Dnes je štvrtok, 19.júl 2018, meniny má: Dušana
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Manželstvo po slovensky: Brali sa z lásky

apríl 05, 2018 - 16:51
Dvaja mladí ľudia, čo sa usmievali viac ako iní. Radosť zo života im spríjemňovala spoločné chvíle, a ak aj spolu náhodou neboli, jeden na druhého mysleli tak živo, akoby ich nedelili nijaké povinnosti. Brali sa už nie najmladší a aby sa podarilo aspoň jedno dieťa, mali naponáhlo. A keď sa konečne narodil vytúžený syn, ich láska sa stala silnejšou od skaly.

On aj ona, vtipná dvojica, čo dokázala zabaviť nielen seba, ale najmä všetkých naokolo. Ľudia ich mali radi, priatelia prichádzali do ich panelákového bytu večer čo večer, aby sa nabili novou energiou. Najmä Lida bola tá, čo dokázala zo seba chrliť vtipnosti aj celý večer. Juraj iba kontroval a dopĺňal a pozeral na svoju ženu s veľkou láskou.

Podnikateľ a úradníčka.

Stretli sa na tancovačke v malom meste, pretože dovtedy... Niežeby sa nepoznali! Iba medzi nimi nepreskočila iskra. Snažili sa čo najviac zveľadiť rodinu, syn sa po vyučovaní naháňal po všetkých krúžkoch, aké v meste boli. Futbal, angličtina, maľovanie... Lida si predstavovala budúcnosť mladého Juraja tak hviezdne, ako hádam nežiarilo ani nočné nebo. Chlapcovi sa darilo v škole aj mimo nej, nuž rodičia mali ozajstnú radosť.

Jedného dňa sa však prihodilo niečo celkom nečakané.

Juraj sa vrátil z práce domov a na stole ho čakal lístok: Som u lekára, nejako mi bolo blbo. Tvoja Lida.

Nuž, slabosti obchádzajú ľudí bežne, Juraj si teda ohrial fazuľovú polievku, granatiersky pochod a čakal na manželku. Pravdaže, pred televízorom.

Keď začul kľúče v zámke, ani sa veľmi nevzrušoval. Prišla, pomyslel si a ďalej sledoval futbal. A Lida naozaj prišla.

V chodbe si vyzliekla jarný plášť, vyzula topánky, šuchla sa do papúč a kráčala rovno za manželom.

Našli mi nádor na maternici, Juraj. Veril by si? Od zajtra behám po všetkých vyšetreniach, oznámila a dodala, že už má v živote celkom všetko, naozaj jej chýbal iba nádor.

Pozeral na ňu ako cez sklo.

Jej tvár sa mu rozmazala, odrazu nerozoznával veľké tmavé oči, nevidel ústa, ani nos. Postava pred ním sa roztriasla a v jednej chvíli celkom zmizla.

Bože, nádor? zdúpnel.

Nádor! Ale netráp sa! To dnes liečia úplne v pohode, usmiala sa a zašla do kuchyne uvariť na nasledujúci deň. Pretože tak to u nich fungovalo. Vždy podvečer navarila pre oboch Jurajov zajtrajší obed.      

Dni plynuli, Lida behala po lekároch, niektoré chvíle jej bolo tak zle, že nevládala stáť na nohách, inokedy zase mala celkom slušnú kondíciu a vtedy aj zabudla na problémy. Keď sa nádor po chemoterapii zmenšil tak, že maternicu mohli vybrať, urobili tak. V nemocnici ležala dva týždne a nebolo dňa, aby za ňou Juraj nedobehol. Sedel na peľasti postele, manželku držal za ruku a rozprávali si vtipy. Ak si niekto myslí, že v takýchto izbách nemocníc je ponuré ticho, mýli sa. Z izby, kde ležala Lida, sa denne ozýval smiech.

Konečne stála zase v kuchyni pri sporáku a hoci už s celkom inou energiou, predsa len varila na nasledujúci deň. Ustavičné kontroly u lekára, práca... Nechcela sa jej vzdať: Kým vládzem, budem pracovať, vravela šéfovi, ktorý sa ustrašene pýtal, ako to s ňou vyzerá.

Prešiel, rok, rok a pol, Lide zmizli všetky príznaky zákernej choroby a rodina bola šťastná, ako si s ňou poradila.

Naša mama je silná, vravieval pyšný syn a mama s otcom sa smiali.

Po dvoch rokoch Lida odpadla, Juraj  rýchlo volal záchranku. Lekári zistili návrat diagnózy a Lida zostala ležať v nemocničnej posteli. A nastúpila liečba.  Chemoterapia, ožarovanie... Všetko znášala dobre, no výsledky nie a nie sa zlepšiť. Lida chradla, strácala sa v posteli a Juraj, čo ako sa snažil vtipkovať, vždy keď prišiel na návštevu, na manželkinej tvári už úsmev nevyčaril.

Po troch týždňoch prestala chodiť a zostala na posteli schudnutá, zmenšená... Jej obaja Jurajovia sa po príchode z nemocnice doma vždy vyplakali.  A jedného rána, bola práve sobota, zazvonil telefón a Jurajovi oznámili, že Lida umrela.

Až do pohrebu sa z bytu ozývali žalostné náreky dvoch mužov, čo stratili manželku a matku. Nuž a po pohrebe, ako to už býva, sa pustili do Lidiných osobných vecí, do jej pozostalosti.

Juraj triedil papiere, odkladal potrebné, vyraďoval zbytočnosti. A natrafil na malú drevenú škatuľku. Otvoril ju a v nej množstvo listov. Adresu na obálku toho navrchu písala Lida. Bol to jej rukopis. Otvoril teda list a čítal: Môj drahý Ondrej. Vyzerá to tak, že z tohto sveta odchádzam a nechám ťa tu samého. Juraj si už na myšlienku môjho odchodu asi zvykol, ty to však budeš mať ťažšie. Chcem, aby si vedel, že som ťa veľmi milovala, a tam niekde hore budem na teba netrpezlivo čakať. Objímam ťa a ďakujem za lásku, ktorú si mi dal. Tvoja Lida.   

Juraj neveril vlastným očiam. Bože, veď tá mala milenca a tento list už nestačila poslať! uvedomil si a so slzami v očiach sa pustil do čítania tajnej korešpondencie svojej manželky.

Hm... Aj také sa stáva.

Vaša IVANA HAVRANOVÁ

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -