Dnes je streda, 26.september 2018, meniny má: Edita
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

SLOVENKA ROKA 2018: Predstavujeme nominantky v kategórii VZDELÁVANIE A PODPORA MLADÝCH TALENTOV

máj 29, 2018 - 10:25
V doterajších ročníkoch ankety Slovenka roka sme predstavili už viac ako 250 výnimočných žien. V jubilejnom desiatom ročníku budeme mať možnosť spoznať ďalších dvadsaťosem úspešných Sloveniek, ktoré sú nominované v ôsmich kategóriách. Dnes predstavujeme nominantky z kategórie VZDELÁVANIE A PODPORA MLADÝCH TALENTOV.

MARTA BAČÍKOVÁ: V našej škole si žiakov vyberáme

„Som rada, že môžem byť užitočná veľkému množstvu ľudí, a to ma napĺňa spokojnosťou. Denne sa musím učiť a objavovať nové veci, lebo svet je v pohybe a vzdelanie musí s ním držať krok,“ nazdáva sa Mgr. MARTA BAČÍKOVÁ, riaditeľka Obchodnej akadémie v Trnave.

Svoje dve dcéry vychovala ešte ako učiteľka matematiky a tovaroznalectva na Obchodnej akadémii v Trnave. Rada na tie časy spomína: „Spoločne sme chodili do školy, žila som v kruhu ich rovesníkov, riešila bežné problémy tínedžerov, učila ich matematiku, aby sa dostali na vysokú školu.“ No deti dospeli a ona zrazu nevedela, čo s časom. Postupne prišlo vyhorenie aj prepad vážnosti učiteľského povolania a ona hľadala únik zo školstva. V čase veľkej nezamestnanosti deväťdesiatych rokov nebola úspešná, ale možno to bolo šťastie! Inak by sa nebola prihlásila do výberového konania na miesto riaditeľky školy. „Ešte dnes ďakujem všetkým, ktorí ma podporili, lebo od toho dňa sa môj život zmenil. Zrazu som mala prácu, ktorá ma napĺňala pocitom užitočnosti a osobnej realizácie,“ spomína na zlomový krok spred devätnástich rokov.

Jej prvým úspechom bolo zaradenie obchodnej akadémie ako prvej školy na Slovensku s ekonomickým vzdelávaním medzi bilingválne školy. Bola to zložitá úloha, pri ktorej sa musela zorientovať v legislatíve, vytvoriť školský program. „Prehovárala som kolegov a prijímala mladých, ktorí sa nebáli nových príležitostí. Spoločne sme experimentovali, prinášali novinky, ktoré iní nemali. Nadobudnuté jazykové kompetencie pedagógov a žiakov nám otvárali dvere na všetky strany,“ vysvetľuje. „Začali sme cestovať, spolupracovať s partnerskými školami, písať projekty, objavovať iný svet, učiť sa a implementovať spoznané.“

Obchodná akadémia v Trnave sa stala jednou z našich najúspešnejších stredných škôl. Päťkrát po sebe získala titul najlepšia stredná odborná škola Slovenska v rebríčku INEKO ako škola s excelentnými výsledkami a jej žiaci sú úspešní v súťažiach v rámci Slovenska aj Európy. Aj to je dôvod, prečo môže riaditeľka konštatovať: „Napriek nezáujmu o učiteľské povolanie máme dostatok kvalitných učiteľov a napriek poklesu demografickej krivky je škola stále plná. Prijímame výberom, a nie náborom, čo nám umožňuje posúvať hranicu kvality.“

Pripomína však, že úspechy školy sú spoločným dielom. „Môj skromný vklad je získaná schopnosť dobre si vybrať spolupracovníkov, objaviť ich potenciál a pripraviť podmienky tak, aby mali čo najmenej prekážok v práci. Nedostatok financií na motiváciu učiteľov a moderné vybavenie školy nám však bráni rozvíjať sa intenzívnejšie.“ Toto musí konštatovať žena, ktorá je aj členkou komisií, ktoré sa zaoberajú financovaním a kvalitou slovenského školstva, spolupracuje s ministerstvom pri hodnotení projektov a so Štátnym inštitútom odborného vzdelávania pri tvorbe štátnych vzdelávacích programov. „Moja práca je nesmierne pestrá a inšpirujúca, plná podnetov, ale aj vyčerpávajúca,“ hovorí. „Vtedy sa uzavriem do seba a v tichu čítam alebo pozerám dokumenty. Zaujímajú ma dejiny, ekonómia, sociológia, prírodné vedy, životopisy mimoriadnych ľudí, zvlášť žien. Mojím najväčším relaxom sú však chvíle s rodinou. V jej kruhu som šťastná.“

BEÁTA MATUŠÁKOVÁ: Písala som sa deťom s tajomnou dušou

„Autisti sú iní, ale sú to najúprimnejšie bytosti na svete, aké poznám. Preto ich všetkých tak milujem a urobím pre nich všetko, čo bude v mojich silách.“ To je vyznanie PaedDr. BEÁTY MATUŠÁKOVEJ, zriaďovateľky Regionálneho centra autistov v Žiline.

Začínala ako učiteľka v materskej škole. Vystriedala viacero učiteľských miest, bola aj riaditeľkou a pred dvadsiatimi rokmi nastúpila do špeciálnej materskej školy. Tu sa po prvý raz stretla s deťmi s diagnózou autizmus. V tom čase bola táto oblasť na Slovensku ešte v plienkach, ale Beáte Matušákovej veľmi pomohli a ovplyvnili ju mnohí pedagógovia, ktorí sa už problematike autizmu venovali.

K založeniu súkromnej základnej školy pre autistov, prvej tohto druhu na Slovensku, ju v roku 2006 inšpirovali rodičia detí. „Bola to veľká výzva aj riziko. Začínali sme od nuly. Mali sme len veľkú prázdnu budovu, ktorú sme postupne renovovali a zariaďovali, aby sa naši klienti cítili bezpečne a spokojne. Vzniklo Regionálne centrum autistov, kde postupne pod jednou strechou začali pôsobiť ďalšie zložky: materská škola, Občianske združenie Detská komunita – Špecializované zariadenie pre osoby s autizmom, Súkromné centrum špeciálno-pedagogického poradenstva a neskôr Súkromná praktická škola. Od roku 2011 funguje aj elokované pracovisko SZŠ s MŠ pre žiakov a deti s autizmom v Čadci. Už jedenásť rokov sa nám darí pomáhať deťom s diagnózou autizmus od útleho veku až po dospelých. Prichádzajú k nám nielen zo Žilinského kraja a celého Slovenska, ale aj z Česka, dokonca i z Ukrajiny,“ vysvetľuje. „Stále som myslela na to, ako našim autistom čo najviac pomôcť, ako vylepšovať vzdelávanie, ale aj ako čo najviac otvoriť možnosti pre zmysluplné trávenie voľného času. Po celý čas mi bol oporou môj syn Alexander i celá rodina, ale mala som veľké šťastie na stretnutia s ľuďmi, ktorých moje nadšenie tak ovplyvnilo, že sa postupne stali nielen našimi spolupracovníkmi, ale aj priateľmi.“

Práca s autistami jej dala možnosť nahliadnuť do ich tajomnej duše. Napĺňa ju šťastím, keď vidí, aké úžasné pokroky po každej stránke dosiahli deti, ktoré sem prišli v predškolskom veku a teraz sú z nich dospeli ľudia.„Stále sme niečo zriaďovali, písali projekty, dávali dokopy finančné prostriedky, aby sme centrum vylepšili a mali aj na mzdy pedagógov. Dovolím si povedať, že dnes sme už veľké zariadenie s päťdesiatimi zamestnancami,“ hovorí spokojne.

Aj napriek veľkej zaneprázdnenosti si vždy našla čas na svoje záľuby – stretávanie sa s rodinou a priateľmi, návštevu kultúrnych podujatí, adrenalínové zážitky ako let balónom, vetroňom či rýchla jazda na motorke. Za svoju prácu získala viacero ocenení, z nich najcennejšia je Veľká medaila svätého Gorazda z roku 2016 od Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR za mimoriadne výsledky dosiahnuté v pedagogickej a výchovnej práci v špeciálnom školstve.

ALENA PETÁKOVÁ: Učenie je pre mňa ako rola v divadle

,,Za svoj najväčší úspech považujem to, že si stále rozumiem so svojimi žiakmi, že sa neboja za mnou prísť so svojimi problémami, že keď ich po čase prestanem učiť, tak mi prídu povedať, že im chýbam, ani nie tak ako učiteľka, ale ako človek. To je to najväčšie vyznamenanie. Také v inom povolaní ťažko nájdete.“ To tvrdí Mgr. ALENA PETÁKOVÁ, riaditeľka ZŠ v Bratislave-Lamači a prezidentka Združenia základných škôl Slovenska.

Za tie roky, čo pôsobí v školstve, spoznala viacero jeho podôb. V každej z nich je podľa nej niečo krásne a niečo ťažké. „Ako učiteľka rada pracujem s deťmi. Vyučovacia hodina je pre mňa ako pre herca rola v divadle. Som spokojná, keď vidím na deťoch, že hodina stála za to a na jej konci niečo nové vedia. Ťažká je práca s rodičmi. Často sa bez rozmyslu a chápania súvislostí postavia do roly ochrancu a nerozmýšľajú, že tým dieťaťu mnohokrát škodia,“ rozpráva o jednej časti svojej práce. Je však aj riaditeľkou školy: „V tejto pozícii mám rada organizáciu práce, rada vidím, že veci idú tak, ako sú naplánované, pripravené, a je úžasné dať to všetko na začiatku roku do pohybu. Baví ma práca s ľuďmi, hoci práve tá je asi najťažšia.“

Alena Petáková zapája školu do medzinárodných vzdelávacích projektov, založila a vedie občianske združenie Pomoc školstvu v Lamači a o svoje odborné vedomosti a skúsenosti sa delí v príspevkoch v médiách a na odborných konferenciách.

Od roku 2008 je aj prezidentkou Združenia základných škôl Slovenska. Háji záujmy týchto škôl pri návrhoch legislatívnych a iných zmien a snaží sa bojovať za zlepšenie podmienok pre ne. „Základné školy prirovnávam k základu stavby. Ak sa niečo pokazí v základoch, dom sa časom zrúti. Naše školstvo sa začína rúcať, lebo sme dlhodobo zabúdali práve na základné školy, ktoré vychovávajú žiakov pre stredné aj vysoké školy. Ak nebude dobré základné školstvo, nebude mať nikto ďalší dobrého žiaka,“ argumentuje. V tejto pozícii je pre ňu najťažšie vysvetľovanie a presviedčanie ľudí, ktorí nie sú v praxi a myslia si, že školstvu rozumejú.

Pochvaľuje si však, že v škole i v združení má výborné kolegyne a vždy sa nájde niekto, kto vie poradiť, vypočuť, pomôcť. A potom je tu rodina – útočisko a najväčšia istota v živote.„Myslím, že s manželom sme si boli súdení. Prežili sme všeličo a stále sme spolu. Máme dve deti, z ktorých vyrástli krásni mladí ľudia. Sú samostatní, zakladajú si rodinky a v živote sa nestratia. Som na ne pyšná. Mám aj výbornú širšiu rodinu.“  V poslednom období vraj nevie, čo je voľný čas. No ak si ho niekedy predsa „utrhne“, má rada pohyb v prírode a prácu v záhrade. „Cítim sa dobre, keď som fyzicky unavená, bolí ma celé telo, ale vidím za sebou kus práce. Vtedy si psychicky oddýchnem,“ prezrádza. Okrem toho sa venuje ručným prácam, šije, štrikuje, háčkuje a práve sa učí tkať.

Práca jej vzala veľa času a možnosť stráviť ho viac so svojou rodinou. Ale tvrdí, že ak sa obzrie späť, inú prácu by si nevybrala. Priviedla jej do života mnoho ľudí, dala množstvo zážitkov, možnosť vycestovať do zahraničia a spoznávať krajiny. Naplnila jej život.


IVETA ŠANDEROVÁ: Keď vidím odozvu, som vo svojom živle

Bez prírody si svoj život nevie predstaviť, preto sa stala učiteľkou biológie. Dnes je PaedDr. IVETA ŠANDEROVÁ riaditeľkou Gymnázia A. Sládkoviča v Banskej Bystrici, ktoré patrí medzi najstaršie gymnáziá na Slovensku.

Ničím iným ako učiteľkou nikdy nechcela byť. Asi najväčší vplyv na výber povolania mal jej otec, vyštudovaný učiteľ, ktorý sa k učeniu nikdy nedostal. Bol zásadový, priamy, naučil ju nevzdávať sa.
Pedagogické štúdium ukončila v Prahe na Karlovej univerzite a práve kontakty s Prahou jej neskôr umožnili rozbehnúť viaceré zaujímavé medzinárodné akcie a projekty.

Momentálne je Iveta Šanderová riaditeľkou jedného z najvýznamnejších slovenských gymnázií, ale pôsobnosť tejto zanietenej učiteľky biológie presahuje hranice jej školy. Je autorkou učebných textov z tohto predmetu, bola garantkou viacerých, aj medzinárodných projektov podporujúcich nadanie a prácu mladých talentov. Získala niekoľko certifikátov a osvedčení, spolupracuje s viacerými inštitúciami a vysokými školami aj v zahraničí. No predovšetkým je učiteľkou, ktorá rada učí. „Keď vidím odozvu, záujem v očiach žiakov, som vo svojom živle. No práve schopnosť zaujať, motivovať žiakov je čoraz ťažšie. Žiaci boli, sú a budú šikovní, schopní, no zdá sa mi, že ubúda motivácia, chuť ukázať, čo viem, zapojiť sa do života školy a byť hrdý na svoje vedomosti. Ľahšie je spoľahnúť sa na niekoho alebo sa úlohe jednoducho vyhnúť. Za najťažšie považujem motivovať žiakov, aby sami chceli, aby sa nebáli ukázať, čo v nich je, aby boli hrdí na to, kým sú.“

Podľa Ivety Šanderovej školstvo nie je oblasť, kde počuť často slová vďaky a uznania, obzvlášť, keď ste vo funkcii. Riadiť dnes školu je psychicky náročné. Každodenne treba riešiť rôznorodé problémy a nedá sa vyhovieť každému. Vystupovať otvorene, priamo, sa všade nenosí. „Jednoducho neviem prijať to, že sú medzi nami obmedzení, nevyrovnaní jedinci, ktorých konanie je nelogické a nevyspytateľné. Toto mi odoberá najviac chuti a energie,“ priznáva. „No po ťažkých chvíľach rýchlo nasleduje obroda síl. Na druhý deň s odhodlaním a vierou v ,človečenstvo´ a logiku kráčam v  ústrety novým výzvam. Nevzdávam sa.“

Upokojenie a relax hľadá často v prírode, ktorá pre ňu v lete znamená plávanie a v zime lyžovanie, ale miluje aj prechádzky so svojimi psami, pokoj a samotu. „Sú dni, keď by som z lesa najradšej ani nevyšla. A ako doping na dobitie energie využívam svoje vnúčatká,“ hovorí mama dvoch dospelých detí, ktoré sú jej životným úspechom.

„Dlhé roky som mala jeden cieľ – vyštudovať moje deti. Vyštudovali. Chcela som mať prerobený byt, vlastné auto – mám. Chcela som sa vyliečiť z onkologického ochorenia – vyliečila som sa. Túžila som po vnúčatkách – teším sa z nich. Môj život sa niekomu môže zdať fádny, ale ja som spokojná, vyrovnaná žena.“ Najvyššie ocenenie, aké dosiaľ získala, boli slová poďakovania od jej žiakov. Preto si tak veľmi cení nomináciu v ankete Slovenka roka.

Naše aktivity: