je to možné, že on, ako jedna z najvýznamnejších osobností Slovenska, sa dočkal aj nevďaku?

Nevďakom by som to nenazvala. Alebo inak: Otec si najviac vážil priazeň publika, divákov. A od nich sa mu vďaky a vďačnosti dostalo neúrekom. Čo sa týka tých negatívnych javov, o ktorých píše v knižke rozhovorov, tie sú, žiaľ, spolu s nepriazňou osudu, súčasťou našej profesie. Nepriazňou osudu nazývam (trochu vzletne) ľubovôľu či svojvôľu režisérov, či si vás vyberú alebo nie, či budete mať šťastie na dobrých kolegov alebo nie. Herectvo je veľmi neslobodné povolanie. A na rozdiel od výtvarného alebo spisovateľského kumštu, herec nemôže tvoriť do šuplíka.

 Vždy však v ňom bol optimistický duch, ktorý si niesol z domu. Napriek všetkému, čo zažil, hovoril – Viac bolo toho pekného a dobrého. Čo si môžem želať? Ja som vlastne dieťa šťasteny. Vidím vás často sa smiať, pomáha aj vám ten jeho duch optimizmu a humoru zvládať každodenné povinnosti?

Väčšou optimistkou bola moja mama, napriek tomu, že jej sa tej nepriazne osudu dostalo viac. Otec bol smutný klaun. Nikto by neveril, že človek, ktorý vedel zabávať celú spoločnosť a každý večer rozosmievať stovku divákov, môže byť aj smutný a melancholický. Otec mal ale v sebe úžasnú hravosť a zmysel pre humor. No a ten sa asi tiež dedí. Ale určite je to najmä atmosférou, ktorá vládla v našej rodine. Preto sa často smejem a usmievam.

Telefonovali sme si, keď ste sa práve vracali z Česka. Aj vaša herecká tvorba je pre nás, mladšiu generáciu, sviatkom. Na čom najnovšie pracujete a v čom vás môžeme vidieť?

Čo sa týka filmu, po Babe z ľadu som nakrútila ďalší český film, tentoraz s debutujúcim režisérom. Moja postava je neveľká, ale scenár ma zaujal, tak som do toho šla. Snímka sa bude volať Chata na predaj. Inak, moja tohtoročná sezóna  je v znamení divadla. Okrem peknej a divácky veľmi úspešnej inscenácie Lásky jednej plavovlásky u nás v Astorke som odpremiérovala hru anglickej dramatičky Caryl Churchillovej Čaj a apokalypsa. Teraz, opäť v Prahe, skúšam v mojom oddávna obľúbenom Štúdiu Ypsilon výbornú komédiu Jezinky a bezinky. Práce až nad hlavu. Ale keby nebola zaujímavá, bez problémov poviem nie. Otec ma našťastie naučil si z ponúk vyberať. 

- - Inzercia - -