Dnes je piatok, 16.november 2018, meniny má: Agnesa
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh arteterapeutky Zuzany Medzay: Maľujem z veľkej bolesti

máj 02, 2018 - 15:11
Smútok zo smrti manžela a synčeka jej pomohol prekonať liečivý proces farbami. Arteterapeutka ZUZANA MEDZAY hovorí, že je len sprievodkyňa na ceste, na ktorej človek nachádza samého seba, objavuje v hĺbke duše silu a vieru, aby našiel svoje miesto v živote. Je tým najpovolanejším anjelom tu na zemi, ktorý to môže dokázať. Sama zvládla premeniť najväčšiu bolesť na silu svojho uzdravenia.

Druhý augustový deň, rok čo rok sa opakujúca bolesť zo straty toho najdrahšieho, čo Zuzana v živote mala. Pred deviatimi rokmi sa odohrala nevysvetliteľná nehoda. Ona, jej manžel Igor a štrnásťmesačný synček Maximilián sa viezli v aute, na rovnom úseku zrazu zišlo do priekopy a narazilo do stromu. Spomína si na to ako na film. Ležala dolámaná v kaluži krvi, okolo vnímala húkačky, potom, čo uvidela vedľa seba bezvládne telo manžela, upadla do bezvedomia. Dva dni po nehode jej na nemocničnom lôžku oznamovali, že jej synček zomrel. O ďalšie dva dni jej lekári povedali, že zomrel aj jej manžel. Dobitá, obviazaná, nehybná s dušou roztrhanou na kúsky ležala na posteli. Jej mozog akoby sa bránil a odmietol prijať realitu. Duša sa oddelila od tela. Na pohreb jej najdrahších ju odviezli na nemocničnom lôžku, na reverz, musela sa ísť s nimi rozlúčiť. Keď po roku, počas ktorého absolvovala niekoľko operácií a z invalidného vozíka sa stavala na nohy, prišla k hrobom, až vtedy precitla do reality. To, čo celý rok odsúvala kdesi hlboko do podvedomia, keď si nahovárala, že len čo sa vylieči, jej najmilší sa vrátia, už nemohla ďalej pred sebou skrývať. Odišli navždy.

Obrazy, ktoré maľovala, liečili jej srdce

obraz.jpg

Foto: 
arc

Umenie v bolesti

Deň pred nehodou si Zuzana upratala ateliér a bola rozhodnutá, že sa k maľovaniu a tvorbe opäť po dlhšom čase vráti. Maľovanie bolo jej vášňou, ale nikdy sa mu nevenovala naplno. O pár mesiacov doň vchádzala na invalidnom vozíku, ale už sama. V tichu a bolesti začala tvoriť. „Manžel písal poéziu, ale nestihol už vydať knihu. Moje prvé maľby boli ilustráciami k jeho básňam," spomína Zuzana. Pár mesiacov po nehode mala pocit, že všetko čo urobí, musí robiť pre manžela a pre synčeka. Hoci už neboli s ňou, tvorila, žila, dýchala len pre nich. Izolovala sa od vonkajšieho sveta, žila vo svojej bolesti s pocitmi krivdy a v spomienkach. „Zbláznila som sa. Nedokázala som ďalej žiť, narábať s bolesťou, ktorú som cítila. Mala som depresie, trpela som posttraumatickým šokom. Moje telo zareagovalo na akýkoľvek podnet, pripomínajúci nehodu, hlas, či farbu tak, že sa skrútilo do polohy, v ktorej som ležala v nemocnici. Bola som nehybná a bezbranná," spomína na roky bolesti a trápenia.

Keď sa jej pýtam, kedy to všetko odišlo, kedy nastal zlom, ako dlho trvá, kým sa človek zmieri, vyrovná s takou veľkou bolesťou, Zuzana úprimne odpovedá, že sa jej to podarilo len minulý rok, teda osem rokov po nehode. „Vravela som si, že ak som prežila, má to nejaký zmysel. Pomaly som sa učila, i s pomocou liečenia u psychoterapeutky, vracať opäť k životu, nanovo si budovať svoju vnútornú silu, aby som sa opäť dokázala opierať o seba." Musela prijať realitu, že už nie je matkou, ani manželkou, je len ona sama. Začala byť už len umelkyňou. Celé dni a noci tvorila, jej svetom sa stal ateliér. Našla v ňom opäť svoju vnútornú silu, aby sa mohla a chcela ráno prebudiť. Začala sa liečiť.

Po nehode bola na vozíku, ale podarilo sa jej nakoniec opäť sa postaviť na nohy

jj.jpg

Foto: 
arc

V maľbe sa vrátila akoby k svojim koreňom. Jej starý otec bol včelárom a ona začala používať pri maľovaní prímes včelieho vosku s prírodnou živicou. Na vyjadrenie svojich pocitov si zvolila tisícročia starú techniku enkaustiku, ktorú využívali hlavne v antickej dobe. Pôvodne šlo o techniku, v ktorej pigmentami sýtený včelí vosk sa za tepla nanášal na podklad. „Enkaustika je o ohni a sile ohňa. Nikdy netuším, čo urobí oheň s obrazom. Dôverujem živlu ohňa tak ako životu. Slovo enkaustika znamená v gréčtine vypáliť alebo spáliť, a tým pretvárať niečo staré na nové zmenou a silou ohňa," vysvetľuje umelkyňa, ktorá tvorí obrazy tak, že ich aj  niekoľkokrát páli. Vysvetľuje, že pálením zo seba dostávala úzkosť, hnev a smútok. Hoci jej obrazy vznikali z veľkej bolesti, nie sú temné, ale naopak, sú žiarivé, plné života. Hovorí, že farby liečia. 

Manžel a jej synček zomreli po havárii, jedine Zuzana hrozný náraz do stromu prežila

Liečba farbami

„Trvalo to dlho, kým som si opäť vytvorila lásku k životu," hovorí Zuzana. Prihlásila sa na dvojročné štúdium arteterapie v procese socializácie, reedukácie, výchovy a liečby u známej arteterapeutky a sochárky Jaroslavy Fabrici - Šickovej. Zuzana hovorí, že v jej živote sa akoby všetko odohrávalo spätne. Najskôr musela prežiť obrovskú bolesť, aby sa učila znova žiť a arteterapiu tiež najskôr robila, až potom ju začala študovať. Oveľa skôr ako zistila, že sa dá študovať, pracovala ako sociálna pracovníčka na projektoch reedukácie väzňov, návratu do života týraných žien a mentálne postihnutých, pomocou umenia. Už vtedy viedla hodiny maľovania, úžitkového umenia a pomocou tvorby sa učili títo ľudia narábať so svojimi emóciami, učili sa prijať seba samých a usmerňovať svoju energiu pozitívnym smerom. Po rokoch sa k liečivému procesu sebauvedomovania cez farby a tvorenie vrátila. Na kurzoch sebapoznania, ktoré dnes vedie, umením farieb pomáha ľuďom prekonávať úzkosti, strachy, lieči nimi dušu, vzťahy, dvíha sebavedomie. „Ak sa ľudia nachádzajú v nejakej životnej situácii, môžu sami zistiť, ako ju riešiť, objavia v sebe energiu, svoje hranice, výzvy, možnosti, alebo pocity upokojenia, vyrovnania, uvedomia si vlastnej hodnoty, nájdu svoje miesto v živote či v zamestnaní," vysvetľuje arteterapeutka.

Maľuje tisíc rokov starou technikou, ktorú používali v antickej dobe

img_3354.jpg

Foto: 
arc

Jej úloha nie je ľuďom diktovať, ako majú riešiť konkrétny životný problém, ako sa postaviť k výzve, čo im zahojí ich bolesť, ale vďaka nej sami objavia svoju cestu. „Som sprievodcom a tým, kto počúva. Snažím sa v ľuďoch prebudiť ich vlastnú silu, aby dokázali rozhodovať v živote a sami zobrali zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Snažím sa nevytvárať na mne závislých ľudí, ale aby dokázali žiť po arteterapii kvalitnejší život." Každá hodina arteterapie má svoje zameranie. „Určím tému, napríklad vnútorný svet, hnev, smútok, agresia, etapy v živote a dve hodiny sa maľuje, alebo tí, ktorým vyhovuje radšej práca s hlinou, modelujú. Stáva sa, že ľudia pri potrebe vyjadriť svoje pocity a vydať zo seba naakumulovanú energiu vylievajú farby na papier, trhajú hlinu na kúsky, hádžu kameňmi. Žiadny prejav nie je nesprávny. Tým, že zo seba uvoľnia energiu, dokážu hlbšie nazrieť do svojho vnútra," vysvetľuje Zuzana a dodáva, že kurz prebieha v skupinách.

Umením farieb pomáha druhým nachádzať svoju životnú cestu

img_7159.jpg

Foto: 
arc

Je presvedčená, že ak sú viacerí, dokážu si i lepšie pomôcť, pochopiť, vidieť iný názor, môžu si konfrontovať svoje pocity a konania, ale i spoločne ich zdieľať. „Jedna žena trpela úzkosťami, myslela som si, že bude potrebovať minimálne rok na to, aby sa ich zbavila. Po ôsmich týždňoch nimi prestala trpieť. Mala som prípady, keď sa ľudia báli robiť rozhodnutia, a to im bránilo plnohodnotne žiť. Chodia za mnou i ženy, ktoré potrebujú nabrať sebavedomie, uvedomiť si svoju hodnotu, prejaviť sa bez pocitu viny, že sú zlé matky, manželky, dcéry. Veľa ľudí prichádza so súčasným problémov vyhorenia v práci."  Zaoberá sa aj prípadmi, ak niekto trpí vážnejšími psychickými problémami, depresiami, úzkosťami, avšak so súhlasom psychoterapeuta. Aby sama mohla napredovať, prihlásila sa na ďalšiu školu arteterapie v Čechách, ktorú momentálne študuje.

Dnes patrí k malému počtu akreditovaných arteterapeutov na Slovensku. Okrem toho je stále maliarka, mala výstavy v Londýne, v Poľsku a pravidelne vystavuje na Slovensku i v Čechách, a to nielen svoje obrazy ale i interiérové doplnky a nedávno sa zúčastnila celoslovenského sympózia arteterapie v Prešove. Ako umelkyňa prednášala o „Bolesti v umení“, ktorá v histórii sprevádzala veľkých umelcov pri tvorbe ich nesmrteľných diel, a viedla workshopy o sebapoznávaní cez umenie. Bola tou najpovolanejšou.

img_1075.jpg

Foto: 
arc

Bolesť, smútok akoby stále boli v jej živote prítomné. Vracia sa k nim cez svoje vlastné vnútro i cez vnútro tých, ktorých sprevádza na svojich kurzoch arteterapie. Nepripomína jej to stále je vlastnú bolesť zo straty manžela a synčeka? „Kým som sa pýtala, prečo sa to stalo mne, prečo odišli tí, ktorých som milovala, niesla som v sebe stále pocit krivdy. Až keď som sa od toho oslobodila, prijala som svoj život taký, aký je. Musela som prežiť svoju bolesť, prejsť si všetkými tými dňami a nocami utrpenia, z najväčšej tragédie sa pozbierať a vstať. Dnes je moja bolesť znesiteľnejšia." Keď sa blíži druhý august, už sa nebojí. V pokore a v tichosti so svojimi spomienkami ostáva sama. Silnejšia, hoci s jazvou na srdci, ktorá tam ostane navždy.

Anna Žilková, foto: archiv Z.M.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -