Dnes je štvrtok, 15.november 2018, meniny má: Leopold
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

JANA NAGYOVÁ Exkluzívne: Nálepka Arabely ma nemrzí

apríl 27, 2018 - 14:42
Účinkovala vo viacerých filmoch, od detstva hrávala divadlo... Ale väčšina z nás si ju „zaškatuľkovala“ ako princeznú Arabelu z kultového československého seriálu. JANA NAGYOVÁ (59) to však berie tak, ako to je. Žije si svoj život v nemeckom v Düsseldorfe, sála z nej neuveriteľná pohoda, spokojnosť a pozitívny vzťah k ľuďom.

Pavel Trávníček bude pre nás doživotným princom, vy pre nás zostanete doživotne ako princezná Arabela. Nefrustruje vás táto nálepka? 

Viete čo? Nemrzí ma to a ani ma to nefrustruje. Zistila som, že dnešné dorastajúce deti vlastne Arabelu vôbec nepoznajú. Majú iné záujmy, pozerajú iné snímky. Arabela je síce moja legendárna postava, ale zrejme už pre tú zrelšiu generáciu. A zistila som ešte jednu vec – Slováci nie sú na svojich takzvaných veľkých hercov až takí hrdí ako napríklad Česi. Tí nedajú dopustiť na svoje veľké herecké osobnosti, stále si ich pripomínajú. U nás sa na nich viac-menej zabúda.

Koncom minulého týždňa ste účinkovali v galaprograme Štvorlístok pre talenty, v projekte, ktorý podporuje talentované deti zo sociálne znevýhodnených rodín. Tam ste zistili, že deti Arabelu nepoznajú, že nevedia, čo dokáže čarovný prsteň?

Áno. Hrala som tam Arabelu aj učiteľku Belu. Keď som sa detí pýtala, či vôbec Arabelu videli, tak odpovedali, že nie. Krútila som tým prsteňom, ale vôbec netušili, o čo ide. Ale nevadí mi to. Keď ma oslovili z LECA production, aby som urobila niečo dobré pre deti, neváhala som ani na chvíľu. Deti si to zaslúžia.

Odišli ste z Československa do Nemecka, „sekli“ ste s herectvom. Prečo?

Išla som za manželom, s ktorým som čakala dieťa. Keby som nebola tehotná a nevydávala sa za totality, tak by som možno stále hrala. Ale vtedy som nemala na výber. Bola len voľba: Buď sa vydám a pôjdem za manželom, alebo zostanem tu, budem ďalej hrať a budeme mať manželstvo na diaľku. Zvolila som si rodinu.

Po nežnej revolúcii sa však otvorili hranice. Niektorí herci, ktorí aj žili v zahraničí, sa akoby sčasti vrátili, začali pendlovať. To vás nelákalo?

Asi som nedostala žiadne také ponuky, ktoré by ma lákali vrátiť sa naspäť. Raz som zastúpila istú kolegyňu v divadelnom predstavení, keď ochorela. Tým sa to však skončilo. Dnes je oveľa samozrejmejšie, že herci pendlujú napríklad z Prahy do Bratislavy a naopak, z Ríma či z Berlína... Ale ja už som preč vyše tridsať rokov. Kedysi to „pendlovanie“ samozrejmé nebolo. A keď prišla nežná revolúcia, už nastúpila nová generácia hercov a možno preto som už žiadnu šancu nedostala.

Scéna z rozprávkového seriálu: Vladimír Brodský ako kráľ a Arabelin otec, Dagmar Patrasová ako sestra, princezná Xénia a Jana Brejchová ako kráľovná

arabela.jpg

Foto: 
arc

Nie je vám za herectvom ľúto?

Už som si zvykla. Prešla už dlhá doba. Rada si pozriem dobré predstavenie, mám na Slovensku veľa kolegov, kamarátov, aj keď kontakt s nimi je sporadický. Ale vždy, keď sa náhodou uvidíme, padneme si do náručia. Je to krásny pocit, že na mňa ani po tých rokoch nezabudli a že som pre nich stále tá istá Janka, ako som bola pred tridsiatimi rokmi.

Udržiavate kontakty s kolegami-hercami zo seriálu Arabela?

Keďže žijem v zahraničí, kontakty som neudržiavala. Občas som sa s nimi stretla v Prahe, napríklad kamarátsky s Mirkom Dlouhým alebo s Dagmar Patrasovou. Jej dcéru, ktorá sa venuje spevu, som dokonca stretla minulý rok na istom festivale, padla mi do náručia a povedala: „Vy ste boli vždy môj idol.“ Veľmi ma dojalo, keď zomrel Mirek Dlouhý, bola som mu aj na pohrebe. (Mirek Dlouhý, jedna z hlavných postáv seriálu Arabela, zomrel v r. 2010 - pozn. red.)

S rozprávkovou seriálovou láskou Petrom, ktorého hral Vladimír Dlouhý

Ešte stále v Nemecku podnikáte?

Už päť rokov nepodnikám. Narodila sa mi vnučka, žije vo Viedni, tak sa jej chcem venovať. Perníčky som teda „nechala“ tak.

A čomu sa dnes venujete?

Viac-menej domácnosti, manželovi, najmladšej dcére, ktorá má šestnásť rokov a momentálne študuje v Anglicku. S manželom ju často navštevujeme. Chodievam za vnučkou do Viedne, alebo sa jej venujem, ak je vnučka u nás. Cestujem aj za mamičkou, ktorá žije na južnom Slovensku. Venujem sa tiež športu, rada varím. Kedysi som aj rada piekla, ale to robím dnes už menej, prenechala som to dcére (smiech).

Vedia vaše deti po slovensky?

Vedia, aj keď najmladšia dcéra nie až tak dobre. Ale dohovorí sa, to je najdôležitejšie. Robia jej problémy členy, tak ako mne v nemčine, to der, die, das, tiež som to nevedela presne použiť (smiech). Ale chodieva za babičkou na Slovensko, vždy tam trávila čas v záhrade so psami a mačkami.

S manželom máte krásny vzťah. Ako ste sa zoznámili?

Manžel je o trinásť rokov starší. Zoznámili sme sa úplnou náhodou v Rakúsku na jednej recepcii. On sa do mňa zamiloval na prvý pohľad. Ja som vtedy ani nereagovala, bola som predsa len vydatá, aj keď som so svojím manželom už nežila. Vôbec som nemala na rozume začať si niekým iným. Ale terajší manžel neodolal, „lámal“ ma toľko, až som povedala áno. Vzali sme sa v roku 2000.

Tretí manžel Tony

manzel_pomaha.jpg

Foto: 
arc

Začínam v tom mať trošku chaos, dáme to faktograficky do poriadku?

Najstaršia dcéra Janka sa narodila v Bratislave, mám ju s prvým manželom Mirkom Kubovičom, bol to hokejový tréner Slovana Bratislava. Z druhého manželstva sa mi narodil syn Harald. Druhý manžel bol Nemec, s ktorým som sa po jedenástich rokoch rozišla. Najmladšia dcéra – voláme ju Žofka – volá sa Sophia Emma, sa narodila v treťom manželstve. Každému manželovi som darovala jedno dieťa.

Čomu sa venujú deti?

Najstaršia Janka ide v šľapajach svojho otca, venuje sa športu. Pracuje vo veľkom fitnescentre vo Viedni. Syn sa minulý rok oženil, žije v Berlíne a s manželkou sa venujú gastronómii a hotelovej brandži. Dcérka Sofia, ako som už povedala, je momentálne v Anglicku. Keď sa vráti, bude pokračovať v anglickej škole, ale pre aké štúdium sa neskôr rozhodne, to teraz neviem.

S dcérou Sophie

S tretím manželom ste teda zobratí osemnásť rokov a pred dvadsiatimi rokmi ste sa dali dokopy. Čo robí?

Keď mal päťdesiaosem rokov, odišiel do dôchodku. Robil predsedu predstavenstva istej veľkej automobilovej spoločnosti a mal to šťastie i možnosť odísť do penzie skôr. Chcel si užiť dcérku, ktorá mala vtedy tri roky, tak si povedal, že stačilo, chce sa venovať nám...

Takže ste doma spolu, venujete sa sami sebe. Čo najradšej spolu robíte?

Radi hrávame golf, športujeme, spolu chodíme bicyklovať. Ak je dcérka doma, tak spolu plávame. Radi cestujeme, stretávame sa s priateľmi, radi ideme na dobré vínko, alebo varíme, či už len pre nás, alebo aj pre priateľov.

Vyzerá to na idylku... Varíte manželovi aj slovenské jedlá? Zvykol si na ne?

Samozrejme. Varím „vepřo, knedlo, zelo“, guláš, gulášovú polievku, sviečkovú. Na Vianoce musí byť u nás vždy kapustnica. Domácu slovenskú klobásu mi buď pošle mama, alebo si ju zo Slovenska prinesiem a odložím. Mávame vždy rybu, ale nie kapra.

Prečo nie kapra?

No, nemám s ním dobré skúsenosti. Nie kvôli kostiam. Viete, raz som kúpila kapra, a on bol živý. Povedala som si, že ja ho nezabijem. Tí ľudia mi ho síce zabili, ale mne zostala ryba ako taká, a mala som jej odrezať hlavu. Nevedela som, ako. Manžel vtedy zobral z pivnice pílku, že to odreže. No horor a chaos (smiech). Tak som si povedala, že kapor nikdy v živote, zabíjať ani štvrtiť ho nebudeme. Takže máme buď lososa, alebo nejakú inú rybu, máme aj zemiakový šalát.

Na čo ste si v Nemecku najťažšie zvykali?

Na ich disciplínu. Tá je neuveriteľná, vždy musí byť všetko na pravom mieste. Pre mňa, ak sú papiere na stole, alebo kniha, alebo noviny, to nie je neporiadok, jednoducho to je na stole. Ale pre manžela áno. Kedysi sme mali koberce so strapcami. Mne nevadilo, že strapce si ležia, ako chcú... Ale on prišiel, zobral hrebeň a začal tie strapce česať. Aby boli vyrovnané. Vstávali mi vlasy dupkom (smiech). Už som si síce zvykla, ale koberce so strapcami som vo svojej domácnosti zlikvidovala.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -