Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Louise Weissová: Zlomené srdce jej dodalo silu

máj 03, 2018 - 14:51
,,Neoženíte sa Giulianou, nebudete patriť žiadnej žene, tak ako ste nedokázali byť môj.“ Tieto slová vyriekla Louise plná bolesti zo stratenej lásky Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, keď jej oznámil, že miluje inú a práve sa zasnúbil. V tej chvíli opustená žena netušila, že budú prorocké a keď sa do roka a do dňa naplnili, takmer sa zrútila od žiaľu.

Na začiatku 20. storočia patrila Louise k najvýraznejším osobnostiam spoločenského a politického života Európy. Ambiciózna, talentovaná novinárka sa netajila vlastnými, často dosť radikálnymi názormi, čím vtedajšej spoločnosti vyrážala dych. Ona však bola skutočne svojská. A liberálne rodinné prostredie, v ktorom vyrastala obklopená láskou a skutočným prepychom, v nej tieto vlastnosti len umocňovalo.

Narodila sa v roku 1893 v Arrase, v bohatej meštiackej rodine. Otec, banský inžinier, sa neskôr stal riaditeľom baní a matka pochádzala z bohatej židovskej rodiny, ktorá bola rôznymi sobášmi spríbuznená s mocnými a vplyvnými rodinami v celej Európe. Čoskoro sa ukázalo, že v tom malom, rozmaznanom dievčatku drieme skutočný talent a inteligenciou vysoko prevyšuje svojich vrstovníkov. Určite nie je náhodou to, že Louise patrila vôbec k prvým dievčatám, ktorým bolo umožnené navštevovať preslávené Molierovo lýceum v Paríži a získať tak rovnaké vzdelanie ako chlapci. Po maturite sa zapísala na Sorbonnu, ktorú ukončila v roku 1914 povestnou skúškou agrégation, ktorá čo sa týka náročnosti patrí dodnes k najuznávanejším vo Francúzsku.

Vzdelaná, krásna a hlavne mimoriadne majetná dievčina sa stala takmer okamžite prvotriednym tovarom na trhu najlukratívnejších neviest na starom kontinente. No kým ju otecko stihol odviesť k oltáru, vypukla prvá svetová vojna, ktorá doslova obrátila naruby celý jej život a na tom sa už nič nezmenilo až do jeho konca.

Osudové stretnutie

Louise nastúpila ako mladá redaktorka do novín Radical, ktoré svojím charakterom plne zodpovedali jej otvorenej mysli a dobrodružnej povahe. Vďaka svojej práci sa jedného dňa roku 1915 stretla v salóne Claire de Jouvenel s jedným zvláštnym, mimoriadne zaujímavým človekom, pochádzajúcim zo Slovenska. Dala sa s ním do reči a mladík, ktorého zjav nepovažovala za nijako imponujúci, na ňu hlboko zapôsobil. „Jeho rozprávanie zapálilo oheň v mojej duši. Bol to génius. Nepociťovala som k nemu fyzickú príťažlivosť, ale duchovne som mu patrila bez výhrady. Môže ma použiť pre svoju vec, ako sa mu zapáči...“ Napísala o ňom po rokoch vo svojich pamätiach.

Bolo to práve v čase, keď Štefánik pozval do Paríža T. G. Masaryka, aby tu založili Národnú radu českých a slovenských krajín ako orgán odboja proti monarchii. Aj vďaka kontaktom vplyvnej, široko rozvetvenej Louisinej rodiny mohol tento orgán česko-slovenského odboja úspešne fungovať.
Medzitým sa Lousina sympatia k mladému Slovákovi zmenila na skutočnú úprimnú lásku a z mladej, vzdelanej, mondénnej dámy veľkého sveta sa stala bojovníčka za práva Slovákov, krajiny, o existencii ktorej ešte pred pár mesiacmi vôbec netušila.

Bojovníčka za práva žien

Podrobne si naštudovala túto tému a neúnavne písala do francúzskych novín články zaoberajúce sa kultúrou a históriou Slovákov, ako aj o ich práve na svojbytnosť.
Vďaka nej vznikla v roku 1917 redakcia politickej revue Europe Nouvelle (Nová Európa), ktorej cieľom bolo pôsobiť v prospech demokracie a samostatnosti národností Rakúsko-Uhorska a stala sa jeho šéfredaktorkou.

Mladá žena sa vôbec netajila tým, že emancipačné snahy Slovákov podporovala z lásky k jednému konkrétnemu Slovákovi – Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Ten jej city aj opätoval. Priam hltala jeho slová, keď jej hovoril o svojich víziách, ako raz vstúpi vstúpi do vesmíru a zveroval sa jej so svojimi nádejami, že veda a pokrok otupia ľudskú agresivitu.

Jej životná láska M.R. Štefánik

Keď ho odprevádzala v lete na vlak smerujúci do Murmanska, kde mal zjednotiť česko-slovenské légie, daroval jej ružu. Uložila si ju do šperkovnice a lupienky z nej si uchovala po celý život na pamiatku.
V tom čase ho už vášnivo a bezvýhradne milovala:
„Budem nežná, ak budete chcieť, aby som bola nežná, mlčanlivá, ak budete chcieť, aby som rozjímala, aktívna, ak budete potrebovať moju inteligenciu, pekná, ak ma budete chcieť urobiť šťastnou, a vždy milujúca.“ Písala mu slová lásky, netušiac, že po jeho boku sa už zjavuje iná krehká aristokratka, markíza Giuliana Benzoni.

Samozrejme, že ju to ranilo a vyslovila tie slová o tom, ako nebude patriť žiadnej. Keď sa po čase dozvedela o tragickej leteckej nehode svojho milého, zlomilo jej to srdce. Stratila viac, než len nádej, že sa k nej raz vráti. Stratila zmysel svojej doterajšej aktivity. Pre koho teda študovala tie ťažko pochopiteľné záležitosti, týkajúce sa Čiech, Slovenska a celej strednej Európy, diskutovala o nich s redaktormi, bdela v tlačiarni, trávila nedele na politických recepciách, na ktorých nemohla stretnúť svojich rovesníkov? Plakala nad márnosťou svojho politického úsilia, veď už nebolo toho, kto ho v jej očiach stelesňoval, kto jej dodával odvahu, chápal ju a chválil.

Neopätovanú lásku kompenzovala Louise spoločenskou angažovanosťou

Jej lásku si vzal do hrobu

Štefánik bol jedinou láskou jej života a po jeho smrti už nestretla nikoho, koho by dokázala tak milovať. Túto prázdnotu zaplnila tým, že začala napĺňať jeho odkaz. Akceptovala aj jeho snúbenicu Giulianu, dokonca sa spriatelili a spoločne navštívili Slovensko, vykonali púť na Bradlo, kde sa poklonili pamiatke tohto neobyčajného muža.

Aktívne sa zapojila aj do diskusie o usporiadaní Európy po prvej svetovej vojne, sledovala vznik sovietskeho Ruska, kam sa vybrala už v roku 1921. Chcela zistiť, ako by sa dalo pomôcť hladujúcemu obyvateľstvu. Stretla sa s mnohými sovietskymi politikmi, medzi iným s Trockým. Vďaka nej sa mohli vrátiť domov francúzske guvernantky, ktoré sa po revolúcii dostali do neznesiteľnej situácie. Ktovie, či sa jej podarilo aspoň trochu prehlušiť žiaľ. To, čo s určitosťou vieme, je, že nech šla kamkoľvek a zaoberala sa čímkoľvek, stále mala pri sebe malú kazetu s lupienkami ruže, ktorú jej kedysi, pred rokmi daroval Štefánik...

Pramatka zjednotenej Európy

Louise Weissová patrila k tým osobnostiam prvej polovice 20. storočia, ktoré východisko z konfliktných situácií, ústiacich do krvavých vojen, videli v zjednotenej Európe. Podporovala projekt Európskej federálnej únie, o ktorom sa rokovalo v Ženeve v rokoch 1928-1932. Potom mala dlhé roky blízko k zjednocovaciemu úsiliu Jeana Monneta.

Po druhej svetovej vojne si Louise Weissová uvedomila, že svet sa zmenil a nestačí venovať pozornosť západnému svetu, čiže Európe a USA. Podobne ako kedysi Štefánik cestuje po svete a poznáva tajomstvá civilizácií a národov. Na cestách ju sprevádzajú filmári, takže v rokoch 1951-1966 pripravila na túto tému 32 dokumentárnych filmov.

Louise Weissová celý život presadzovala myšlienku zjednotenej Európy. V roku 1979 bola vo vysokom veku napokon zvolená za poslankyňu – doyenku Európskeho parlamentu. Nasledovalo osem rokov plodnej práce. Ukončila ich až jej smrť v Paríži v roku 1983.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -