Dnes je nedeľa, 18.november 2018, meniny má: Eugen
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Zdena Studenková: Človek by nemal starnúť bez lásky

máj 03, 2018 - 10:45
Takým hrám sa vzletne zvykne hovoriť, že je to herecký koncert. Skutočne ťažko inak nazvať predstavenie Staré dámy, v ktorom na javisku Štúdia L+S excelujú ZDENA STUDENKOVÁ a KAMILA MAGÁLOVÁ. O komédii so slzami na krajíčku, ako hru nazvali jej tvorcovia, aj o téme, ktorú prináša, sme hovorili s predstaviteľkou Lillemor.

Minulú sobotu som doma vysávala a zrazu mi napadlo: čo asi práve robia Zdena Studenková a Kamila Magálová? Ako prežívajú herečky deň premiéry? Aj ony sa venujú domácim prácam, alebo odpočívajú, naberajú sily? Sú nervózne, premáha ich tréma?

Vôbec nie... Je to normálny deň ako každý iný, nemám žiadne predpremiérové rituály. Niektorí kolegovia si zvyknú popoludní pospať, ale ja som okrem dňa, keď mi dali narkózu, nikdy v živote popoludní nespala. Samozrejme, že pred premiérou pociťujeme isté vzrušenie najmä z očakávania toho, ako zareaguje divák. Lebo to je tak: po prvom prečítaní sa nám text zdá veľmi vtipný, ale keď ho potom analyzujeme a skúšame, po dvoch mesiacoch sa nám už nezdá vtipné vôbec nič. Musí prísť divák, aby rozhodol. Našťastie existujú verejné generálky, kde si môžeme otestovať, ako bude reagovať. Vo štvrtok sme hrali pre dôchodcov, tí sú vždy lakmusovým papierikom – a reagovali fantasticky. Potom sme si ešte na neverejnú generálku pozvali kamarátov, boli tam aj mladší ľudia – a overili sme si, že aj na nich to funguje.

Prečo ste si vy dve – hviezdy Slovenského národného divadla – vybrali práve túto hru z prostredia domova seniorov?

Nebol to zámer. Naším úmyslom bolo zahrať si spolu v štúdiu L+S, ale vhodná hra sa hľadala. Aj sme už jednu dostali, ale nespĺňala naše očakávania, pozostávala v podstate zo samých monológov a nebola by dobre inscenovateľná. Termín premiéry bol už naplánovaný, malo sa začať skúšať, a my sme nemali čo. Náhodou som stretla dramaturgičku Miriam Kičiňovú od nás zo SND a poprosila ju, či nenájde hru pre dve herečky. A ona nám hneď poslala päť náhľadov, medzi nimi v českom preklade aj hru štvorice nórskych autorov, pri ktorej sme si povedali – to je ono! Našťastie sa našla aj prekladateľka – Anička Fosse. A tak sme skúšali výstupy postupne, tak, ako ich ona stíhala prekladať. Bolo to dva a pol mesiaca intenzívnej práce s režisérom Jurajom Nvotom.

stare_damy_fotoc_ctibor_bachraty_25.jpg

Foto: 
Ctibor Bachratý

Známy umelecký maskér Juraj Steiner, ktorý pre vás vytvoril masky, vás obe zmenil na nepoznanie. Stali sa z vás ženy, ktorým ťahá na osemdesiatku – Lillemor vo vašom podaní je elegantná dáma z lepšej spoločnosti a zemitá Maggi v podaní Kamily Magálovej pochádza z robotníckej kolónie. Ako sa rodili masky, ktoré dotvárali vaše charaktery?

Juraj nám po prečítaní hry priniesol návrhy, mne ukázal fotografiu Elizabeth Taylorovej v pokročilom veku, keď už bola prešedivená a vždy nápadne namaľovaná. Ona bola predobrazom mojej masky, detaily sme potom dotvárali aj s režisérom. Spolu s kostýmom istým spôsobom určuje správanie postavy.

Hra Staré dámy je situovaná do jednej izby domova pre seniorov, kde sa stretnú dve ženy, každá z celkom iného sveta. Hoci to celkom otvorene nepriznávajú, obe trpia tým, že sa deti o ne nezaujímajú, obom chýba láska, obe si uvedomujú, že táto izba bude ich domovom až do smrti... Priznám sa, že som sa trochu obávala ísť na hru s takou neveselou témou. No ukázalo sa, že text je veľmi vtipný, vážne myšlienky sa striedajú s iskrivým humorom, nehovoriac o skvelých hereckých výkonoch. Ale predsa len – neodrádzala vás téma starnutia?

Prečo? Veď sme obe dôchodkyne! Ale nám sa predovšetkým páčilo, že hra je veľmi vtipná, je v nej veľa humorných situácií. No a povedzme si – kto chodí najviac do divadla? Ženy, väčšinou staršie, občas privedú aj manžela... A téma starnutia každého zasiahne – zamyslíme sa nad svojimi rodičmi, nad sebou, nad tým, čo starnutie prináša. Pointa tejto hry je v tom, že človek nesmie starnúť bez lásky – svojho partnera, detí, blízkeho okolia... Mňa zasiahla aj preto, že som pred rokom pochovala mamičku a čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že podstatné nie sú tie veci, o ktorých píše bulvár... Dvaja zo štvorice nórskych autorov boli v Bratislave na našej premiére a ocenili, že dramaturgičke Mirke Čibenkovej a režisérovi Jurajovi Nvotovi sa podarilo dať hre aj sociálny rozmer, ktorý v pôvodnom texte nebol. Zamýšľame sa, kde má človek žiť, s kým zdieľať posledné roky života.

stare_damy_fotoc_ctibor_bachraty_22.jpg

Foto: 
Ctibor Bachratý

Uvažovali ste niekedy nad tým, čo bude s vami, keď budete vo veku svojej divadelnej hrdinky?

Radšej sa nad tým nezamýšľam a vlastne sa to ani nedá. Neviem predpokladať, kde budem, s kým budem... A ani to nie je potrebné. Myslím si však, že keď človek začne pociťovať, že sa ocitol v poslednej tretine života, mal by sa usilovať využiť každú minútu a napĺňať si život zážitkami. Dôležité je, aby sa mal vždy na čo tešiť.

Čo je to vo vašom prípade?

Cestovanie. Dobré divadlo, pekný koncert, opera, milujem vážnu hudbu. A stretávanie sa s dobrými kamarátmi. Ja, našťastie, takú partiu mám. V sobotu som ich pozvala na premiéru, v nedeľu sme boli u jedných kamarátov na oslave, ďalší nám v máji požičajú byt v Barcelone. Pôjdeme tam už po tretí raz, je to kráľovské, fantastické mesto, jedno z najkrajších, aké poznám. Je poznačené mimoriadnou architektúrou Gaudího a na každom metri ponúka niečo dobré, stále sa máte na čo pozerať... Na Veľkú noc sme zas boli v Salzburgu. Veľmi rada poznávam krásne mestá.

Z vlastnej skúsenosti však viem, že po operácii kolena, akú ste pre pár mesiacmi prekonali, môže chodenie po mestách spôsobovať ťažkosti...

Ale ja si obujem tenisky a idem! Dokonca aj po schodoch – v Salzburgu som vystúpala až na hrad.
Aj na javisku pobehujete, v predstavení Staré dámy si s Kamilou Magálovou „strihnete“ i rokenrol.

Naozaj platí, že herec po vstupe na javisko prestane cítiť bolesť a zabúda na choroby?

Psychika herca na javisku funguje celkom iným spôsobom ako bežne. Aj ja som už dohrala predstavenie s natrhnutou šľachou na lýtku, sú herci, ktorí hrali so zlomeninami... Moje ťažkosti s kolenom sa vlastne začali v roku 1989 na predpremiére drámy Besy, keď na mňa spadla šesťmetrová kulisa. Dohrala som do konca, ale potom som už neurobila ani krok.

Herečky obyčajne ani neodchádzajú do dôchodku...

Veď kto by potom hral staré ženy? A keď je navyše pre vás remeslo koníčkom, zostávate pri ňom, kým ste schopná naučiť sa texty a kým máte čo hrať.

Je pre vás vzorom Marína Kráľovičová, ktorá minulý rok už oslávila deväťdesiatku?

Je pre mňa veľkým vzorom! V tom, že sa nikdy v živote na nič nesťažovala, nikdy som od nej nepočula slovo nevládzem. Ona je prírodný úkaz a veľmi dobrý človek a mne hovorieva, že som jej ako dcéra... Každý by mal mať niekoho, koho vnútorne obdivuje, kto ho motivuje – a Marína je pre mňa takým človekom.

A v čom vás motivovala vaša mama?

Napriek tomu, že nemala s umením nič spoločné, bola veľmi pracovitá, pedantná, potrpela si na čistotu, organizáciu domácnosti, dobré jedlo. Taká bola aj moja babička a som rada, že toto som si z rodiny odniesla aj ja.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -